Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda EURO 2024 EURO 2024 Výsledky výsledky

Chlapci, toto by sa mi v Česku nikdy nestalo, uškŕňal sa počas rozhovoru Vladimír Vůjtek. Myslel si, že so slovenskou mládežou je koniec

Hoci pôsobí mimoriadne nenápadne, keď vstúpi do trenčianskeho obchodného centra, vyvolá malý rozruch.

09.05.2024 05:40
debata (9)
Video
Vůjtek o silnom zážitku so Slovákmi, ktorý všetko prekonal

„Dobrý deň, pán Vůjtek, môže si syn s vami urobiť fotografiu?“ pýta sa muž, vedľa ktorého stojí hanblivý chlapec.

Nemá ani desať, nemôže si pamätať najslávnejšie trénerské chvíle Vladimíra Vůjtka (76) na slovenskej lavičke spred dvanástich rokov, keď mal svetový šampionát strieborný odlesk. No i tak naňho hľadí s uchváteným pohľadom. Ako na človeka, ktorý veľa dokázal.

„Chlapci, toto by sa mi v Česku nikdy nestalo,“ vraví bývalý hokejový kouč. Malého fanúšika chytí okolo ramien a nechá sa zvečniť. O pár sekúnd vyhovie čašníkom a potom slečnám spoza pultíka s informáciami pri vstupe.

Rodák z Klimkovíc je na Slovensku stále veľmi populárny a často sa tu aj zastaví. Ale nie najbližšie dva týždne – svetový hokej sa totiž sťahuje prakticky k nemu domov. Do Ostravy, kde viedol Slovákov pred deviatimi rokmi.

Rodičia z vás nikdy nechceli mať baníka?

Otec odjakživa pracoval v ostravských oceliarňach, bol tavič. Nemal to jednoduché, lebo okrem toho mali s mamou doma pole i dobytok. Musel však podať prihlášku do JRD a všetko mu vzali.

A nielen to, v tom čase platil zákon, že keď mali rodičia deti, jedno z nich muselo v roľníckom družstve aj pracovať. Môj starší brat sa učil lepšie ako ja, šiel na priemyslovku, na mňa zostalo to horšie, aj keď som to vôbec nechcel.

V rozhovore sa tiež dozviete…

  • Akou náhodou skončil kedysi pri hokeji
  • O tom, ako vníma slovenskú povahu
  • O uznaní, ktoré sa mu dostáva predovšetkým u nás
  • Aké radosti, ale aj starosti mal na slovenskej striedačke
  • O momente, ktorý zažil jedine so Slovákmi
  • Úprimne hovoril o spore Šatan – Chára
  • Prečo by dnes už trénovať nemohol

A šli ste?

Otec sa rozhodol, že napíše do prezidentskej kancelárie, že má robotnícky pôvod, pracuje vo vítkovických oceliarňach a že by tam teda chcel robiť aj jeho syn.

Štrnásť dní pred koncom prázdnin prišla domov pozitívna odpoveď. Zostali však už len dva odbory – zlievač a drevomodelár. Zobral som to druhé.

Vedeli ste, o čo ide?

Práveže vôbec. (smiech) To, čo odlievajú zlievači do foriem, robia drevomodelári z dreva. Ale bolo mi to jedno, robil by som tam čokoľvek, len aby som nemusel do družstva.

Ten príbeh zatiaľ neznie príliš hokejovo…

Na učilištiach sa robili futbalové aj hokejové nábory. Chodili na ne akýsi agenti, ktorí sa pýtali, kto chce hrať futbal, kto hokej, basketbal alebo robiť atletiku.

Mne to bolo spočiatku jedno, nemal som skúsenosti, venoval by som sa hokeju, ale pokojne aj futbalu, ktorý som hral u nás na dedine.

Spomínam si na vtedajšie medzirezortné zápasy, modelári proti elektrikárom a podobne. Na jednom turnaji, kde rozhodovali bývalí hráči Vítkovíc, som v poslednom zápase strelil zo štyroch gólov tri a na posledný prihral.

Navyše, súper mal v družstve zopár hráčov z vítkovického dorastu. Keď to videl Eduard Remiáš, vtedajší ligový hráč, hneď sa ma pýtal, či nejdem k nim.

Vladimír Vůjtek v trenčianskom nákupnom centre... Foto: Robert Hüttner, Pravda
Vladimír Vůjtek Vladimír Vůjtek v trenčianskom nákupnom centre ihneď vzbudil pozornosť.

Bola to dilema?

Ako chalanisko z dediny som ho vôbec nepoznal. A pritom taká hviezda, majster republiky z roku 1952. Na hokej som však dovtedy nechodil. No prikývol som. V lete som začal trénovať a odvtedy som vo Vítkoviciach.

V drsnom ostravskom prostredí…

Veru. Kraj výrazne poznačený baníctvom. Samá šachta. (smiech) Celé mesto bolo o baniach a o železe. Keď som v Ostrave vystúpil z električky a zafúkal náhodou vietor, v očiach som mal ihneď prach. Potom som chodil s prižmúrenými očami, lebo inak sa nedalo. Naučil som sa s tým žiť.

Napriek tomu, že Ostrava pôsobí veľmi tvrdo, o vás sa to povedať nedá.

Možno preto, že nie som čistokrvný Ostravák, akurát po ostravsky rozprávam. Som z dedinky, ktorá patrí pod neďaleké Klimkovice – keď som sa narodil, mala sotva 24 chalúp.

Či mráz, sneh alebo búrka, až do štvrtého ročníka som chodil do školy denne necelé tri kilometre pešo, keďže sme nemali ani cestu. No keď sa ma pýtate na Ostravu, zvykol som si aj na ňu. (úsmev)

Niekdajší ostravský baník Václav Šebek nám počas MS 2015 vravel, že slovenský hokej má radšej, lebo je v ňom – na rozdiel od českého – kus srdca…

Hovorilo sa to už za mojich hráčskych čias. Česi boli technickejší. Ostrava je na hrane, tam mali Slovákov vždy veľmi radi. Napokon, mnohí z nich potili krv v miestnych baniach a usadili sa tam.

Ľudia, ktorí pracovali v ťažkom priemysle, dostávali byty prednostne. Robotník zaplatil na ruku desať percent z bytu a zvyšok sa naňho prepísal po desiatich či dvanástich rokoch práce v podniku. Bývanie bolo dostupné pre všetkých.

Hrať hokej srdcom či hlavou – čo je ľahšia cesta?

Najlepšie je to skĺbiť, nie? Dnes to však neplatí, hokej sa globalizoval, nenájdete už zásadné rozdiely vo švédskom, českom alebo slovenskom hokeji. Všetky kluby majú cudzincov, aj keď ja som Slovákov za cudzincov nikdy nepovažoval.

Opýtame sa teda inak: ak by ste dnes viedli klub, o ktorom si myslíte, že mu chýba hokejové srdiečko, po ktorom Slovákovi siahnete?

Pozrite sa trebárs na Vladimíra Draveckého, v Třinci to nie je úplne najdôležitejší hráč, ale stále mimoriadne platný.

Napokon, s mužstvom má päť českých titulov a to je už čo povedať. Nevypustí žiadne striedanie, nikdy však nebol vyložene hviezda.

Jakub Hoferica Čítajte viac A neprekážalo by vám, keby s vami býval jeden mladý Kanaďan? Keď som počul meno, vedel som, koľká bije

Pod vami nazbieral na MS v Česku šesť kanadských bodov…

Cestoval tam vďaka svojej bojovnosti. Všetko odvádzal pre kolektív. Neposlali by ste ho na presilovku, nebude autorom krásnej akcie, ale má obrovské hokejové srdce. Tréneri majú takýchto hráčov radi.

Cítite už dnes, že do Ostravy sa opäť blíži veľký hokej?

Som čistý dôchodca, zasa žijem na dedine, aj keď domov pribudlo – už ich nie je 24, ale 85. Do Ostravy chodím jedine na nákupy, za lekármi a na hokej.

(smiech) Azda mám len viac žiadostí o rozhovor, sem-tam si na mňa ešte niekto spomenie. Aj podľa toho viem, že sa blíži svetový šampionát.

Nie veľa Čechom sa na Slovensku dostalo toľkého uznania ako vám…

Lebo mi vyšli prvé MS na slovenskej lavičke v roku 2012. Po dekáde akéhosi úpadku. Ľudia nezabudli. Keď som dnes prichádzal na Slovensko, zastavil som sa na prvej benzínovej pumpe, aby som si kúpil diaľničnú známku. Ihneď ma dvaja ľudia spoznali.

A dokonca aj mladí, pred pár minútami sa so mnou fotil jeden pár. Môžem potvrdiť, že na Slovensku stále vnímam, že ma ľudia berú a je to celkom príjemný pocit.

Takže žiadny pád do zabudnutia…

Tu nie. Slováci ma spoznávajú viac ako Česi. Nedávno som bol v Bytči, v reštaurácii. Po jedle sa pristavil pán vrchný s tým, či si môžeme dať jedno „selfie“. Mladý chalan. Opakujem, majstrovstvá sveta 2012. (úsmev)

A nemrzí vás, že doma toľko uznania nemáte?

Ani nie. Veď na Slovensku som pôsobil štyri roky. Jedného času som bol dokonca na bilbórdoch po celej krajine. Ale prekvapuje ma, že nezabúda mladšia generácia. Hovorí sa, že najpopulárnejším športom je futbal, u vás to asi neplatí.

Čím si to vysvetľujete?

Národ cíti nádej. Že to opäť raz príde. Navyše, v poslednom čase sa pár vašich hráčov presadilo v NHL. Keď som zo Slovenska odchádzal, vyzeralo to, že s mládežníckym hokejom je u vás koniec.

Juniori si na svojich ligových zápasoch požičiavali hokejky a nemali poriadny výstroj. Ale zmenilo sa to a zrazu vyskočili Slafkovský s Nemcom. Ja som mal k dispozícii Réwaya, žiaľ, s ním to nevyšlo. Boli s ním problémy.

Bolo ťažké ho vyradiť z tímu pred šampionátom 2015?

Vôbec nie. On sa vyradil sám. Ale nechce sa mi o tom veľmi hovoriť, nerád by som ho ohováral.

Vladimír Vůjtek - bývalý tréner hokejovej... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Vladimír Vůjtek Vladimír Vůjtek - bývalý tréner hokejovej reprezentácie.

Štyri roky na slovenskej striedačke – čo vám napadne, keď sa dnes za nimi obhliadnete?

Krásne obdobie. Užíval som si to. Vždy som vravel, že Slovensko má na to, aby hralo v play off. Mrzia ma MS 2013, vo štvrťfinále proti Fínom sme boli blízko k postupu. Prehrávali sme 0:3, vyrovnali sme a domácich sme v poslednej tretine prakticky k ničomu nepustili.

Ale oukej, rok predtým sme mali šťastie, potom zasa nie. Dobré boli aj následné turnaje v Minsku a v Ostrave, hoci sme nepostúpili. Jediné, na čo naozaj rád nespomínam, je olympiáda.

Pochopiteľne…

Akosi sa nám to zvrtlo. Vyvstal problém medzi Šatanom a Chárom, ktorý sa tam preniesol zo zápasu KHL. Navyše, Miro bol nerozhodný. Najprv ukončil kariéru, lebo nemôže hrať a potom – naraz – pred Vianocami sa do toho obul a zrazu dával góly.

Na sklonku decembra odohral prvé duely a ja som pritom musel zložiť nomináciu k 8. januáru. Nevzali sme ho a na to margo bol tím rozdelený.

Nedalo sa to riešiť?

Zranil sa nám Marián Gáborík, keby sa dalo, mohli sme ho donominovať. Ale nálada nebola dobrá, mám pocit, že v kabíne stále doznievali aj staré boľačky z „lockoutovej“ sezóny 2003/2004, kedy Slovan vyradil v semifinále Trenčín. Nie všetci tam Šatana chceli. Podľa toho dopadla aj olympiáda.

Ako ste sa cítili, keď ste cestovali do Soči?

Jednoducho zle. Vedel som, že tím je nesúrodý. Že nie je na spoločnej vlne ako v Helsinkách 2012. Skúšal som to, robil, čo sa dalo – rozprával som sa s obomi, so Šatanom aj s Chárom.

Stále však hrozilo, že v olympijskej kabíne sa ruky, ktoré sa majú stretnúť, minú. To som nemohol riskovať.

Ktorý hráč v reprezentácii vás nikdy nesklamal?

Bolo ich samozrejme viac. V tej dobe v národnom tíme len začínal Andrej Sekera, veľmi spoľahlivý obranca. Laco Nagy, keď mohol, šiel a vždy si svoje odohral.

Šatan ma nikdy nesklamal, dokonca aj po olympiáde šiel na MS – hoci sám som neveril, že pôjde – a hral naozaj skvele. Preniesol sa cez to, ukázal svoju veľkosť. Mať v tíme Šatana a nemať ho, to je obrovský rozdiel.

Sú hráči, ktorí neskutočne veľa nakorčuľujú, dostanú sa do množstva šancí, ale dávajú málo gólov. Mirovi stačí jedna a dvakrát skóruje. No musím spomenúť ešte jedno meno.

Dominik Graňák Čítajte viac MS berieme príliš osobne. Prídete však do Švédska a zistíte, že to je iný svet

Ktoré?

O Helsinkách sa nám dnes ľahko rozpráva, ale spomeňte si na štvrťfinále, veď s Kanadou sme mohli pokojne vypadnúť. Akosi sme prečkali druhú tretinu, oni začali blbnúť a zbytočne sa nechali vylúčiť. Ubojovali sme to.

O dva dni neskôr sme proti Čechom nemali žiadny problém a zaslúžene vyhrali. Bol to súdržný mančaft, ale dovolím si povedať, že zásadným prínosom bol Michal Handzuš. Keby neprišiel, neuspeli by sme.

Aby sa k nám mohol pripojiť, letel 500 míľ. Pichli mu injekciu do zraneného kolena, doktori mu vraveli, aby si dal minimálne tri-štyri dni pokoj.

Od prvej chvíle – spolu so Šatanom a Chárom – riadili kabínu. Pravda, Miro nie je taký, že by neustále chodil za hráčmi, ale Mišo ich stále dostával do varu. Niekedy som mal pocit, že my – tréneri – už len striedame. (smiech)

Ako to žilo v kabíne?

Tím dostal po každej tretine sedem-osem minút, nech si povie, čo je potrebné a až potom sme do nej vstúpili my. Chalani si väčšinou vopred rozobrali, čo zlepšiť, kde nastala chyba.

Mišo neustále pobehoval medzi spoluhráčmi. „Počuj, tú chybu, ktorú si spravil, by urobil každý, ale ďalšiu už nesmieš. Zabudni na to,“ vravel.

Vo štvrťfinále rozhodol a v semifinále v oslabení dal dôležitú prihrávku Šatanovi…

Na to sme boli pripravení. Čechom presilovková situácia proti Nemcom vyšla, kabínu sme na ňu upozorňovali.

Handzuš sa tváril, že nevie, čo chcú spraviť, zrazu však urobil pohyb a prihrávku vypichol. Samozrejme, plán nebol, že puk dostane Šatan, ale vyšlo to tak. Handzuš to poslal tomu najsprávnejšiemu hráčovi a postúpili sme do finále.

Má dnes Slovensko podobných lídrov?

Takých, ktorí by mali podobné vodcovské schopnosti a výkon na ľade zároveň, zrejme nie. V zámorí máte predovšetkým mladých hokejistov, Tomáš Tatar má už to najlepšie za sebou a nie je to taká výrazná osobnosť, ako trio z Helsínk.

Na olympiáde vás potiahli Marek Hrivík s Petrom Cehlárik, ktovie, možno to budú práve oni.

Video
Obranca Martin Fehérváry sa pripojil k reprezentácii.

Dá sa bez pravého lídra na tomto fóre dosiahnuť úspech?

Ak je kolektív súdržný, tak áno. Ja však vravím, že ak chce Česko alebo Slovensko uhrať poriadny výsledok, musí mať v bránke jednotku. Ak ju mať nebude, je to problém.

České tituly boli založené práve na gólmanovi. Strieborné Helsinky by sa bez Jána Laca tiež nekonali. Predovšetkým Slovensko je odkázané na absolútne nadštandardný výkon brankárov.

Vedel Vladimír Vůjtek v kabíne aj zakričať?

Stalo sa. Boli aj príprady, že sa hanbím dodnes. Ale nie v slovenskej šatni, hoci aj tam som sa raz nepohodol. Na ostravských MS som po zápase s Nórskom (2:3) kdesi povedal, aby sme to pred duelmi proti silným protivníkom nezabalili a že šampionát sa ešte nekončí.

Niektorí hráči to pochopili tak, že im neverím. Že mám pochybnosti o tom, či ešte budú bojovať. Urazili sa. Museli sme si to vyrozprávať a mňa to aj mrzelo, lebo moje slová naozaj takto mohli vyznieť.

O tom, že v kabíne sa niečo deje, som sa dozvedel až na druhý deň. Zavolal som si lídrov – Mariána Gáboríka s Tomášom Kopeckým – a mali sme debatu. Potom sme hrali vyrovnané zápasy s Rusmi aj Američanmi. Myslel som si, že spadne celá hala.

A pritom nádej na postup už takmer neexistovala…

V aréne vo Vítkoviciach som odkoučoval množstvo veľkých zápasov, vrátane finále českej extraligy. Býval tam natrieskaný štadión. Ale keď sme s USA prehrávali 0:3 a zrazu otočili na 4:3, prvýkrát v živote som cítil, že striedačka podomnou sa trasie.

Prisahám, nič podobné som dovtedy nezažil. Hneď som sa pozrel hore, na strechu, či nepadá hala. To sú emotívni Slováci. Vedeli, že play off je fuč, ale aj tak neskutočne fandili.

Českí fanúšikovia by toto podľa vás nedokázali?

V takejto beznádejnej situácii určite nie. Lavička by sa podomnou akiste netriasla. Slovenskí priaznivci sú naozaj skvelí, napokon, spomeňte si na rok 2011, mali ste hviezdny tím, ktorý zlyhal, ale aj v poslednom zápase v Bratislave mu bolo publikum absolútne oddané.

Slováci sa pred rokmi vydali netradičnou cestou – v seniorskom drese dávali šancu juniorom. Nepochybovali ste o tom, či to je správne?

Čo vám poviem, bolo to divné. Juraja Slafkovského som dovtedy nepoznal. Ale aj niekdajší československý tréner Pavel Wohl kedysi vzal na šampionát neskúsený útok Jágr – Reichel – Holík. Mali v priemere devätnásť a hneď šli do Ameriky. Pravda, oni už hrali predtým v lige.

Mal by Slafkovský za sebou 50-bodovú sezónu, ak by v sezóne 2021 nedostal šancu v slovenskej reprezentácii?

Ťažko povedať, ale už dlhšie má všetko, čo hokejista potrebuje. Postavu, korčuľovanie, šikovné ruky. Aj Réway šiel na svoje prvé MS bez veľkých skúseností, nie je však veľký a musel využívať svoj abnormálny hokejový kumšt.

Hrozilo mu, že ho pri každom ostrejšom súboji zlomia. Toto sa Jurajovi stať nemohlo. Je podobný Jágrovi. V NHL by sa presadil tak či tak.

Večne dobre naladený Vladimír Vůjtek. Foto: Pravda, Robert Hüttner, Robert Huttner
Vladimír Vůjtek Večne dobre naladený Vladimír Vůjtek.

Legendárny Ron Francis nám na toto prirovnanie povedal, že sa to nesmie hovoriť nahlas, lebo Jágr bol len jeden.

Zatiaľ je to pravda. Aj Mario Lemieux bol len jeden. No hral v útoku s Jágrom. (smiech)

Bude to mať teraz Slafkovský ťažšie?

Na olympiáde sa od neho neočakávalo, že bude rozhodovať zápasy a on to pritom robil. Teraz sú naňho kladené iné nároky, ale nevadí, on je na to zvyknutý. Ani v NHL sa dlhšie nechytal, ale podarilo sa.

Nie je to jednoduché, taký Radek Bonk – podobne mohutný hráč, ktorý bol tiež draftovou jednotkou – to nedokázal. V NHL toho odohral veľa, ale potom už viac ako brániaci útočník. Asi ho trošku precenili. Hokejovo bol za svojou vyspelou postavou, ale to zrejme nie je Slafkovského prípad.

Vyzerá ako veľmi bezstarostný chalan. Majú to takíto hráči jednoduchšie?

Samozrejme. Presadia sa rýchlejšie. Keď spravia chybu, netrápia sa a hodia to za hlavu – stres a panika sú zlí radcovia. Keď si veríte, nezaťažujete sa nevydarenými vecami a k tomu ste aj šikovný, máte vyhrané.

Aj Libor Hudáček je taký. V roku 2012 som ho vôbec nemal na zraze, šiel som sa však pozrieť na siedme finále extraligy do Košíc. V drese Slovana tam preletel celé klzisko a rozhodol súboj o titul. Po stretnutí som zišiel do kabíny a vravel: toho beriem! Ale mal som s tým aj problémy.

Aké?

Potreboval som ho dať do útoku so Šatanom, aby si ho riadil. Navyše, boli na seba zvyknutí zo Slovana. No povedzte skúsenému tridsiatnikovi Milanovi Bartovičovi, že bude hrať vo štvrtej lajne, lebo príde Libor.

Mimochodom, to je presne ten typ, ktorému je všetko jedno. Dal za nás nakoniec krásne a dôležité góly.

Môže byť taký bezstarostný aj tréner?

Takého nepoznám. Možno len Pepík Augusta bol taký, ktorý to mal trošku na háku. (smiech) Každý je iný, niekto robí gestá, druhý to v sebe dusí, ale trénerovi to jedno nikdy nie je.

Ján Filc, Vladimír Vůjtek, Craig Ramsay – slovenská reprezentácia bola zväčša úspešná, keď bol pri nej pokojný a vyrovnaný tréner…

Možno to Slovákom pasuje viac. Predsa len, ste impulzívnejší ako Česi. Iskru si zapálite aj sami, nepotrebujete na to trénera.

Niekedy sa nechcete ani hádať. Stačí, aby jeden povedal niečo hlasnejšie na druhého a ten už vyskočí a sú v sebe. Pritom to takto ani nemyslíte.

K Slovákom sa hodí tréner mediátor, ktorý skôr upokojí a povie: chlapci, už ste si to povedali, ideme ďalej. V mužstve máte 22 hráčov, nikdy nebudú všetci rovnakí. Dvaja-traja musia byť odlišní.

Otázka je, ako s nimi budete pracovať. Toto je to pravé trénerské umenie. Ide o to, koľko z 22 hokejistov presvedčíte, aby makali na sto percent.

Vladimír Vůjtek. Foto: SITA, Ivan Fleischer
Vladimír Vůjtek Vladimír Vůjtek.

Ako vnímate Craiga Ramsayho?

Páčia sa mi tréneri ako on. Takí, ktorí nelietajú po striedačke a nerobia zbytočné gestá, len aby ich bolo vidieť v televízii a ukazovali sa, ako to majú všetko pod kontrolou.

Obdivujem skôr premýšľavé typy, koučov idúcich za hráčom s utvoreným názorom. Polovicu kariéry ma viedol Ladislav Štemprok – nikdy som ho nepočul, aby zvýšil hlas, mal úžasný rešpekt. Neznášal, keď hráči pili pivo, víno však odpustil.

Spomínam si, ako riešil malé nezhody v našom útoku priamo v ostravskej vinárni. Posadil si nás, položil na stôl fľašku, povedal, čo má na srdci a po pol hodine sa zdvihol. Do stredu stola položil ešte jednu fľašu a odišiel. Vedel, ako nás „vylieči“. (smiech) V tej sezóne som bol kráľom strelcov.

Ramsay prišiel na začiatku ako krátkodobá výpomoc, po šiestich rokoch je stále na striedačke. Nesvedčí to aj o akejsi trénerskej neschopnosti vo vlastných radoch?

Ťažko sa to hodnotí. Craig však má úspech, mužstvo hrá dobre, vyzerá to ako perfektný hokej. Má to zmysel, aj ja sa na Slovensko rád pozerám. Často sa sám seba pýtam, kde tých chalanov berie?

Ste podobné ročníky – prehovoril by vás ešte niekto, aby ste sa postavili na lavičku?

Nie, kdeže. Vždy som sa dokázal ohodnotiť. Aspoň si to myslím. Keď som v 32 rokoch odchádzal z Vítkovíc, nikto ma nevyháňal, sám som však cítil, že to už nie je ono.

Odišiel som do Trenčína, odohral tam dve pomerne úspešné sezóny a hoci som mal ešte zmluvu na ďalšiu, požiadal som nejakého plukovníka, aby mi ju skrátil.

Aj na trénerskej lavičke som cítil, že už presluhujem. Keď nám nevyšla olympiáda v Soči, podal som demisiu, no SZĽH ju neprijal. Prehovorili ma na MS v Ostrave – s tým, že to je u mňa doma. Že či sa nechcem rozlúčiť tam.

Povedal som si: oukej, keď ma tu ešte chcete trpieť. Potom zasa prišli Česi, ktorí nemali trénera. Vravel som si, že keby som to nezobral, raz ma to bude mrzieť.

Mal som 69 rokov, už mi chýbala rýchla myšlienka, začal som si pliesť mená. Tréner sa musí rozhodnúť za dve sekundy a nie za desať.

Má to sedemdesiatnik na striedačke náročnejšie?

Je to individuálne. Sú prezidenti, ktorí majú 84 rokov, šéfujú najväčším štátom sveta a ruku držia na gombíku od atómovej bomby. Iný má 65 a pomaly nedá dohromady vetu.

Nepoznám Ramsayho, ale pripadá mi, že stále má ostrú myšlienku. Mimochodom, pozrite sa na trénera futbalovej Plzne Miroslava Koubka, má 72, všetci ho chvália a obdivujú.

Obrany a útoky Slovenska na MS podľa Športwebu Fotogaléria - 26 fotiek Všetky fotky
Ide do tuhého. Po utorkovom zápase proti USA...

Povedzte, čo vám najviac chýba z trénerského života?

Nič. Možnosti, ktoré som mal, som vyčerpal. Dával som do toho všetko, nehľadel na rodinu. Keď som dostal ponuku z Ruska, prikývol som bez toho, aby som sa vôbec opýtal manželky.

Striedačka mi nechýba, hokej áno. Na zápasy do Vítkovíc chodím stále. Naťahovať niečo, čo nefunguje, je omyl. Človek si musí vedieť povedať, že už stačilo.

Máte radi toto obdobie pred majstrovstvami sveta?

Hokej je dnes dostupný prakticky po celý rok. Keď sa chce naň človek pozerať, nemá najmenší problém. Je to desaťmesačný šport, občas mám pocit, že je toho až príliš.

Budete na každom zápase Slovákov v Ostrave?

Chcel by som, ale zatiaľ nemám lístok. No myslím si, že hala sa bude triasť opäť. Viete, ako to mám doma, aj keby som nechcel, musím to s vami prežívať. Manželka Slovenka, dcéra si vzala Slováka za manžela a k tomu ešte aj vnuk bol v slovenskom výbere. (smiech)

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #slovenskí hokejisti #Vladimír Vůjtek #MS 2024 v hokeji