Zdeněk Chára zohral na hokejovej i životnej ceste svojho syna kľúčovú úlohu a teraz s hrdosťou sleduje, ako sa jeho potomkovi dostáva jednej pocty za druhou.
Po prijatí do Siene slávy IIHF sa bývalý elitný obranca stane aj členom prestížnej Siene slávy v Toronte.
„Vedel som, že raz bude patriť medzi najlepších na svete,“ vraví bývalý československý reprezentant v zápasení.
Prijatie do Hockey Hall of Fame bude ďalším ocenením kariéry vášho syna. Stíhate sledovať všetky ceremónie?
Samozrejme. Na májových MS ho ocenila svetová federácia, v novembri to urobí NHL. Zdeno do oboch vybraných spoločností rozhodne patrí. Úspech si vydrel svedomitou prácou a správnym prístupom.
Rozhovor s Tomášom Marcinkom: Košice ma pustili do sveta, ale domov mám v Bratislave. Manželku obdivujem, šport je férovejší ako politika
Cítite, že to je aj vaša zásluha?
Všetko je o výchove. Ak by sme ho ako rodičia neviedli k športu, tak by nebol tam, kde je teraz. Pokiaľ sa svojmu dieťaťu venujete a správne ho motivujete, potom sa vám to vráti. Áno, pre rodiča je to náročné, stojí to veľa času a energie. Ale dôležitý je aj prístup.
Keď niektorí moji kamaráti skončili v práci, ponáhľali sa na pivo. Ja som miesto toho zobral syna a šiel s ním na tréning. Rodičia i dieťa musia mať usporiadané, čo chcú dokázať. Nedá sa s jedným zadkom sedieť na dvoch miestach.
Chceli ste mať z neho zápasníka?
Nie. Od malička bol vysoký, bolo jasné, že sa hodí skôr na iný šport. Ale zápasenie je výborné, aby dieťa vedelo pracovať so svojím telom. Ak pridáte aj gymnastiku, zlepší si balans, koordináciu a celkový pohybový aparát.
Telo sa stane pružné a výbušné. Veľká škoda, že v školách sa už tieto športy prakticky nerobia. Zdenovi zápasenie a gymnastika veľmi pomohli. Vedel urobiť salto, premet, to jeho rovesníci nedokázali. Ale na tréning sa mohlo ísť až vtedy, keď boli hotové domáce úlohy.
Čiže aj vzdelanie bolo u Chárovcov dôležité?
Jednoznačne. Keď bol tretiak na gymnáziu, prišli funkcionári z New Yorku Islanders a chceli ho do NHL. Nepustil som ho. Povedal som im, že pokiaľ nezmaturuje a nebude mať minimálne stredoškolské vzdelanie, nikam nepôjde.
Oni že „pán Chára, ale my mu dáme za podpis dva a pol milióna dolárov“. Odvetil som, že neexistuje. Zdeno bol sklamaný, ale vravel som mu, že keď budú mať o neho záujem, prídu aj o rok. A tak aj stalo. Viete čo mi hovorili ľudia?
Čo?
Že som sa zbláznil, keďže som odmietol pre neho také peniaze. Lenže škola bola u nás vždy prvoradá. Najskôr sa študovalo, potom trénovalo.
Ako sa dostal k hokeju?
Cestou z môjho tréningu sme raz prechádzali okolo zimného štadióna na Sihoti a Zdeno vraví, že by sa tam rád pozrel. Súhlasil som. Hoci o hokeji prakticky nič nevedel, hneď sa mu tam zapáčilo.
Musel toho dobiehať veľa, aby sa vyrovnal rovesníkom?
Úplne všetko. Mal 12 či 13 rokov a rovnako starí chlapci už hrávali žiacke súťaže. Zatiaľ čo oni trénovali kombinácie, Zdeno sa pridržiaval mantinelu a učil sa korčuľovať. Vždy mám úsmev na tvári, keď si na to spomeniem.
Varoval som ho, že hokej je náročný šport, ktorý vyžaduje vytrvalosť a tvrdú robotu. Prijal to a zodpovedne na sebe pracoval. Aj keď v začiatkoch to mal veľmi ťažké.
Foto: TASR, Martin Baumann
Je známe, že tréneri mu spočiatku neverili a vraveli, že hokejista z neho nikdy nebude. Ako ste brali takéto názory?
Jednému koučovi, fanúšikovia vedia o koho ide, som odkázal, že fajn, ty si ho vyhodil a tak ho budem trénovať ja. Vedel som, čo je pre Zdena dobré, ako môže byť jeho telo zaťažené a kedy má dosť. Vtedajšiemu vedeniu Dukly Trenčín som povedal, že ho budem trénovať sám a že raz z neho vyrastie jeden z najlepších hokejistov sveta.
Zdeno ma ako kouča rešpektoval, nemal s tým problém. Meral vtedy 190 centimetrov, jeho rovesníci boli o 20 a viac čísiel nižší. Opakoval som mu, že nech sa na výšku nepozerá ako na nejakú slabinu, ale nech z toho urobí svoju výhodu.
Bol zlomový moment na začiatku jeho kariéry, keď prestúpil do Sparty Praha?
Presne tak. Trenčín o neho nestál, ozvala sa Sparta. Prišlo to ako blesk z jasného neba, pretože Zdeno dovtedy nemal ani jeden štart v mládežníckych reprezentáciách Slovenska a nevedeli sme, že je o neho záujem v zahraničí. Neskôr ma aj mrzelo, že mu nedali šancu v národnom tíme ako dorastencovi či juniorovi. Zavolali ho do reprezentácie až vtedy, keď bol stabilný hráč NHL.
V Česku mu vtedy verili viac ako doma. Keď som ho priviezol do Prahy, neverili vlastným očiam. Nemal dobrú výstroj, ani vhodné korčule. Po prvom tréningu prišiel na pokyn hlavného kouča Sparty kustód, zobral Zdenovi miery a do týždňa či dvoch dostal úplne novú výstroj a hokejky na mieru. Podobné to bolo aj keď začínal v reprezentácii.
Ako to myslíte?
Veci na mieru si nosil sám zo zámoria. Keď mal na batožine či výstroji logo New Yorku Islanders, musel si to prestriekať. V národnom tíme mu dlho boli schopní dať len jednu vec – dres.
Čítajte viac Rusi sa vytešujú z politickej situácie pod Tatrami. Slovákov chcú späť v KHL, už si aj vybrali dva kluby
Je pravda, že nechýbalo veľa a mohol hrať za inú ako slovenskú reprezentáciu?
Áno, Česi ho veľmi chceli. Dokonca mal narukovať do českej armády. Ja som sa narodil v Česku, Zdeno v Trenčíne. Myslel som, že tým pádom má automaticky slovenskú národnosť, ďalej som to neriešil. Jeden deň však prišiel povolávací rozkaz – nie zo Slovenska, ale z Česka.
Rýchlo som musel vybavovať papiere, aby bol Slovák aj na papieri. Keď ho Česi lanárili do reprezentácie, vravel som im, že ak by som s tým súhlasil, ľudia v Trenčíne by ma „zožrali“. Zdeno sa tam narodil, je Slovák, musel hrať jedine za Slovensko.
Mal úžasnú kariéru a v NHL patril medzi najrešpektovanejších hráčov vôbec. Ako to dokázal?
Líderskými schopnosťami. Nebol kapitánom Bostonu 14 sezón len tak. Hráči za ním stáli, získal si ich rešpekt. Keď bolo treba vyriešiť situáciu, urobil to. Mužstvo potrebuje vodcu a Zdeno taký bol. Vidíte, čo stalo s Bostonom, keď odtiaľ odišiel – mužstvo sa prakticky rozpadlo. „Céčko“ nosil aj v reprezentácii. Hral s úžasnými hokejistami, ale pozícia kapitána nie je pre každého.
V tíme Islanders nastupoval aj so Žigmundom Pálffym, ktorý mal podľa mňa spomedzi všetkých slovenských hráčov najväčší talent. Keď som bol za Zdenom v New Yorku a videl som, ako si „Žigo“ zaväzuje korčule, skoro som odpadol. Dával si ich tak, ako si vy dávate papuče, ani neutiahol šnúrky. Napriek tomu na nich dokázal skvele korčuľovať, obohrať súperov a strieľať parádne góly. Vedel robiť veci, ktoré iní nedokážu. Rovnaké platí aj v prípade môjho syna – mal unikátnu schopnosť byť správnym lídrom.
Je zisk Stanleyho pohára jeho najcennejšou trofejou?
Znamená to pre neho veľa. Keď odchádzal za more, vravel som mu, že chcem od neho štyri veci: aby získal Norrisovu trofej, aby aspoň raz dosiahol hetrik, aby vyhral Stanleyho pohár a aby ho potom slávnostne zdvihol nad hlavu na Trenčianskom hrade. Na sklonku kariéry mi vravel „oco, splnil som ti všetky želania“.
Foto: Elsa / Getty Images North America / Getty Images via AFP / Profimedia
Prekvapilo vás, že teraz behá maratóny a venuje sa triatlonu?
Nie. Vždy mal rád nové výzvy. Keď so spoluhráčmi lietali na zápasy, oni hrali karty a Zdeno sa učil cudzie jazyky. Keď bol mesiac zranený, urobil si biznisový kurz. Som rád, že aj po kariére zostal pri športe. V tom je rovnaký ako ja – pohyb a aktivita sú dôležité. Len mám trochu obavy.
Z čoho?
Že si toho na plecia berie veľa. Maratóny sú veľmi náročné a je rozdiel, či ho behá 115-kilový chlap alebo chudučký atlét. Raz bežal dva maratóny za dva týždne, čo musí byť obrovská záťaž. Ale je dospelý, rozumný chlap, vie čo robí. Upokojuje ma s tým, že aj vďaka maratónom sa cíti výborne. Verím, že neskôr si nájde čas aj na to, aby si užil peniaze, ktoré zarobil počas kariéry.
Kde ho vidíte o desať rokov?
Určite sa nestratí a bude robiť prácu, ktorá ho baví. V Bostone majú veľký záujem, aby začal pracovať v klubových štruktúrach. Uvidíme, čo si vyberie. Budem rád, ak jeho osobnosť využijú aj na Slovensku. Za to, čo dokázal svojou pracovnou morálkou a húževnatosťou, je ideálnym vzorom pre deti a mladých športovcov.
Bol špičkový hokejista, vie šesť jazykov, teraz behá maratóny. Viem, že Slováci sú hrdí, že majú hokejistov ako Zdeno. Vidieť to aj pri stretnutiach s fanúšikmi, ktoré občas absolvuje aj s inými športovcami. Ale jednu vec mu nikdy nedovolím.
Akú?
Aby sa nechal potetovať. Môj syn nemá na rozdiel od niektorých iných športovcov na sebe ani jednu atramentovú bodku. Ak by si ju nechal urobiť, tak ho prerazím. (úsmev)
