„Žičili nám okolnosti. Poďte, porozprávam vám všetko, pomôžem vám, povedala nám jeho manželka Mária Demitrová. Ak by sme od nej nedostali súhlas, film by nevznikol,“ vraví spolurežisér Lukáš Zednikovič. Film 38 má premiéru v nedeľu v Trenčíne.
Spomeniete si na prvý impulz, keď ste si povedali, že sa pustíte do filmu o Pavlovi Demitrovi?
S Danom Danglom už spolupracujeme dlhé roky, väčšinou na televíznych projektoch. Jedného dňa sme sa ocitli v Prahe a po spoločnom predstavení sme sa pustili do debaty o našich ďalších pracovných plánoch. Dano medzi rečou spomenul, že sa zaoberá myšlienkou nakrútiť kinofilm o Paľovi Demitrovi.
Oslovil ho niekto alebo to skrslo v jeho hlave?
Bol to jeho nápad. V tej chvíli som zalapal po dychu. Pre mňa je slovenský hokej, jeho reprezentácia veľká téma. Dlho som ju nosil v sebe, čo Dano netušil.
Mali ste podobný zámer?
Určite by mi samému nezišlo na um taký film urobiť. Ale tým, že som veľký fanúšik hokeja a mal som túto tému nažitú, okamžite som Dana zahrnul mnohými informáciami a nápadmi, ako by sa to dalo spraviť, čo on v tej chvíli ešte úplne nevedel. Po tejto jednej debate akosi prirodzene vyplynulo, že film ideme robiť spolu.
Kedy ste k tomu dospeli?
Začiatkom roka 2012, nie dlho po leteckej tragédii hokejistov Lokomotivu Jaroslavľ zo 7. septembra 2011. Nepustili by sme sa do toho, ak by sme nedostali súhlas od Demitrovej manželky, pani Majky. To považujem za najdôležitejšie a kľúčové.
Súhlasila alebo si vzala čas na rozmyslenie?
Hoci bolo len krátko po tom veľkom nešťastí, Dano Dangl čoskoro za ňou vycestoval. Až som si kládol otázku, či je to najvhodnejší okamih… Ale okolnosti nám žičili. Keď sa Dano stretol s pani Demitrovou, povedala mu jednu vetu, ktorá sprevádza celý film: „Keby ste zavolali o týždeň skôr, poviem nie.“ Tiež prechádzala procesom vyrovnávania sa so všetkým, čo sa stalo. Prišla do bodu, keď si povedala: už stačilo, už sa nemôžem utápať v žiali, musím niečo urobiť. Aj pre ňu to bol obrovský impulz: áno, toto je zmysluplné. V prvopočiatku sme dostali súhlas: poďte, porozprávam vám všetko, pomôžem vám. A počas prípravy, keď sme sa stretávali s Paľovými blízkymi a priateľmi a hľadali spôsob, ako prerozprávať tento silný príbeh, zistili sme, že bez pani Majky by sme ho nevedeli podať.
Bol niekto z najbližšieho okolia Pavla Demitru proti?
Niektorí možno aj pochybovali, ale keďže nám práve jeho manželka prejavila dôveru takým spôsobom, ako ju prejavila, ostatní nemali dôvod nesúhlasiť. Keby sme nemali jej súhlas, nijaký film by nevznikol. Tým, že nám uverila a podporila náš zámer, aj pre ostatných to bol signál, že sa naozaj chystá niečo poctivé a dobré.
Absolvovali ste celé nakrúcanie?
Áno – aj v zámorí, aj v Rusku.
Viete zo všetkých zážitkov vybrať najemotívnejší?
Spomeniem cestu do Jaroslavľa. Pre pani Demitrovú mala mimoriadne osobnostno-ťaživý rozmer, citovo bola veľmi náročná. Miesto tragédie šla navštíviť po prvý raz. Pri prvom výročí tohto obrovského nešťastia, keď v Jaroslavli odhaľovali pred arénou pomník na pamiatku obetiam, klub na panychídu pozval najbližších pozostalých, manželky a priateľky hráčov. Pani Majka si vtedy ešte nevedela predstaviť, že by prišla na miesto, kde jej manžel tragicky prišiel o život. Nešla tam. A keď sme sa vybrali do Jaroslavľa spolu, zistili sme, že lietadlo pre ňu predstavuje neprekonateľnú prekážku.
Ako ste cestovali?
Vlakom. A malo to dvojitý efekt: filmársky i terapeutický. Počas dlhej cesty, keď sa za oknom mihali rôzne obrázky krajiny, nám vyrozprávala Paľov príbeh, dala si nazrieť do duše. Nám to veľmi pomohlo. Mali sme čas zamyslieť sa nad vecami a uvedomiť si súvislosti. Pre pani Majku to bola istým spôsobom terapia. My sme sa jej to snažili čo najviac uľahčiť. Aby sa podľa možnosti cítila čo najlepšie, aby na ňu nedoľahla dusivá ťažoba. Čo by sa nik nemohol čudovať, keby sa tak stalo. Vyrovnala sa s tým obdivuhodne statočne. A to bol pre mňa najsilnejší zážitok. Obrovským prekvapením v najpozitívnejšom zmysle slova bol jej prístup k filmu. Spôsob, ako s odstupom času berie isté životné situácie. Vďaka nej má film hĺbku. Dala nám nazrieť do ich vzťahu s Paľom, poodkryla také jeho črty, aké väčšina ľudí nemohla poznať. Sme jej nesmierne vďační, že sa na to podujala. Všetci sme vedeli, že Paľo bol výnimočná osobnosť, nielen hokejová. Náš dokument ponúka možnosť spoznať ho komplexnejšie.
Aký bol váš prvý pocit po jeho dokončení?
Film sme strihali od septembra 2013 do júna 2014. Významnou posilou bol pre nás strihač Matej Beneš, ktorý sa podstatnou mierou pričinil o výslednú podobu snímky. Veľa sme sa aj hádali, aj diskutovali o tom, ako chceme, aby vyznel. Ak vznikol tvorivý spor, zavážil názor dvoch proti tretiemu. Keď sme boli hotoví, s odstupom sme si film pozreli po troch týždňoch, a niečo sme ešte prerobili. Skladateľka Ľubica Malachovská-Čekovská skomponovala nádhernú hudbu, ktorá dokumentu dodala potrebnú atmosféru. Pani Demitrovej sme ho premietli, keď sme s ním boli stotožnení.
Zasahovala pani Demitrová do obsahu?
Prejavila nám maximálnu dôveru. To bolo pre nás najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Vložila sa do toho, pomáhala, zháňala materiály, kontaktovala nás s ľuďmi. Zmapovala nám život s Paľom – kde, kedy a čo dôležité sa stalo. Zároveň nám ponechala absolútnu voľnosť. Do ničoho nezasahovala, počas strihu ani nechcela nič vidieť. Zavolali sme ju, keď bol film zostrihaný. Prišla do strižne, pozrela si ho najprv sama.
Ako zareagovala? Boli ste v napätí?
Najprv vyriekla jedno slovo – super. Dodala, že sa jej film veľmi páči, a viac k tomu nemá čo povedať. Vtedy nám zo srdca padol obrovský kameň i isté napätie – či sa s filmom stotožní.
Poradila vám, na akých hráčov sa máte v zámorí obrátiť?
Prvé kontakty sme dostali od nej. V Amerike sme mali človeka, ktorý náš pobyt produkčne zastrešil. Zorientovala nás aj trenčianska partia okolo Paľa: Majovia Hossa a Gáborík, Zdeno Chára, Tomáš Kopecký, Jano Pardavý. Aj mimo hokeja žili silno kamarátsky – a práve Paľo bol stmeľovací prvok. Keď zavolal, všetci prišli. Teraz sa aj trochu posťažovali, že keď už nie je medzi nimi, akoby tá súdržnosť opadla. Z mimotrenčianskych hokejistov sme oslovili Michala Handzuša, spoluhráča zo St. Louis Blues. Zišli sa v jednom útoku. Pôsobenie s Paľom v Los Angeles priblížil Ľubo Višňovský. Paľovým spolupútnikom bol napríklad aj Miro Šatan – súperili od žiakov, potom sa im otvorila cesta ísť do sveta – a úspešne ju využili. Hokejovo dobyli Ameriku, žili americký sen.
Museli sa k nemu prehrýzť – aj veľkou drinou.
Je pravda, že v Paľovom prípade tie začiatky neboli ľahké. Prešiel ťažkou a skalnatou cestou, tri a pol roka strávil v nižších súťažiach. Pribrzdili ho zranenia, dokonca sa pohrával s myšlienkou na návrat do Európy… No záver kariéry v NHL tiež nemal jednoduchý. Vo Vancouvri si nesadol s trénerom. V čase, keď si mohol užívať komfort krásneho mesta a status legendy, trápil sa. Do toho prišlo zranenie ramena, mal ohrozenú účasť v olympijskom turnaji 2010, rozmýšľal o konci kariéry. Až v Jaroslavli pookrial, opäť našiel chuť do hokeja, no postihol ho nečakane krutý osud.
Koľko času ubehlo od myšlienky k hotovému filmu?
Dva a pol roka. Prvý hokejový rozhovor s Tomášom Kopeckým sme nakrútili v lete 2012. Ešte celý rok potom sme nakrúcali rozhovory s ďalšími – v júli 2013 sme vycestovali do USA za Paľovými spoluhráčmi a priateľmi Jeremy Roenickom a Keithom Tkachukom, legendami amerického hokeja, a v auguste s pani Demitrovou do Ruska.
Ako vás prijali hviezdy amerického hokeja?
Už podľa toho, ako sa nám venovali a vychádzali nám v ústrety, sme vnímali, že Paľa mali úprimne radi. Nebolo to vôbec strojené – ale áno, hrávali sme spolu, je nám to ľúto. Videli sme: každý z nich bol Paľov blízky priateľ. Hovorili, čo vyžaroval, čím ľudí priťahoval, cítili sa s ním veľmi príjemne. A to nie je náhoda, keď to povie jeden, druhý, tretí, piaty, desiaty. Je to niečo, čo je aj ťažké vysvetliť slovami. Roenicka sme navštívili na jeho golfovom turnaji v Chicagu, Tkachuka pri Bostone.
Pomohlo vám, že ste hokejový fanúšik, znalec?
Znalec? Skôr len sledujem hokej, slovenskú reprezentáciu i NHL… Ale pravda je, zjednodušene povedané, asi to bol prvý film, pri ktorom som nemusel nič študovať. Míľniky Paľovej kariéry som poznal. Veľmi mi to pomohlo zorientovať sa v hokejových vzťahoch – kto kedy s kým hrával. A preto sa mi ľahšie skladala filmová dramaturgia.
Ako prijali film Pavlovi hokejoví spoluhráči na projekcii v Trenčíne?
Keď robíte na takomto filme tak dlho a vidíte ho veľakrát, je zaujímavé, ako sa mení vaše vnímanie podľa toho, s kým si ho pozriete. Vplýva na vás, kde sa kto zasmeje alebo dojme. V oboch prípadoch to bolo veľmi silné. Keď sme ho púšťali hokejistom, už sme vedeli, že pani Demitrovej sa páčil. Aj hokejisti mohli mať pripomienky, ale všetci ho prijali dobre. Tiež ho prežívali veľmi emotívne.
Zatlieskali?
Spontánne. Film sme sa nesnažili robiť jednorozmerne v zmysle: ideme teraz smútiť za Paľom a pripomínať, aký bol skvelý hokejista. To by bolo málo. My sme ho chceli spoznať ako človeka. Mal napríklad veľmi rád humor, on bol v partii nositeľom nálady a zábavy. Aj to sme chceli dostať do filmu. Spomínať, ale s úsmevom. To bol náš zámer.
Čím obohatil film vás?
Aj tým, že som mal možnosť bližšie spoznať vzťah dvoch skvelých ľudí. Som vďačný za túto skúsenosť. A potom – dostal som možnosť nazrieť do Demitrovho súkromného hokejového videoarchívu, čo nám tiež neuveriteľne pomohlo. Prehrabal som sa všetkými jeho najdôležitejšími akciami a gólmi. Keď som si ich pozeral, len som krútil hlavou, aký skvelý hokejista to bol. Hral krásny hokej, čo sa o každom úspešnom hokejistovi nedá povedať. Na tom som si zgustol, do filmu sa z toho dostalo len to najlepšie.
Prihlásite film na súťažné prehliadky?
Uvažujeme o tom. V Toronte býva festival hokejových filmov, v Kanade by mohol zaujať, v Rusku takisto. Komunikujeme aj s festivalom dokumentárnych filmov v Jihlave. Máme dve požiadavky z Ruska – veľký záujem prejavila televízia KHL a mestská televízia Jaroslavľ. Chcela by ho uviesť pri tohtoročnom výročí tragédie na svojom kanáli. Rokujeme o podmienkach. A sami sa necháme prekvapiť, s akým ohlasom sa stretne u nás.
Lukáš Zednikovič (1979)
dramaturg a režisér
- V roku 2005 absolvoval štúdium na Katedre produkcie a manažmentu FTF na VŠMU v Bratislave.
- Režíroval dokumentárny film Juro (2008). a televízne projekty Partička, Pravdivé príbehy a Legendy popu.