Na schodoch pod snehobielou katedrálou – slovenčina. Vo fanzóne v miestnom nákupnom centre – slovenčina. V prístave v strede mesta – čajky a slovenčina. Malý Šimon (11) a Eliáš (8), bratia na prvý pohľad, nahlas rozmýšľajú, ktože to dá večer gól.
Sú z Prievidze a tak nečudo, že medzi horúcimi kandidátmi je aj ich rodák, Róbert Lantoši. „Lantoši? Ten je ako kaťuša. Rýchly ale nepresný,“ podpichuje ich fanúšik z Popradu pri vedľajšom stole. „Dá ho náš Samo Takáč,“ oponuje vzápätí. „Čo? Veď ten je zo Slovana,“ odbijú ho dvaja malí hokejoví bratia.
Hokejom žijú, hokej dýchajú, všetko je len hokej…
Dedo odpadne
Dva dni pred začiatkom šampionátu netušili, že čoskoro budú sedieť – miesto školských lavíc – v slovenských dresoch v staručkej Helsingin jäähalli. Rodičia – veľkí hokejoví fanúšikovia, ktorí na MS chodia pravidelne – im to nepovedali. Bolo to prekvapenie. Tzv. last minute. Pôvodná verzia totiž znela, že zostávajú doma u starkých.
„Deň pred odletom sa sami v škole vypýtali od pani učiteľky,“ uškrnie sa ich mamka Lenka. Obaja hrajú hokej, starší Šimon je obranca, Eliáš zatiaľ iba nasáva hokejové základy a pozíciu ešte nemá. Má však svojich hrdinov. Connora McDavida, či Zdena Cháru, ktorého nosí na drese v Helsinkách.
„A pozrite, kto všetko sa mi podpísal na šiltovku,“ chváli sa.
Ráno pred zápasom proti Nemecku stál pred hotelom a keď sa Slováci vracali z rozkorčuľovania, Eliáš zbieral úlovky. „Liška, Grman, Tatar, Krištof, Slafkovský,“ ukazoval prstom. „Čože, ty máš aj Slafkovského? Mne ušiel,“ paprčil sa Šimon.
Slafkovský je v rodine Kohútovcov novodobou hviezdou. Rodičia ho majú dokonca aj na drese. „Neskutočne šikovný chlapec,“ uznanlivo kývu hlavou. „Mami, keď dá Nemcom gól, dresy si na chvíľu vymeníme, dobre?“ vykrikuje Eliáš, akoby zabudol, že na maminho „Slafka“ ešte nedorástol.
V tom sa chlapci na chvíľu zamyslia a sledujú novinárske registračky. „A vy ste kto? Novinári? Wau, vy sa máte, vy sa dostanete aj k hráčom do kabíny. Aj do VIP. Všade,“ vykrikujú na betónovom brehu mora. Darmo im vysvetľujeme, že hokejisti majú malých fanúšikov radšej ako novinárov, že oni si s Petrom Bondrom a Miroslavom Šatanom tykajú a my nie.
Čítajte aj Fehérváry dostal súhlas. Šatan prezradil, kedy nastúpi
Chlapci si idú svoje, bavia nás, rodičov i fanúšikov, ktorí im rozumejú. „A bude to aj v novinách? Fú, dedo keď to uvidí, odpadne. Babka bude musieť vytiahnuť defibrilátor,“ vášnivo debatujú predtým, ako preladia opäť na hokej.
Rozprávajú, ako každý deň trénujú, ako ich v pondelok ráno o 6.30 vozia rodičia na prievidzský „zimák“. O svojich úspechoch, o turnaji v Zell am See, kde sa im tak veľmi darilo. Aj o futbale, ktorému sa chvíľu venovali.
„Bol som v brankár, v Trenčíne vypálili na mňa takú bombu, že mi zlomili ruku. Potom mi už zostal iba hokej. Raz budem hokejista,“ sľubuje Šimon. Hlava mu pracuje rýchlejšie ako ústa, chce toho povedať tak veľa, ale to najpodstatnejšie v tej chvíli je: „Síce mi zlomili ruku, ale tú strelu som za chrbát nepustil!“
Čítajte viac Rusov nepustili, moskovské medvede zostali
Lepšie ako pláž
Hokej je ich vášeň. Zdá sa, že na celý život. Chlapci, vtedy hádam ešte o hlavu menší, boli aj na majstrovstvách sveta v Košiciach. Toto je ich druhý šampionát. Hokej majú v DNA, keď sa dá, vždy ho sledujú. Boli aj na Šatanovej rozlúčke s kariérou. Stretli sa vraj aj tesne pred odletom do Fínska.
Pravda, nebyť rodičov, nič z toho by nebolo.
„V Helsinkách som bol aj pred desiatimi rokmi, keď sme si odviezli striebro. Po základnej skupine som odišiel domov, ale keď mužstvo postúpilo do semifinále, vrátil som sa. S Čechmi to bol veľký zápas, nemohol som chýbať,“ vraví otec.
„Spočiatku som tomu nerozumela. V 2010 ma manžel vzal na olympiádu do Vancouvru. Hnevala som sa, chcela som more, on vybral hokej. Tam som mu totálne prepadla, vravím vám, žiadna pláž sa nevyrovná zápasu našej reprezentácie,“ pokračuje mama Lenka.
Do Helsínk prišli na tri zápasy – proti Francúzsku, Nemecku i Kanade. Sedačky mali priamo vedľa ľadovej plochy. Malí bratia si dokonca domov vezú aj suvenír – puk, ktorý im prehodil Slafkovský cez mantinel.
Dovolenka, ako sa patrí. Plná emócií a zážitkov. Prešpikovaná hokejom – tým, čo Kohútovci majú najradšej.
Čítajte viac Hviezda Kanady pred duelom so Slovákmi: Dúfam, že som tu poslednýkrát
„A keď Slováci aj tentoraz postúpia do semifinále, vrátite sa?“ pýtame sa zvedavo. Chlapci zbystria uši, mama žmurkne na otca a s úsmevom tíško povie: „Ale už iba my dvaja.“
Malých fanúšikov si na záver chceme odfotiť, v tom medzi nich vtrhne ich kamarát, Alexander. Ďalší veľký hokejista, ďalší veľký fanúšik. Na nose ma malú chrastičku. Samozrejme, tiež od hokeja. „Prosím, do novín my ju vyretušujte,“ šibalsky sa usmieva.
Traja malí hokejisti. Veľkí priaznivci. Raz možno aj reprezentanti. Tri hokejové srdcia, ktoré bijú v Helsinkách. Určite ich počujete aj doma na Slovensku.