Bývalý elitný obranca Ľubomír Višňovský sa v dejisku MS podelil o svoje skúsenosti s reprezentáciou, názory na súčasnú generáciu a zhodnotil šance slovenského tímu na šampionáte v Česku.
„Je to vrchol sezóny. Fanúšik vníma úplne najviac, keď idete reprezentovať svoju krajinu. Spomínam si aj na 90-te roky, keď sme boli na MS outsideri. Všetko sa naštartovalo prvou medailou v roku 2000,“ vraví 47-ročný bývalý bek.
Čo sa vtedy zmenilo?
Chlapci z NHL začali viac chodiť do národného tímu. Potom sa to už otočilo a aj súperi s nami viac počítali a nepodceňovali nás. Pre mňa vždy bola najväčšia česť, keď som mohol prísť reprezentovať svoju krajinu.
V roku 2011 vás lekári z Anaheimu po skončení sezóny nechceli pustiť na domáce MS. Vydupali ste si to však u generálneho manažéra. Ako si na to spomínate?
V play off som mal strašné bolesti ramena. Napichali ma injekciami. Na MS som veľmi túžil ísť, pretože som vnímal, že to je posledná šanca pre našu generáciu. Napokon to tak aj bolo. Odvtedy sme sa partia z Göteborgu už nikdy nestretli spolu na jednom šampionáte.
Škoda, že nám tie MS nevyšli. Bol na nás veľký tlak a obrovské očakávania sme nenaplnili. K tímu som sa pripojil až po treťom zápase. Od začiatku to však neklapalo. Preto je potrebné, aby sa mužstvo sústredilo od začiatku, musí hrať naplno od úvodného duelu.
Vraví sa, že pohoda v kabíne je základom úspechu. Ako sa zvykla partia stmeľovať za vašich hráčskych čias?
Bola iná doba. Ak by si dnes išli chlapci sadnúť niekam do mesta, dali si pivko, niekto by to odfotil, „zavesil“ na sociálne siete a bol by z toho highlight vo všetkých médiách. Mali sme šťastie, že v tej dobe boli slabé foťáky a na tých pár pixeloch by toho nebolo veľa vidieť. (úsmev)
Mohli sme si teda s chlapcami v pohode posedieť pri pive. Dnes to majú hráči oveľa náročnejšie. Porozprávať sa môžu jedine v hotelovej izbe, to je asi jediná možnosť. Do mesta im počas MS chodiť neodporúčam.
Vypočujte si podcast k téme s reportérom denníka Pravda s Michalom Bakajom, priamo zo šampionátu:
Keď spomínate súčasnosť, ako sa vám pozdáva zloženie Ramsayho výberu a predovšetkým obrany?
Defenzívu máme veľmi slušnú. Prišli Šimon Nemec i Martin Fehérváry. Veľmi sa mi v príprave páčil Mário Grman. Je poctivým korčuliarom, ktorý vyniká v defenzívnych činnostiach. Škoda, že sa zranil Martin Marinčin, ale aj napriek tomu máme výbornú obranu.
Máme zároveň aj kvalitných brankárov. Všetko bude záležať od toho, či sa budú útočníci strieľať góly. Ak strelíme o jeden viac ako súper, budeme majstri sveta.
Kto by mal patriť medzi lídrov?
Jedným z nich bude Tomáš Tatar. Je skúsený borec, ktorý dokáže stmeliť partiu. Juraj Slafkovský urobil za posledné dva roky obrovský progres. Pôsobí suverénnym dojmom a to je veľmi dôležité, ak hráte v prvých dvoch formáciách. Verím, že sa bodovo presadí aj Marek Hrivík s Petrom Cehlárikom.
V druhej formácii by to mohol rozbaliť Libor Hudáček, ktorý mal výborné play off v Česku. Aj štvrtá lajna s Matúšom Sukeľom a Andrejom Kudrnom by mohla prekvapiť. Chlapcom odporúčam, aby hrali jednoduchý a efektívny hokej. Nech sa nemusia nadrieť na každý gól.

Na šampionáte v Česku budú mať Slováci domácu atmosféru. Môže im zväzovať ruky podobne, ako na MS 2015 či domácom šampionáte o štyri roky neskôr?
Teraz majú chlapci k dispozícii aj mentálnych trénerov. Navyše sú skúsení borci, ktorí sú aj z klubov zvyknutí na značný tlak. Dôležité bude, aby dokázali naladiť formu na správny moment.
Slováci majú za posledné roky jeden z najsilnejších tímov. Potvrdia to aj na ľade?
Postup do štvrťfinále beriem ako povinnosť. Potom záleží aj od šťastia. Príkladom môže byť naša osemnástka, ktorej zo začiatku nevychádzal šampionát a napokon bojovala o medaily. Síce nie sme favoritmi, ale v športe je možné všetko.
Bola by pre zverencov Craiga Ramsayho neúčasť vo štvrťfinále neúspechom?
Dostať sa medzi najlepšiu štvorku na MS je super výsledok. Účasť v osmičke je reálna, ale musíme hrať dobre. Patríme tam, no musíme to ukázať v zápasoch. Čím lepšie skončíme v skupine, tým ľahšieho súpera dostaneme. Práve preto je dôležité, aby chlapci nazbierali čo najviac bodov. Každý jeden môže mať obrovskú cenu.
VIDEO: Hokejisti Slovenska hodnotia šance mužstva pred štartom MS v Česku
Vráťme sa späť k vám. Zúčastnili ste sa celkovo na desiatich MS. Ktoré vám najviac utkveli v pamäti?
Bolo ich veľa. Špeciálne si spomínam na prvé v roku 1996 vo Viedni. Tam mi dôveroval tréner Július Šupler, ktorý ma dal do druhej formácie s Mariánom Smerčiakom. Veľmi som si to vážil. Bola to pre mňa obrovská škola.
Veľké prekvapenie sme zažili v roku 2000 v Petrohrade, odkiaľ sme priviezli strieborné medaily. Zrazu sme zistili, že máme veľa dobrých hokejistov a môžeme zdolať aj silné tímy ako Kanada či Rusko. Krásne spomienky mám na zlato z roku 2002 či na bronz 2003.
V roku 2008 ste boli pri dramatickej záchrane v Halifaxe. Aké to bolo pre hokejistu, ktorý sa pýši titulom majstra sveta?
Nič príjemné, veľké nervy. Bojovali sme o to, aby sme nevypadli. Tím nebol ideálne poskladaný, ale zvládli sme to, hoci po nájazdovej lotérii so Slovinskom. Na OH vo Vancouveri sme zase boli krôčik od olympijského bronzu. To je zrejme najväčšie sklamanie v mojej kariére. Ale aj taký je život.
V minulosti ste povedali, že súčasnej generácii chýba väčšia kreativita. Nezmenili to ani Juraj Slafkovský so Šimonom Nemcom?
To je strašne málo. Vidím, že súčasní mladíci sú rýchlejší a silnejší, ale často si nevedia prihrať a nájsť moment prekvapenia. Nedokážu na seba naviazať súpera. Je to skôr strojený hokej. Hrajú síce rýchlo, ale nedokážu ničím zaskočiť. V minulosti sme mali 15 až 20 kreatívnych hráčov a teraz máme jedného možno dvoch. Zatiaľ sa to príliš nemení. Vo Viedni 1996 sme mali chlapcov ako Jozef Daňo, Braňo Janoš či Vlasto Plavucha, ktorí vynikali aj proti hráčom z NHL. Boli výborne technicky nadaní. Vtedy sme mali opačný problém ako dnes.
Nemali sme tak kvalitnú obranu a brankárov. Dávali sme veľa gólov, ale ešte viac sme dostávali. Systém, ktorý sme hrali, nebol dobrý. Teraz systém máme, ale chýba nám kreativita. Buduje sa aj mimo ľad. Chodil som hrávať hokejbal za panelák, pozeral som, ako hrajú starší hráči. Teraz sa bazíruje na tom, aby ste neurobili chybu. Kto má trochu lepšiu prihrávku, hneď vyniká.

Za vašej kariéry bolo v NHL okolo tridsať hráčov, teraz ich je sotva desať. Vrátia sa ešte predošlé časy?
Som si istý, že áno. Raz ste hore a inokedy dole. Myslím si aj to, že Slovensko opäť niekedy získa titul majstrov sveta. Možno to nebude skoro, ale môže sa nám podariť to, čo na olympiáde v Pekingu, keď to od nás nikto nečakal.
Neláka vás pôsobiť pri hokeji podobne ako Miroslav Šatan?
Zatiaľ vôbec nie. Mám doma obrovskú pohodu, skvelú rodinu, vôbec to nechcem meniť. Priznám sa, že ma neláka znova chodiť na „zimák“ a tráviť tam veľa času. Radšej si dám s kamarátmi pivko a pozriem si futbal. Priznávam, že je to možno trochu sebecké voči chlapcom ako Miro a ďalší, ktorí sa tam teraz trápia.
Lákal vás Šatan do zväzu?
Dostal som ponuky, ale necítil som sa na to. Nechcel som tomu venovať toľko času, koľko si taká funkcia vyžaduje. Je to moje rozhodnutie. Stále držím chlapcom palce a vždy, keď môžem, tak ich prídem podporiť.