„V triede sa dívali na mňa ako na dcéru uprchlíka,“ pripomínala v čase návštev Slovenska pohnutý rodinný osud.
„Štadión bol skoro mojím druhým domovom. To sa mi vynára aj po dlhom čase. Mne však stačilo, že som videla otecka. Mala som šesť rokov, keď som ho stratila. Je to už niekedy súboj s pamäťou,“ zdôraznila v rozhovore pre Pravdu.
Na čo si v súvislosti s ním najradšej spomína?
„Neraz som ho vídala, ako si precízne leštil korčule – a potom si ich obzeral. Po zápase si rád doprial pivo. S pollitrovým krčahom som chodila do neďalekého výčapu. Bývali sme naproti, a tak ma všetci poznali. V lete ma otecko povozil aj na motorke. Mal červenú jawu, posadil ma dopredu. Mama sa na to hnevala – vraj sa môže čosi stať. A ešte si pamätám, ako nám z každého zájazdu doniesol nejakú maličkosť: čokoládky, ovocie, bábiku.“ Tú, ktorú jej kúpil v Paríži, sa k nej už nedostala, prišla len pohľadnica…
Priznala, že rada cestovala do Košíc. „Až do mojich pätnástich rokov sme tam navštevovali rozvetvenú rodinu. Otecko sa veľmi rád vracal do rodného mesta.“
Na pekné sa príjemne spomína, na zlé sa nezabúda.
„Náš život sa po leteckej tragédii v novembri 1948, ktorá mi vzala otecka, veľmi zmenil k horšiemu. S oteckom sme sa mali dobre. Bez neho sa k veľkému žiaľu pridružilo aj veľa príkoria. Prevládal názor, že šiesti hokejisti nezahynuli, ale emigrovali. Dívali sa na nás ako na rodinu zradcu. A pritom otecko reprezentoval vlasť, nikdy by nás neopustil. Začala som šípiť, že niečo nie je v poriadku. Maminka postupne všetko rozpredala, len aby som nepociťovala núdzu. A pretože ani moja budúcnosť nevyzerala ružovo, odišla som do USA a už som tam ostala,“ vysvetlila.
Foto: Archív
„Mamičku som sa snažila dostať čo najskôr k nám, úrady ju nechceli pustiť. A ani mňa za ňou. Raz sa tak rozčúlila, že dostala mŕtvicu… Keď sa vzdala penzie a všetkého, čo mala, dovolili jej vycestovať – už s podlomeným zdravím. Spolu sme potom žili ešte päť rokov. Dlhšie jej zdravie nedovolilo…“
Otecka jej pripomína zlatá medaila zo svetového šampionátu 1947. „Opatrujem ju ako najväčšiu vzácnosť. Mám ju vo vitrínke s ďalšími hokejovými cennosťami. Rozmýšľam, čo s nimi, už nie som najmladšia…Plaketu pre najslušnejšieho hráča zo svetového šampionátu 1947 som venovala Košiciam.“
Nechystá sa do otcovho rodiska v máji na majstrovstvá sveta?
„Uvažujem o tom, no ešte nie som rozhodnutá,“ poznamená.
Foto: SITA
Pani Jana Alexander prežívala dojímavé chvíle pri uvedení Ladislava Trojáka do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) v závere MS sveta v Bratislave 2011. Slávnosť jej pripomína pamätný oteckov dres – odovzdal jej ho prezident IIHF René Fasel.
„To ani neviem opísať, čo som cítila. Veľmi ma to dojalo, bolo to veľmi krásne, že si na otecka spomenuli a ocenili ho. Bol by hrdý a šťastný – ako som bola aj ja.“