Košickí hokejisti oslavovali po ôsmich rokoch titul. Potešili v uplynulej sezóne aj vás?
Ako Košičana ma mrzelo, že sme taký dlhý čas čakali na titul. Košickí fanúšikovia, ktorí sú skvelí, si tento úspech zaslúžili. A aj hráči. Iná vec je, že liga bola slabá a sme len jednookí šampióni medzi slepými. Nemali by sme to preceňovať.
Tak ako hral Zvolen vo finále, tak sa podľa mňa o titul nebojuje. Schudnem desať kíl a môžem hrať v lige. Aspoň predĺženie. V našej ére sa na východe skladalo jedno silné mužstvo v Košiciach.
Teraz bolo v lige šesť mužstiev z východu, doplňme k ním Humenné a Bardejov a môžeme mať samostatnú východoslovenskú ligu. Ale trápi ma aj veľa iných vecí.
Napríklad?
Pred rokom získali titul naši juniori a v kádri nie je ani jeden. To je škoda, pýtam sa, pre koho ich vychovávame? Na rozhodujúcom zápase vo finále bolo 8 300 divákov. Keď odchádzali zo štadióna, mali ste sa ich spýtať, či poznajú zostavu mužstva, mená všetkých hráčov.
Možno by to zvládlo 300 z nich. V našej ére fanúšikovia sypali zostavy ako z rukáva. Otázka je tiež, čím sa máme chváliť, keď sme síce majstri, ale v aktuálnej reprezentácii nie je Košičan…
Jeden predsa – brankár Riečický…
Áno, ale mám obavy, že ten bude sledovať zápasy akurát zo striedačky…
Čítajte aj Pre Slovákov sa začínajú MS s viacerými pochybnosťami. Proti súperovi, ktorého skalp držal len Hudáček
Vy ste chodili na ligu na štadión?
Videli ste, aby Gretzky, Lemieux, Fetisov, Larionov alebo v Trenčíne Gáborík, Hossa, v Bratislave Rusnák, Golonka či ďalšie legendy sedeli v hľadisku medzi divákmi? Na štadióne majú svoje čestné miesta. V Košiciach je to inak.
Ale v skyboxoch a vo vipke sú často aj ľudia, ktorí nemali v živote na nohách korčule. Nielen ja, ale aj Liba, Slanina, ďalší hráči, ktorí niečo pre košický hokej spravili, by si zaslúžili viac rešpektu. História sa dá ukradnúť alebo požičať, ale nie vymazať.
Dnes sa začínajú majstrovstvá sveta v hokeji. Vy ste na svojich prvých štartovali v roku 1977. A hneď ste prispeli k zlatým medailám. V útoku ste hrali s legendami Ivanom Hlinkom a Jiřím Holíkom…
Nielen oni, všetci ďalší vo vtedajšom kádri boli výnimoční hokejisti, ktorí sa zapísali do histórie. V izbe ma ubytovali so slovenským hokejistom storočia Vladimírom Dzurillom. Bol to nielen jeden z najlepších brankárov, akých hokej mal, ale aj nádherný človek.
Oslovoval som ho tatko alebo otec. Bol som hokejové ucho a on už hviezda v najlepšom zmysle slova. Práve jemu som strelil môj prvý ligový gól. A po niekoľkých rokoch sme sa stali spoluhráčmi v národnom tíme…
Foto: Profimedia
V československej lige ste dali 393 gólov, čo je najviac zo všetkých slovenských hokejistov. Účet ste si otvárali ako neznámy hráč. Ako reagoval Dzurilla?
Drvivú väčšinu gólov som dal v košickom drese, výnimkou bol rok, keď som vojenčil v Dukle Jihlava, kde som získal aj titul. Nebolo na svete brankára, ktorého by som neprekonal, dal som gól Hašekovi i Tretiakovi.
Gólov bolo veľa a na mnohé si už nepamätám, ale na prvý nezabudnem nikdy. Mal som šestnásť rokov, bol to len môj tretí štart v lige. Keď som prekonal Dzurillu, cítil som sa v siedmom nebi. Vlado vykorčuľoval z bránky a dal sa vystriedať. Keď mi taký zasran strelí gól, nemám na ľade čo hľadať, vyhlásil.
V Košiciach ste začínali v útoku so starším bratom Imrichom, neskôr sa k vám pridal mladší Jozef. V reprezentácii váš legendárny útok spojil útek. Zrodil sa za mimoriadne dramatických okolností…
Bolo to na MS 1982 vo Fínsku. Na šampionáte sme začali v zložení Lukáč – Ihnačák – Liba. Tak sme odohrali štyri zápasy v základnej časti. Potom sa však Peter Ihnačák rozhodol opustiť tím, emigroval. Vybral sa za bratom Mirom. Mal to všetko presne pripravené.
Foto: ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP
Boli ste výborní kamaráti. Vedeli ste o tom?
Nevedel, ale nebol som ani hluchý ani slepý. Vyrastali sme spolu odmalička, hrávali v jednom mužstve, na MS sme bývali na jednej izbe. Až do rozlúčky sme o tom neprehodili ani slovo. V deň, keď odchádzal, sme boli ráno na rozkorčuľovaní, po ňom sme opúšťali halu poslední.
Objali sme sa, zaželal som mu všetko najlepšie. Do hotela už so mnou nešiel. Nezazlieval som mu to, ale ja by som to nikdy neurobil. Peter bol v špeciálnej situácii. Mal v zahraničí brata, pripravil mu zázemie.
Vtedy sa tréneri rozhodli zaradiť do vášho útoku Rusnáka…
Útok sa hneď ujal. V boji o medaily bol kľúčový zápas so Švédmi, nemohli sme v ňom prehrať. Zvíťazili sme 3:2, dal som dva góly a prihrával mi na ne Daro Rusnák. Začalo sa skvelé obdobie, ktoré trvalo vyše štyroch rokov. Najlepšie sme hrali v Sarajeve 1984.
V olympijskom turnaji bol výborný najmä zápas s USA, asi môj najťažší a možno aj najlepší v kariére. Náš útok v ňom strelil štyri góly, dva dal Igor a my s Darom po jednom. O rok sme sa opäť stali majstrami sveta a Daro bol kapitán tímu.
Foto: ČTK / Doležal Michal
Na MS ste štartovali štyri razy, máte dve zlaté a dve strieborné medaily. Ktorý úspech v kariére si najviac ceníte?
Všetky rovnako. Pre mňa bol každý výnimočný. Bol som obyčajný chlapec z piatich detí, zažil som aj ťažšie chvíle, viem, čo je život. Pre mňa bolo fantastické, že som sa do silných výberov dostal, mohol som reprezentovať. Keď ma nenominovali, tak som plakal.
Čítajte rozhovor Môže to dopadnúť zle. Hokejové osobnosti krotia slovenské ambície
Pred ktorým podujatím sa to stalo?
Pred olympiádou 1980, mal som už dvadsaťpäť, stal som sa najlepším strelcom v najvyššej súťaži, dal som v tom ročníku 49 gólov a do Lake Placidu ma nevybrali.
Bol som nešťastný, nik tomu nerozumel, vyvolalo to veľkú diskusiu a napokon ma dodatočne do mužstva zaradili. Ale vždy platilo, že do silného československého výberu sa Slováci veľmi ťažko presadzovali.
Po roku 1993 sa na nás odrazu zabudlo. Oslavujeme 30 rokov samostatnej republiky a my akoby sme ani neexistovali. Ale my sme predtým nereprezentovali Mongolsko, ale takisto aj slovenský hokej.