Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Koniec kariéry vám rýchlo preriedi počet priateľov, vraví Kontšek

Pred desiatimi rokmi bol kapitán tímu, ktorý sa postaral o najväčšie prekvapenie v histórii hokejovej extraligy. Žilinčania získali v nervydrásajúcej sedemzápasovej sérii s Popradom majstrovský titul a útočník Roman Kontšek (45) mal na ňom obrovský podiel.

02.03.2016 06:00
roman kontšek, mšhk žilina Foto: ,
V sezóne 2005/06 priviedol ako kapitán Žilinu k pamätnému titulu. Na snímke s mikrofónom počas majstrovských osláv.
debata (3)

Výrazná osobnosť žilinského aj slovenského hokeja reprezentovala v mládežníckych kategóriach Československo, neskôr pomohla Slovensku k postupu z C-kategórie MS medzi elitu, hrala na dvoch olympijských turnajoch a získala tri klubové majstrovské tituly. Momentálne trávi najviac času s rodinou a vo vlastnej firme, ktorá sa venuje opravám ciest.

Aké sú vaše spomienky na pamätný žilinský titul?
Krásne! Dobre si pamätám, ako ťažko sa rodil. Sezóna bola kostrbatá, začínali sme v lete s dnes už nebohým trénerom Jánom Šterbákom a Antonom Tomkom. Káder sa skladal pomaly, ešte aj počas sezóny a vykryštalizoval sa až počas februárovej reprezentačnej prestávky. Doplnila sa partia, utvorila sa správna chémia a hoci sme skončili po základnej časti na šiestom mieste, išlo to. Pomohlo nám aj sústredenie na Podjavorníku. V tuhej zime sme dobre potrénovali aj si oddýchli. Doobeda sme dostávali do tela, poobede si posedeli.

V jednom z rozhovorov útočník Gabriel Spilar spomínal, že po jeho prvom zápase za Žilinu videl pobalené kufre trénera Šterbáka…
Aj počas play off pokračovali určité konflikty s manažérkou klubu, kabína tieto veci vnímala. Problémy nás však stmeľovali. Najväčšiu podporu sme mali u bývalého primátora Jána Slotu. Bol to hlavný šéf. Vo vynikajúcej partii išlo každému o to, aby sme niečo dokázali. Tréneri boli skvelí. Nebohý pán Šterbák bol pre mňa úžasný tréner, ale najmä človek.

Už postup do semifinále bol pre Žilinu historický úspech. Tušili ste po prvom kole play off, že to môžete dotiahnuť až na vrchol?
Každý postup bol historický pre Žilinu, v meste sa začal hokejový boom. Nedívali sme sa, čo bude ďalej, ale vždy len na to, čo sa deje teraz. Každý však cítil, že máme možno neopakovateľnú šancu. Vyraďovali sme silné tímy, ostatné nás začali brať do úvahy. Nepripúšťali sme si extra tlak, hovorili sme si, že už úspech máme. Finálová séria dospela napokon až do siedmeho zápasu. To už bol vabank. Do Popradu sme cestovali autobusom. V kolóne pod Strečnom sme sa obávali, že nestihneme zápas (smiech). Keď sa na to pozerám spätne, mali sme naozaj dobrý káder. Čo meno, to kvalita. Väčšina sa následne dobre uplatnila.

Čo vám hovorí mágia siedmeho zápasu?
Prvú tretinu sme mohli prehrať 0:5. Neuveriteľné, čo Miro Lipovský chytil. Potom sme sa prebrali a Poprad akoby mal psychický blok, ktorý mu nedovolil zvíťaziť. Bol som potom na dovolenke so Slavomírom Pavličkom. Prezradil mi, že mali nachystané majstrovské mikiny, šiltovky aj oslavy. A my? Išli sme zápas odohrať a vyhrať. Šampanské sme nebrali. Povedali sme si, že také veci budeme riešiť, ak vyhráme. S gólmi rástlo naše sebavedomie, Poprad padal stále nižšie.

Aké boli oslavy?
Dlhé! Trvali azda päť dní. Boli veľmi náročné (smiech). Veľký úspech sa patrilo osláviť a aj mesto si ho zaslúžilo. Nikdy v histórii sa nestalo, že titul vyhral tím, ktorý skončil tak nízko po základnej časti ako my. Z Popradu sme prišli do Žiliny veľmi neskoro. Každý si chcel s nami posedieť, podebatovať a vypiť. Každý oslavoval, ako vládal.

Koľko dní vás nevidela manželka?
Nuž, niekoľko dní som sa doma ani neukázal (smiech).

Predtým ste vyhrali aj federálny titul s Trenčínom. Zaradíte triumf so Žilinou vyššie?
Áno. V rodnom meste to bolo niečo neuveriteľné a krásne. Vnímam to hokejovo i ľudsky. Ako kapitán som musel riešiť niektoré veci medzi mestom, vedením klubu a mužstvom. Dosť ma to zaťažovalo, ale povedal som si, že urobím všetko preto, aby sme uspeli. Aj preto som možno nebol taký produktívny. Dôležitejšie bolo, že všetko fungovalo a dosiahli sme niečo výnimočné.

V Žiline boli turbulencie aj počas play off. Chýbali peniaze?
Bol tam aj finančný problém, ale šlo najmä o to, že sme šli do sporu. Nie s primátorom, ale s vedením. Nechcelo uznať, že máme silný kolektív. Napísali sme list primátorovi mesta a za Jánom Slotom som bol aj osobne. Vtedy nám dlhovali peniaze, no o ne nám nešlo. Chceli sme, aby sa hokej v Žiline rozvíjal, aby sme získali titul. Za päť minút to pochopil. Získal našu dôveru a vedeli sme, že ak budeme majstri, všetko dobre dopadne.

Po zisku titulu sa káder výrazne obmenil, mužstvo postupne padlo až na posledné miesto. Prečo?
Financií sa to netýkalo. Problém bol, že odišli hráči. Dokonca sa stalo, že sme získali titul, no manažérka už predtým podpísala kontrakt s novým trénerom. Vopred sa nepočítalo s ľudmi, ktorí sa zaslúžili o titul. Do pol roka som bol preč aj ja. S Mirom Lipovským sme šli do Košíc. Vtedajšia manažérka nedokázala prežuť, čo sme dokázali. Ale k tomu by som sa nerád vracal…

Nemrzí vás, že vám ušiel turnaj majstrov Super Six?
Nemôžete mať všetko. Mňa potešilo, že ma chceli Košice, vyspelý klub s najvyššími ambíciami. Predsa len – bol som už starší a myslel pomaly na koniec. Nevyužiť takú šancu pri veľkom záujme Košíc by bola škoda.

Veľa ste toho zažili aj v reprezentáciách. Na ktoré momenty najradšej spomínate?
V drese Československa mám titul aj striebro z majstrovstiev Európy do 18 rokov a bronz z dvadsiatky. Mám aj zlato z C-kategórie seniorského šampionátu 1994 v Poprade a Spišskej Novej Vsi. Tam sme odštartovali slovenskú cestu až k neskorším medailám v elitnej kategórii. Nebolo to jednoduché, naháňali nás nové krajiny z bývalého Sovietskeho zväzu. Vedeli sme, že musíme postúpiť na prvý pokus. Našťastie to vyšlo. Potom som bol ešte na šampionáte vo Fínsku v roku 1997. Individuálne sa mi darilo, ale tímovo nám to nevyšlo.

Hrali ste si aj na dvoch olympijských turnajoch. Je najpamätnejším momentom práve olympiáda v Lillehammeri 1994?
To bola veru smola! (povzdychne si). Vtedy sme boli parádna partia z hráčov z Košíc, Trenčína a Slovana, doplnená o pár ďalších zo zámoria. Chýbal kúsok, mohli sme urobiť najväčší úspech už na začiatku éry samostatnosti. Vtedy ešte ostatné krajiny netušili, čo znamená v hokeji Slovensko. Aj Švédi to zistili, keď sme s nimi remizovali 4:4. Keď si spätne pozriete video zo zápasu s Rusmi, uvidíte, ako sa legendárny tréner Viktor Tichonov veľmi tešil, keď nás vo štvrťfinále zdolali 3:2 v predĺžení. Boli sme silná partia, viacerí sa uchytili v NHL. Švédom som strelil vyrovnávajúci gól, na turnaji štyri. Fantastický pocit. Na pamiatku mám množstvo fotografií aj videá zo všetkých zápasov. O štyri roky prišlo neúspešné Nagano 1998. Tam sa to celé pobabralo…

Bývalý hokejový útočník Roman Kontšek dnes... Foto: Michal Mašľany, Pravda
roman kontšek, Bývalý hokejový útočník Roman Kontšek dnes podniká s opravovaním ciest.

Máte na Nagano len smutné alebo aj nejaké pekné spomienky?
Olympiáda je niečo nádherné, atmosféra je neskutočná. Spokojnosť však odráža vždy váš úspech či neúspech. Bolo náročné hrať s pocitom, že odohráme skupinu a potom nás vymenia hráči z NHL. Považoval som to za nefér. Keby sme nastúpili od začiatku v plnej sile, možno by sme tam síce niektorí neboli, mali by sme omnoho väčšiu kvalitu. V tých rokoch sme stále museli niečo dokazovať. Navyše, do kabíny sa dostala silná viróza, viacerí sme ochoreli a hrali sme tak, ako sme hrali…

Asi nebolo jednoduché vrátiť sa z Nagana domov…
Pochopiteľne, každý to bral ako neúspech. Najmä chlapci zo slovenskej ligy to vtedy mali náročné. Ja som pôsobil v Česku. Najhoršie bolo, že krátko na to zomrel Dušan Pašek, vtedajší šéf zväzu – a začalo sa to s tým spájať. Celkovo to veľmi zle vypálilo. Na druhej strane je vždy úžasné vidieť inú kultúru. Boli sme sa pozrieť na Kanadu s Waynom Gretzkym. Pamätám si, keď som bol 18-ročný v Kanade na zápase NHL, vtedy som ho prvýkrát videl naživo. V Nagane sme mohli hrať aj proti sebe, no nanešťastie som bol zase len divák.

V NHL vás draftoval Washington. Prečo ste to neskúsili v zámorí?
Bol som v kempe, ale vrátil som sa, nechcel som pôsobiť na farme. Blížili sa prvé majstrovstvá sveta pre Slovensko a olympiáda a ja som na týchto podujatiach veľmi chcel hrať. Druhá šanca už neprišla, no neľutujem. Zažil som iné krásne veci. Čím je človek starší, tým si viac uvedomuje, čo dosiahol. Nemám síce medaily z A-kategórie seniorských MS, ale úspechov bolo i tak dosť. Vždy som to vnímal tak, že tím a kamarátstva sú dôležitejšie. Bola pre mňa česť, že som mohol hrať s vynikajúcimi hokejistami ako boli Vladimír Růžička, Zdeno Cíger, Oto Haščák, Robo Švehla, Ľubo Sekeráš či nebohý Pavol Demitra. Zažili sme kopec vecí aj mimo ľadu a aj teraz máme na čo spomínať.

Jednu sezónu ste strávili v Taliansku. Ako ste sa tam dostali?
V lete 2002 sme chodili s Jožom Daňom trénovať do Trenčína s chalanmi NHL. Oni postupne odchádzali do zámoria a my sme stále nemali klub. V Žiline ani v Trenčíne o mňa nebol záujem a zrazu sa mi ozvali Taliani, či by som nešiel do Rittenu. Jožo v tom čase dostal ponuku z Rakúska. Povedali sme si, že ideme do toho. Bola to oddychovka na nervy, ľudia v klube boli fanatici do hokeja a všetko fungovalo. Užil som si tam aj kopec zábavy. Raz prišiel na tréning prezident klubu a trénera sa pýtal, prečo viac nestrieľam. Vraj, čo to má znamenať… Na ďalšom tréningu som zlomil tri hokejky, trafil brankára do hlavy – a už sa nič nevypytoval. Neskončilo sa to však najlepšie. Pred finále som dostal krosček na obličky, mal som zdravotné problémy. Nechcel som riskovať, odmietol som nastúpiť, na čom sme sa s vedením tímu rozhádali. Nakoniec nezískali titul a hoci ma ešte volali, späť som sa už nevrátil.

Váš bývalý spoluhráč Zdeno Cíger je trénerom reprezentácie. Aký je typ človeka?
Keď som zistil, že hľadajú nového trénera pre reprezentáciu, kamarátom som vravel, že by mali vziať Zdena. Je to hokejista, ktorý dokázal veľa. Má charizmu napriek tomu, že veľa nenarozpráva. Hráči si ho vážia, majú pred ním rešpekt bez ohľadu na ich vek. Je to ideálna voľba, vidieť jeho rukopis. Vie hráčov motivovať a posúvať vpred. Ako človeka ho veľmi uznávam. Samozrejme, ani to nezaručuje automaticky úspech.

Mnoho hokejistov ťažko znáša prechod z aktívnej kariéry do bežného života. Ako ste to zvládli vy?
Bolo to veru zaujímavé. Dopredu som nad tým príliš neuvažoval. Jedno ráno, asi dva dni pred posledným duelom, som manželke povedal, že končím. Následne som to oznámil spoluhráčom aj vedeniu. Každý hráč by mal vedieť, kedy skončiť. Niekedy vtipkujem, že keď viac dovidíte ako dobehnete, mali by ste skončiť. Potom som ešte rok robil športového manažéra, ale to nebolo to pravé orechové. Nesúhlasil som s istými vecami a vyhodili ma.

Pomohli vám priatelia?
Keď skončíte kariéru, veľmi rýchlo sa vám preriedia kamaráti. Tí, čo vás len potľapkávali po pleci, sú zrazu preč. Poviem na rovinu – na jednej ruke by som spočítal priateľov, ktorí mi zostali z hokeja. Naopak, priateľstvá, ktoré som nadobudol odvtedy, sú odlišné a omnoho pevnejšie. Presun z hokeja do reality je naozaj tvrdý. Preto končí veľa bývalých hokejistov zle. Aj veľmi zle. Najprv som sedel doma a nevedel, čo so sebou. Roky som mal nalinkovaný život – a zrazu nič. Rok, rok a pol mi trvalo, kým som sa preorientoval. Potom som začal podnikať s opravovaním ciest a podarilo sa mi začleniť. Založil som si rodinu, mám päťročného syna Romana a dvojročnú dcérku Ellu. To je pridaná hodnota, ktorú som počas kariéry nepoznal.

Zahráte si občas hokej?
Keď ma vyhodili z pozície generálneho manažéra, tri roky som nebol na zimáku. Nemal som chuť. Teraz si chodievam, aj napriek problémom s kolenami, zahrať so starými pánmi. Na hokej tiež chodím menej. Skôr do Třinca alebo na KHL do Bratislavy. Samozrejme, Slovakia Cup som si nenechal ujsť.

Keby prišla ponuka z hokejového prostredia, odolali by ste?
Nejaké ponuky boli, napríklad aj zo Žiliny, no nie také, aké som si predstavoval. Neobetujem čas s rodinou ani podnikanie kvôli niečomu, čo môže mať veľmi krátkodobé trvanie.

Vašu kariéru ovplyvnil incident s údajnou krádežou voňavky počas juniorského šampionátu v Anchorage v roku 1989. Prezradíte, čo sa tam stalo?
Bol to skrat, zhoda okolností a prúser. Niektoré veci neboli úplne tak, ako sa písali, no bolo to ešte za socializmu a musel som to rešpektovať. Dostal som 18-mesačný trest a nemohol som hrať. Prijal som ho, nič iné mi nezostávalo. Ublížilo to mojej kariére, bol som v tom čase vysoko a bol to trest na celý život. Zároveň to bolo pre mňa poučenie, rýchlejšie som dospel a vidím veci inak ako kedysi. Mnoho ľudí urobí chyby a prepečie sa im to. Časom si človek uvedomí, že by reagoval na situáciu inak. No keď sa od pätnástich rokov stará sám o seba, je to veľmi náročné.

Vizitka Romana Kontšeka

Narodil sa 11. júna 1971 v Žiline. V mládežníckych kategóriach reprezentoval Československo. Na ME do 18 rokov v roku 1988 získal zlato, rok predtým striebro. S reprezentáciou do 20 rokov vybojoval na MS 1989 bronz. V roku 1994 pomohol slovenskej reprezentácii k prvenstvu na seniorskom šampionáte C-kategórie MS v Poprade a Spišskej Novej Vsi. Hral na olympijskom turnaji v Lillehammeri 1994 a Nagane 1998. V najcen­nejśom drese odohral 66 zápasov, strelil 23 gólov. Na klubovej scéne získal tri majstrovské tituly – dva s Duklou Trenčín (1992,1994) a v Žiline (2006). Kariéru ukončil v roku 2009.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Dukla Trenčín #HC Košice #MsHK DOXXbet Žilina #Roman Kontšek