V Poľsku, kde sa konal druhý a dodnes posledný svetový šampionát.
Boli to časy, keď v hokeji stále platili akési nepísané pravidlá. Napríklad, že majstrom sveta sa stane Sovietsky zväz, o zvyšné dve medaily sa pobijú Československo, Švédsko a Kanada. A že z elitnej kategórie vypadne „trpaslík“.
Áno, v tomto prípade to malo byť práve domáce Poľsko.
Dve výhry v jeden deň
Katovice, 8. apríla 1976. Je prvý deň majstrovstiev sveta a v miestnej hale sa tiesni viac ako 12-tisíc ľudí. Pamätníci vravia, že domáci národný tím pred takouto kulisou nikdy nehral.
Medzi desaťtisíc hlavami však sotva nájdete čo i len jednu, ktorá v ten deň verí na zázraky. Napríklad taký, že Poľsko v úvodnom zápase pokorí neprekonateľný Sovietsky zväz, s ktorým prehralo 25-krát v rade. Mužstvo, ktoré ho dva mesiace predtým na olympiáde v Innsburcku prefackalo 16:1.
Aj celkové skóre hovorí jasne – 255:31… Na jednej strane stoja hokejisti výhradne z poľskej ligy, na druhej hviezdy svetového hokeja Charlamov, Michajlov, Jakušev a mnohí iní. Je vôbec čo riešiť?
Ak chcete nájsť v histórii športu dokonalé znázornenie biblického súboja Dávida s Goliášom, potom ste na správnom mieste. V katovickej hale Spodek.
Čítajte viac Slovenský kouč Poliakov o Ramsaym: Keby nebol Kanaďan, po MS 2019 ho vyhodia. Našim mladým sa neoplatí hrať v zahraničí, ani u vás
Poľský hokej bol v tom čase zvyknutý na dvojciferné prídely. Ten najväčší im uštedrila práve zborná na MS 1973 – zápas sa skončil 20:0. Generácia okolo hetrikového hrdinu Wieslawa Jobczyka však v onen deň všetko mení. Sovietov zdolá 6:4 a dodnes sa smeje, že si pripísala proti tomuto súperovi prvé dve výhry.
Prvú a poslednú…
Kladivo z ŠtB
Poľský portál Onet sa vracia k najslávnejšiemu hokejovému dňu aj skrz príbeh brankára Andrzeja Tkacza, ktorý na zápas proti ZSSR takmer nenastúpil. Deň predtým ho totiž zbili príslušníci bezpečnostnej služby.
„V tom čase sme bývali v Novoteli v Sosnovci. Andrzej sa odniekiaľ vracal a keďže kladivá z ŠtB ho nespoznali, niekto ho udrel. Našťastie to nebolo také zlé, aby nemohol hrať. Nakoniec podal skvelý výkon,“ spomína si útočník Jobczyk.
A verzia poškodeného?
"Vracal som sa z univerzity do hotela a nechceli ma pustiť dnu. Jeden z ochrankárov to nevydržal a nastriekal mi slzný plyn do tváre. Zobrali ma do auta a dali mi pár rán lakťom do rebier.
Našťastie ma našiel jeden z majorov, ktorý ma spoznal a povedal, aby ma pustili. Celé to trvalo asi hodinu. Najdôležitejšie je, že mi to nebránilo hrať proti ZSSR. To boli ale časy," povzdychol si desiatky rokov po incidente Tkacz.
O deň neskôr čelil viac ako 50 sovietskym strelám. Poľský portál však píše, že jeho forma by bola poľskému mužstvu málo platná, nebyť všadeprítomného Jobczyka.
„Až po mojom poslednom góle na 6:3 sme verili vo víťazstvo. Do konca zostávala niečo vyše minúta. Dovtedy to bolo veľmi napäté, Rusi mali množstvo príležitostí na skórovanie a mohli nám dať aj viac gólov. Tkacz bol fantastický, strieľali ako do múru a nedokázali ho preraziť,“ opisuje Jobczyk.
Bezmocný Tretiak
Mala to byť hra mačky s myšou. Keď deň pred zápasom médiá mierili otázkami na trénera Józefa Kureka, musel si vraj hrýzť do jazyka, aby do sveta nevykričal, čo má na srdci a čo od stretnutia očakáva.
„Nie, neuvažujeme o tom, že by sme viedli rovnocenný boj s titulovaným rivalom, ale budeme sa ambiciózne snažiť dosiahnuť čo najlepší výsledok,“ vravel diplomaticky pre regionálny katovický Sport.
V skutočnosti si o novinároch, ktorí sa pohrávali s myšlienkou triumfu nad Sovietskym zväzom, myslel, že sa zbláznili.
Poľská taktika mala spočívať v jedinom – čo najdlhšie hrať na nulu, čo najdlhšie prehrávať dôstojným spôsobom. Poliaci vlastne o ničom inom snívať ani nemohli. V ich víťazstvo neverili ani najväčší optimisti.
Čítajte viac Všade len Slafkovský... Nepreháňame to s ním? Prejdite si súpisku a sami odpovedzte, za kým by ste sa vybrali s kamerou
A ani Sovieti nemali z Poliakov obavy, veď takmer polovicu zápasu nechali v bránke náhradníka. Až v 24. minúte sa medzi žrde postavil veľký Vladislav Alexandrovič Tretiak. Na svetelnej tabuli však už svietilo neuveriteľných 1:4 v neprospech obrovského favorita.
Peter Šťastný vo svojej biografii spomína, že správy o šokujúcom priebežnom stave sa Katovicami šíria rýchlosťou svetla a československí reprezentanti sa ponáhľajú do haly sledovať nevídané.
„Aj keď viedli 3:1, zdalo sa, že Sovieti majú všetko pod kontrolou, no keď padol štvrtý gól, začalo to byť nebezpečné. Tretiak vstúpil na ľad, no Rusi nedokázali znižovať manko, hoci inokedy vedeli dať za minútu aj tri góly,“ vraví Jobczyk.
Lenže toto nebol ten deň. Skôr naopak – čo poľská strela, to gól. Komentátor nemohol veriť vlastným očiam, dokonca aj minútu pred koncom – keď outsider viedol 6:3 – vravel opatrne: „Tento zápas už neprehráme.“
A naozaj – oni ho neprehrali… Ich triumf sa dodnes považuje za najväčšie prekvapenie v histórii hokeja.
"Prvý raz v dejinách pred nami Rusi stáli so smutnými tvárami. Predtým sa vždy tešili a dívali sa na nás takmer pohŕdavo, pretože boli určite lepšími hráčmi. Hokej je však tímová hra a v ten deň boli lepším mužstvom Poliaci,“ potvrdil pre Onet Jobczyk.
V noci o 23.00
Paradoxne, hoci sa jedná o veľký športový sviatok, zápas sledovalo iba 12-tisíc ľudí priamo v hale v Katoviciach. Bežný Poliak pred televíznou obrazovkou duel nevidí. Štátna televízia ho totiž nevysiela.
Až neskôr – zo záznamu. Akoby na dobrú noc. O 23:00.
Dodnes kolujú dve verzie, prečo sa tak stalo. Podľa prvej domáci nechceli, aby kamery v priamom prenose snímali očakávaný debakel. Druhá, pravdepodobnejšia, je, že televízia nechcela naživo prezentovať poľské publikum pískajúce na hráčov „spriateleného“ národa. Obzvlášť počas sovietskej hymny.
Aj reakcie na nečakané víťazstvo vraj boli všakovaké. Jobczyk neskôr v rozhovore pre Planet of Hockey potvrdil, že „po zápase mohol mať z toho asi niekto niekde problémy, ale pred ním sme nepočuli, že by sme nemohli vyhrať,“ zamýšľal sa poľský hrdina.
Poliaci vraj boli šťastní ako päťročné deti. Do postele sa dostali až o štvrtej nadránom, pretože krvný tlak mali niekde okolo 220 úderov za minútu. Hráči vravia, že sedeli v hotelových izbách a rozprávali sa.
"Rusi vždy diktovali, ako sa mali veci v Poľsku. Preto boli ľudia šťastnejší, než kedykoľvek predtým. Bolo to veľmi politické. Množstvo ľudí si dokonca myslelo, že ani nemôžeme vyhrať, pretože by nás zastrelili. To však nebola pravda,“ vravel Jobczyk pre IIHF.
Na druhý deň ich čakal zápas proti Československu a v hokejovom vesmíre opäť všetko fungovalo po starom – prehrali 0:12. No získali až osem bodov – najviac v histórii – napokon však aj tak zostúpili do B-skupiny. V poslednom zápase o tom rozhodlo záverečných 21 sekúnd proti Západnému Nemecku, keď dostali gól na 1:2.
Čítajte viac Slafkovský dostal na začiatku úver a ihneď ho začal splácať. Podľa fínskeho experta akoby ani nemal slovanské korene
Z eufórie po triumfe nad ZSSR a sľúbených fiatiek pre hráčov tak nakoniec nebolo nič…
„Uprostred turnaja sme šli do továrne v Tychom a každý z nás si už vybral farbu auta. Museli sme len zostať medzi elitou. Na zahladenie sĺz sme dostali hodinky,“ smeje sa dnes Jobczyk.
Tie dnes už akiste netikajú, príbeh z 8. apríla 1976 však zostáva neprekonaný.
Čítajte viac Chlapci, toto by sa mi v Česku nikdy nestalo, uškŕňal sa počas rozhovoru Vladimír Vůjtek. Myslel si, že so slovenskou mládežou je koniec