Sú taká normálna hokejová rodina, a predsa iná. Úspešnejšia. V dome ich rodičov v Harichovciach neďaleko Spišskej Novej Vsi pribudli tento rok do zbierky tri lesklé medaily. Jedna za víťazstvo v slovenskej extralige a dve strieborné z majstrovstiev sveta. To si nemôže povedať žiadna iná rodina na Slovensku.
„Tešíme sa z ich úspechov, z každého telefonátu, gólu, presnej prihrávky, či úspešného zákroku. Ak môžeme, sledujeme v televízii každý zápas, a potom ho spoločne rozoberáme,“ tvrdí mama Vierka.
Medailí v rodinnej zbierke je už pekná kôpka a to majú obaja hokejisti len 24, resp. 22 rokov. Brankár Julo je trojnásobným majstrom Slovenska s tímom HC Košice, mladší útočník Libor získal svoj prvý extraligový titul so Slovanom Bratislava v minulej sezóne. Zostane pamätný, lebo práve mladý Hudáček rozhodol posledný finálový zápas v Košiciach. Okrem toho majú bratia spoločné zlato zo slovenskej juniorskej súťaže zo sezóny 2006/07. Bolo to jediný raz, čo sa stretli v jednom tíme, lebo v mládežníckych reprezentáciách ich vždy rozdeľovali dva roky veku.
„Vyzeralo to chvíľu tak, že si spolu zahrajú už v tejto sezóne za Slovan v KHL. Jula aj chceli do tímu, ale nakoniec sa rozhodol pre Švédsko a elitserien. O tom, že by Libor zo Slovana odišiel, zasa nechceli v Bratislave ani počuť. Je to dobré tak, ako to je. Ale veríme, že si raz zahrajú v jednom klube a vybojujú spoločne nejaký úspech,“ hovorí aj za manželku otec Rudolf.
Hrali všetci traja, otec mal dve roboty
U Hudáčkovcov hokej prechádzal zo syna na syna. Najstarší Kamil začínal na ľade už ako dvaapolročný. "Dostal vtedy prvé korčule, chodili sme s ním aj do oddielu krasokorčuľovania, ktorý viedol môj brat. Od prvej triedy nasledovala prípravka, ktorú som trénoval. Postupne sa pridávali ďalší synovia. Zatiaľ čo Kamil bol obranca, o tri roky mladší Julo už v škôlke chytával, ale ťahalo ho to aj do útoku. Do štvrtej triedy polovicu zápasov odohral, strelil v nich aj tri-štyri góly a druhú polovicu potom odchytal. Libor sa už automaticky zviezol popri ňom. Ja som ich trénoval do piateho ročníka,” spomína si otec.
Až do roku 2002 Hudáčkovci bývali na sídlisku Západ pri Spišskej Novej Vsi, ktoré je vzdialené niekoľko kilometrov od zimného štadióna. Chlapci chodili na tréningy na bicykloch skratkou cez "Fľuder”, kde bola lávka cez rieku Hornád. Hokej bol ich život a rodičia sa im snažili všemožne vyjsť v ústrety.
"Každé Vianoce si pod stromčekom museli nájsť niečo z hokejového výstroja. Boli tam aj stavebnica a auto, ale hokejka, korčule alebo chrániče potešili najviac. Samozrejme, bolo to všetko náročné na výdavky. Manžel si v tom čase musel nájsť aj druhú robotu, aby sme to finančne utiahli. Deti sme sprevádzali aj na turnajoch. Zo začiatku však nehrali len hokej. Chodili sme s nimi aj lyžovať, hrali futbal aj tenis,” rozpráva pani Vierka.
A ako to vyzeralo na sídlisku pred činžiakom, v ktorom bývali Hudáčkovci?
Bolo to ako s ostatnými deťmi. Najprv sledovali hokej v televízii a potom si ho išli zahrať vonku pred dom. Hrali sa na Demitru, či ďalších našich najlepších hráčov. Libor chodil hrávať aj v drese s našitým menom Jágr. Mali kovové bránky a ten, kto prehral, ich musel odniesť do pivnice. "Keď som sa pozrela zo siedmeho poschodia, keď už odchádzali domov, hneď som vedela, kto vyhral,” smeje sa pani Hudáčková.
Foto: Archív rodiny Hudáčkovcov
Príbeh o troch bratoch hokejistoch pokračoval na strednej škole už len s dvoma. Najstarší Kamil sa dal na rozhodovanie. Neskôr odišiel študovať medicínu a dnes je z neho lekár. Julo a Libor tiež nemali so školou problém, ale prednosť dostal hokej. Nebolo to tak vždy. Rodičia tvrdia, že ešte počas základnej školskej dochádzky synom neraz prízvukovali, že vzdelanie je prvoradé.
„Nevedeli sme, kam to s hokejom raz dotiahnu, čiže škola bola na prvom mieste. Fungovalo to tak – najprv urob výsledok v škole a potom dostaneš hokejku,“ tvrdí mama. Chváli najmä Jula, že bol veľmi dobrý žiak.
„Dokonca ho prijali aj na vysokú školu ekonomickú, ale nedalo sa to zladiť s hokejom. Vtedy bol už hráčom Košíc a to bola priorita. Študovať sa dnes dá kedykoľvek, aj v staršom veku. Vtedy sa rozhodol tak, že je čas na hokej, a myslím si, že neľutuje,“ dodáva pani Hudáčková.
Mohli robiť hudbu, lebo tam vyhrávajú všetci
Boli aj chvíle, keď rodičia zapochybovali, či pokračovanie v hokejovej kariére bude pre ich synov to najlepšie. Mama priznáva, že Libora odhovárala od hokeja, lebo mala pocit, že celá rodina je ním už presýtená.
"Tie hokejové debaty s manželom boli nekonečné a už sa mi to nechcelo dookola počúvať. Ale on stále hovoril, že ho mám nechať hrať, lebo má na to a robí, čo ho baví. Libor bol odmalička veľmi pohybovo nadaný a ja som ho občas videla aj ako tanečníka, napríklad hip-hopera,” hovorí mama Vierka. Otec Rudolf položartom dodáva, že synom radil, aby sa stali muzikantmi. "Tam na rozdiel od hokeja vyhrávajú všetci,” vysvetlil.
Hudáčkovci sa bavia o hokeji často. A vzájomne si aj poradia. Keď sa teraz Liborovi niekoľko zápasov v Slovane strelecky nedarilo, povzbudzovali ho cez telefón. "Povie, že na tréningu mu to išlo, ale že v zápase nie a nie trafiť. V takých momentoch sa mu snaží poradiť aj Julo zo svojho brankárskeho pohľadu. Hovorí mu, aby strieľal z prvej a využil moment prekvapenia. To nemajú brankári radi. Nedávno proti Jaroslavľu tak urobil a bol z toho víťazný gól,” tvrdia rodičia.
Foto: Archív rodiny Hudáčkovcov
Svojich synov vidia naživo zriedka. KHL sa hrá aj počas vianočných sviatkov a Slovan bude vtedy akurát v Moskve. Na druhý sviatok vianočný sa predstaví proti hviezdnemu Dynamu. "Libor príde na Vianoce domov 23. decembra a po Štedrej večeri už odíde do Bratislavy na tréning a potom letí do Ruska. Julo bude doma trochu dlhšie, ale to len preto, že pride skôr, lebo 26. decembra majú vo Švédsku tiež zápas,” vysvetlila pani Hudáčková.
Ako Golonka cez Ragulina
Úspešné tohtoročné majstrovstvá sveta na severe Európy mali pre Hudáčkovcov odlišnú príchuť. Zatiaľ čo mladší Libor usilovne a úspešne zbieral skúsenosti z vrcholného podujatia, starší Julo sedel na tribúne ako tretí brankár. Po nervóznej dráme s Francúzskom a víťazstve 5:4, ktoré rozhodlo o postupe Slovákov do štvrťfinále proti Kanade, napísal rodičom takúto SMS: "Nebojte sa. Zajtra proti Kanade sa Libor pretlačí cez Phaneufa ako Jožko "Žiletka” Golonka kedysi cez Ragulina a my vyhráme.” Slováci Kanadu naozaj zdolali (4:3), ale Liborova chvíľa prišla až v semifinále proti Česku. Gólom na 3:1 pečatil postup do finále. To už videli rodičia naživo v Helsinkách, kam dorazili po 21 hodinách cesty autom.
Mama o Liborovi
Libor bol odmalička rodený strelec. Keď sa zaťal, dokázal zvrátiť aj prehratý zápas. Chodili sme s ním po turnajoch a on vynikal práve v tom, že sa nikdy nevzdával. Aj za nepriaznivého stavu hral nadoraz a dával góly. Musel vyhrať, len to malo pre neho význam. Na striedačke plakal, ale od zlosti, keď jeho mužstvo prehralo. Veľmi chcel a podriaďoval tomu všetko. Zostalo mu to dodnes a priviedlo ho to až do slovenskej reprezentácie a KHL. Tá súťaž mu pristane možno viac ako NHL. Je subtílnejší a viac sa hodí do kombinačného hokeja ako na zrážanie na užšom klzisku.
Otec o Julovi
Nechcel som, aby bol Julo v bránke. Od prípravky až po starších žiakov bol výborný aj v útoku. Hovoril som mu, že ako brankár má najväčšiu zodpovednosť. To sme mu dosť prízvukovali, že je to najnevďačnejšia rola na ľade. Napokon sa sám rozhodol v šiestej alebo siedmej triede, že bude v bránke. Veľmi sa mu páčil brankársky výstroj. Keď sa do neho obliekol a postavil pred zrkadlo, bolo to najšťastnejšie dieťa na svete. Keď dostal betóny, tešil sa, akoby dostal auto alebo bicykel. Viem, že sníva o NHL. Prajem mu, aby sa tam raz dostal. Za svoju pracovitosť si to zaslúži.