Slováci v akcii
Reč je o Zdenovi Chárovi, ktorý bol v noci z pondelka na utorok uvedený do Hokejovej siene slávy v Toronte.
Pred ním sa obrovskej pocty dostalo iba trom slovenským hokejistom – Stanovi Mikitovi (1983), Petrovi Šťastnému (1998) a Mariánovi Hossovi (2020).
"Keď vyrastáte v malom slovenskom meste – Trenčíne – o takýchto večeroch nesnívate.
Snívate o kúsku ľadu, ktorý sa neroztopí skôr, ako dokončíte tréning, snívate o tom, že nájdete hokejku, ktorá nie je zlomená, alebo korčule, do ktorých sa ešte pár rokov vojdete," vravel v ďakovnom príhovore Chára.
Najvyšší hokejista, ktorý kedy v NHL nastúpil (206 cm), posúval latku toho, čo je pre športovca znesiteľné.
Neustále presviedča, že pre neho limity neexistujú. Práve na potláčaní bolesti a sebazaprení si 48-ročný Slovák založil svoju kariéru.
Snažil sa byť príkladom
Chára mal od malička unikátnu schopnosť prijímať bolesť. Neuznával prakticky žiadny fyzický limit. Súviselo to so spôsobom, akým bol vychovávaný.
"Uvedomoval som si, čo treba urobiť preto, aby bol človek úspešný. Že je to predovšetkým o tvrdej práci. Chcel som si dať čo najväčšiu šancu na to, aby som mohol uspieť.
Z nejakého dôvodu som si to užíval. Čím viac ma tréningy boleli, tým to bolo pre mňa príjemnejšie. Postupne som si na to zvykol a stalo sa to súčasťou môjho života," prezradil Chára.
Aj vďaka tomu sa každým dňom zlepšoval. Z dlháňa, ktorému sa počas jeho prvých sezón v New York Islanders veľmi neverilo, sa vypracoval na osobnosť, ktorú rešpektovala celá NHL i hokejový svet.
Čítajte viac Zaradil sa medzi vyvolených. Pred ním sa to podarilo iba trom Slovákom. Chára získal najvyššie ocenenie v najskoršom termíne
„Snažil som sa toto nastavenie odovzdávať spoluhráčom, ale každý človek je iný. Určite bolo dosť chlapcov, ktorí ma nasledovali. Predovšetkým som sa snažil byť pre všetkých príkladom,“ uviedol Chára.
Dlhoročného slovenského reprezentanta najviac charakterizuje prehraté finále o Stanleyho pohár z roku 2019.
Záver série proti St. Louis Blues totiž vtedy odohral so zlomenou čeľusťou a s ochranným krytom na prilbe.
"Vtedy to nebolo jediné zranenie, ktoré som mal. Mal som poničené rameno a trápil ma aj boľavý lakeť. O ňom som sa dozvedel, až keď som išiel na operáciu s čeľusťou.
Mal som zranený jeden z nervov, takže to nebolo také bolestivé. Vedel som, že môžem hrať, tak som tomu neprikladal váhu," opísal Chára.
Hokejku mu zabetónoval do vedra
Ani tesne pred päťdesiatkou neuberá nohu z plynu. Naďalej vyznáva aktívny spôsob života, v ktorom hrá šport významnú rolu.
Behá maratóny, šplhá sa po horách a neustále udivuje, čo všetko dokáže napriek svojmu veku a výške zvládnuť.
"Rád sa venujem svojim deťom a maximálne ma to napĺňa. Keď si potom idem večer ľahnúť, tak som smutný, pretože nechcem.
Viem, že si potrebujem oddýchnuť, ale najradšej by som stále niečo robil," vraví Chára, ktorého v detstve trénoval aj otec Zdeněk.
Na začiatku ho vodil do telocvične k zápasníkom, ktorých trénoval. Pracovali na gymnastike a akrobacii.
"Využíval som aj menej tradičné metódy. Raz som mu zabetónoval hokejku do vedra. Potreboval zosilniť zápästie.
Dobrý hokejista musí mať neustále hokejku na ľade. Učil som ho strieľať výhradne švihom a nie príklepom," spomínal Zdeněk na synove začiatky.
Jedným z prvých trénerov, ktorý Cháru viedli a mali na neho veľký vplyv, bol Jindřich Novotný. V synovej kariére má podľa jeho otca významné miesto.
"Spomínam si, že k deťom mal výborný prístup. Poznám sa s ním aj s jeho manželkou. Jindro bol skvelý tréner. Myslím si, že ho zbytočne skoro odpísali. Je to škoda.
Deti ho skutočne rešpektovali, vedel veci vysvetliť. Iní sa hrali na veľkých trénerov, ale nič nedosiahli. On dokázal decká motivovať a nájsť im cieľ," konštatuje Zdeněk Chára.
Čítajte viac Prišli páni z New Yorku a položili na stôl dva a pol milióna dolárov. Odpovedal som, že syna im v žiadnom prípade nedám
Keď mu syn pred troma rokmi oznámil, že končí bohatú hokejovú kariéru, potešil sa. Nie preto, že by už nebol platným hráčom na ľade, ale aby si mohol pomaly užívať osobný život, ktorý musel ísť počas kariéry bokom.
"Aj v posledných zápasoch stále lietal ako odtrhnutý vagón. Keď mi oznámil, že končí, povedal som mu: Chlapče, zaplať pánboh, že si sa tak rozhodol (smiech).
Máš rodinu a deti, venuj sa im. Hokej už nehráš pre peniaze, tých si si zarobil dosť. Hral už iba preto, že ho to stále bavilo. Skončil v pravej chvíli a na úplnom vrchole," dodal otec slovenskej legendy.
