„Roky nezastavíš, no na taký vek sa vôbec necítim. Možno aj preto, lebo trénerstvo beriem ako svoje hobby. Ako tvorivú prácu, ktorá ma napĺňa,“ vraví popradský rodák.
Vysoká škola z trucu
Život spojil s hokejom tak tuho, ako sa len dá. Svojim zverencom prízvukoval, že pevná vôľa je základ, na ktorom sa najlepšie stavia. Tejto zásady sa držal aj sám.
„Neraz som okolo seba počúval, že vrcholový šport sa s vysokoškolským štúdiom neráči. A tak som popri hokeji vyštudoval ekonómiu. Začal som v Bratislave, skončil a promoval v Košiciach. Na štátniciach sedel aj riaditeľ železiarní. Až neskôr som sa dozvedel, že ma chcel osloviť s ponukou, no prísediaci ho pribrzdili – veď je to tvoj hokejista,“ smeje sa Šupler.
„O pol tretej v noci sme sa vrátili zo zápasu v Skalici, o pol siedmej ráno som už sedel v kancelárii nad číslami v popradských Pozemných stavbách. Vtedy aj hokejisti museli chodiť do práce,“ pripomína. Viac než ekonomické operácie ho priťahovalo trénerstvo. „Všímal som si najmä metódy Laca Horského a Jána Staršieho. Vtedy patrili k európskej špičke. Obaja ma viedli, takže som po rozumy nemusel chodiť ďaleko. Ovplyvnili ma, no vedel som, že len s kopírovaním nevystačím. Každý si musí nájsť vlastnú cestu. To platí v živote i v hokeji,“ podotkne.
Skvelý postup medzi elitu
V Poprade si tréner Šindelář vybral Šuplera za asistenta – a naštartoval jeho trénerskú dráhu. „Jednu sezónu sme začali zle. A tak som z dorastu vytiahol kompletnú päťku mladíkov aj s Petrom Bondrom. Oživili hru, priniesli novú energiu,“ spomína kouč. Bondra ponúknutú šancu zužitkoval parádne. „Peter patril k najtalentovanejším a najusilovnejším hráčom, akých som poznal. Veľký talent zveľaďoval neúnavnou pracovitosťou, preto to dotiahol tak ďaleko.“
Napredoval aj Šupler. Z Popradu sa cez Liptovský Mikuláš dostal do trenčianskej Dukly. „Tri sezóny, tri medaily. Krásne obdobie,“ povie stručne tréner, ktorý priviedol Duklu k zlatu vo federálnej lige. Útok Pálffy, Petrovický, Jánoš naháňal strach každej obrane, patril k ozdobám súťaže.
A tak sa spojenie Július Šupler a slovenská reprezentácia stalo logickým krokom, keď sa delilo Československo.
Za tri roky doviedol slovenskú reprezentáciu z C-kategórie MS medzi elitu. Čo rok, to napínavý príbeh so šťastným koncom. A medzitým absolvovalo Slovensko sympatický premiérový štart na olympijskom turnaji 1994 v Lillehammeri. Svet očarilo útočným romantickým hokejom. Žigmund Pálffy sa stal najproduktívnejším hráčom, Miroslav Šatan najlepším strelcom.
„Ťažko sa mi vyberá najkrajšie obdobie, no rád spomínam na postupovú eufóriu so slovenskou reprezentáciou. A hoci nevyšlo všetko podľa predstáv, zažil som s výnimočnými hráčmi neuveriteľne krásne a nezabudnuteľné chvíle.“
Tréner ide vždy prvý
Po desiatom mieste v premiére medzi elitou na MS 1996 vo Viedni, ktoré hokejová vrchnosť brala ako neúspech, odídený Šupler odišiel na dva roky do zámoria. Stal sa asistentom v juniorskom tíme v Portlande. Tešil sa – aj s Mariánom Hossom a Andrejom Podkonickým – zo zisku Memorial Cupu, čo je juniorský Stanley Cup.
„Všetko zlé je na niečo dobré. Aj tréner sa musí vzdelávať. V zámorí som sa zdokonalil v angličtine, spoznával som iný pohľad na hokej i život, zažil veľa nových situácií, nabral cenné poznatky. Niečo iné je čítať o zámorskom hokeji, niečo iné vyskúšať si ho na vlastnej koži v ďalekom svete.“
Ukázal, že sa v ňom nestratí – a potvrdzuje to i v súčasnosti. Tretí rok vedie rižské Dinamo v ruskej Kontinentálnej hokejovej lige. Patrí k pár trénerom, ktorí pri jednom tíme pôsobia dlhšie. „Nedávno som si prezeral albumy z KHL. Možno sme len traja-štyria, čo sme nezmenili pôsobisko. Cestovaním je súťaž náročnejšia než NHL, časové pásma ťa ubíjajú, no trénovať sa musí. Preto tréner musí ísť na ľad prvý,“ pripomína. Rigu dvakrát doviedol do play-off, v uplynulej sezóne vyradila v 1. kole Petrohrad, víťaza základnej časti. Šupler sa s tímom stavil, že ak postúpi, prejde na koni po Rige.
„Našťastie, Amazóna ma poslúchala,“ smeje sa motivátor. Nepoučil sa zo stávky spred niekoľkých rokov s Trenčínom pred semifinálovou sériou proti favorizovanému Slovanu. Dukla ho vyradila, a tak musel do tetovacieho štúdia – ramená mu ozdobilo slnko.
„Riadim sa krédom – za všetkým hľadaj človeka – a zatiaľ sa mi to vypláca.“ Jedným dychom však povie, že nebyť rodinného zázemia a pochopenia manželky, sotva by tak dlho sedel v horúcom trénerskom kresle. „A keď som s dvomi vnukmi, vnímam život úplne inak. Chvíle s nimi si nadovšetko užívam.“