Keď od šarvanca s hokejkou dostal starší z oboch hráčov otázku, či ešte verí, že niekedy zdvihne nad hlavu Stanleyho pohár, odpovedal: „Podstatnejšie pre slovenský hokej bude fungovanie tohto ihriska pre deti a nie to, či ja získam pohár.“
Zareagoval typicky handzušovsky. Verejný záujem postavil nad svoj vlastný prospech. V tej chvíli nemohol tušiť, že o deväť mesiacov neskôr budú spolu s Hossom v drese Chicaga bojovať bok po boku vo finále a napokon zdvihnú legendárny pohár nad hlavu. Hossa druhý a Handzuš po prvý raz. „Už som ani neveril, že sa to ešte môže stať. Som šťastný,“ priznal 36-ročný matador v kruhu najbližších po zápase číslo 6 finálovej série s Bostonom.
Bola to zvláštna hokejová sezóna. V čase výluky veľa kvalitných hokejistov zo zámoria odohralo jej úvod v Európe. Handzuš mal zaujímavé ponuky, ale prednosť dal rodnej Banskej Bystrici, kde pomohol svojmu kamarátovi Vladovi Országhovi nasmerovať mužstvo do play off. Ani netreba dodávať, že to robil zadarmo. Neskôr bojoval na dvoch zámorských frontoch.
Vrátil sa do San Jose, kde mal podpísaný kontrakt, ale tam mu nešla karta a klub ho vymenil do Chicaga. Spočiatku nastupoval ako štvrtý center na doplnenie súpisky, ale čoskoro sa prepracoval až do druhého útoku. Spolu s Hossom a Sharpom odohrali parádne play off s víťaznou pointou pre Blackhawks.
Handzuš nie je obyčajný hokejista. Je jedným z mála tých, u ktorých ľudské kvality prečnievajú nad hráčskymi. Na ľade drie ako blázon. Je nenahraditeľný na vhadzovaniach, výborne pozične bráni a spoluhráča vidí často aj za sebou. Čo je to však proti tomu, že sa angažuje v charite, podporuje choré deti a vychováva hráčov pre Stanleyho pohár. Anže Kopitar z Los Angeles by vedel rozprávať. Našťastie, po žiakovi sa o rok neskôr dočkal aj učiteľ. A hokejové Slovensko má z toho úprimnú radosť.