Ladislava Nagya (39) mrzí azda len to, že sa nechal zlákať na ruské peniaze a príliš skoro odišiel z NHL. Keď po majstrovstvách sveta ukončí kariéru, rozlúči sa s profesionálnym hokejom posledný zo slovenských majstrov sveta z Göteborgu.
Aký je to pocit, vedieť, že vás čaká posledný turnaj?
V hlave mám už dávno všetko zrovnané. Celú sezónu som si v Košiciach užíval každý zápas. Rovnaké to bolo aj počas prípravy na šampionát a v každom dueli som hral tak, akoby šlo o môj posledný zápas v živote.
Ovplyvnilo vás to?
Ako hovorím, od začiatku som to takto mal nastavené v hlave a užíval som si hokej ako sa len dalo. Možno aj preto sa mi hralo tak dobre a darilo sa mi to. Nenechal som sa ničím znervózňovať, sústreďoval som sa len na seba – aby som čo najviac pomohol mužstvu.
Kedy ste sa definitívne rozhodli, že končíte?
Už po predošlých majstrovstvách sveta som to cítil 50 na 50. Zvažoval som, či radšej neskončiť. Odohral som veľa zápasov, štartoval som na olympiáde aj na majstrovstvách sveta. Hokeja som mal po krk. Nakoniec ma však rodina, známi a kamaráti nahovorili, aby som ešte sezónu potiahol.
Vaši rovesníci aj spoluhráči z tímu majstrov sveta už takmer všetci s hokejom skončili. Aké je to stretávať sa s nimi ako trénermi?
Vlado Országh by podľa mňa hral doteraz, keby nemal také vážne problémy. Je pravda, že chalani postupne končili kariéru, ale ja som bol na tom zdravotne stále dobre, hokej ma bavil a darilo sa mi. Potiahol som o pár rôčkov dlhšie a užíval si to.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Premýšľali ste už nad tým, čomu sa budete venovať od leta?
Nie. Už skôr som však povedal, že by som rád pomohol košickému hokeju. Uvidíme, ako sa vedenie klubu rozhodne, aký smer si vyberie, lebo to tam nie je dobré. Ľudia v klube si uvedomujú, že treba začať od nuly a veľa vecí zmeniť. Mládež nám nefunguje, to si treba povedať na rovinu. Veľa vecí je zlých, treba na nich pracovať, ale všetko sa dá postupne zlepšiť.
Chceli by ste pomáhať trénersky alebo manažérsky?
Detailne o tom zatiaľ hovoriť nechcem, až keď sa dohodneme. No trénerstvo ma vôbec neláka. Ak ho chcete robiť na sto percent, je časovo ešte náročnejšie než hokej hrať. Musíte analyzovať videá, máte množstvo práce. Hráč absolvuje tréning, ide do posilňovne a potom domov oddýchnuť si. Tréner musí rozoberať ostatné mužstvá a stále sa vzdelávať. Dnešný hokej je viac o taktike ako v minulosti, keď sa hralo technicky. Všetky detaily sú na profesionálnej úrovni.
Baví vás moderný hokej rovnako ako pred rokmi?
Jasné. Zmenil sa, ale stále je to hokej, ktorý milujem. V minulosti sa hralo tvrdšie, hokej bol technickejší a krajší, teraz je oveľa rýchlejší a viac sa korčuľuje. Keď niekoho chytíte alebo zahákujete, okamžite vás vylúčia. V tomto nastal obrovský posun vpred.
Čo pre vás znamená fakt, že sa s kariérou rozlúčite na domácom šampionáte?
Každý sa chcel na tento šampionát dostať. Ja rovnako. Dôležité bolo, že sa mi vyhli zranenia. Potešilo ma, že som sa zmestil do nominácie. Ak postúpime zo skupiny, bude to úspech. Každý z nás preň urobí všetko. Potom to bude o jednom zápase, ak ho zvládnete, hráte o medaily.
Je mužstvo pripravené na veľký tlak od fanúšikov?
Netreba čítať noviny, facebooky ani instagramy. Je zbytočné riešiť, čo si myslia fanúšikovia – jeden vás má rád, druhý nenávidí. Každý z nás je pripravený na 100 %, ale možno až 80 % výkonu na MS bude závisieť od hlavy. Ak sa každý správne nastaví a nebude riešiť veci okolo, môže prísť aj úspech. Netreba sa vôbec pozerať na seba, len na mužstvo. Ak aj nedáte gól počas celého turnaja a vyhráva sa, stále je to super.
Pomôžu vám fanúšikovia?
V roku 2011 to bolo krásne. Ľudia nás hnali a mali sme vynikajúce mužstvo. Škoda, že sme šampionát nezvládli. Málokto si však vie predstaviť, aké je to hrať doma. Keď veľmi chcete, zväzuje to ruky.
TV Pravda: Domáce MS 2019 v hokeji budú pre Ladislava Nagya posledným turnajom v kariére. S elitným útočníkom sme sa rozprávali o hre s Igorom Libom, kariére v NHL či titule majstra sveta. Pozrite si video:
Predošlý šampionát sa vám individuálne vydaril. Vedeli ste vopred, že stále máte na najlepších?
Musíte si veriť. Keby som si nemyslel, že mám na svetovú úroveň, na šampionát by som nešiel. Možno rýchlostne už trochu zaostávam, keďže som starší, ale stále to dokážem nahradiť rozumom.
Muselo vás potešiť, keď ste videli, ako vám to išlo…
Jasné, v Dánsku bola vynikajúca atmosféra, užíval som si každý zápas a darilo sa mne aj celej formácii. Výborne sme si s Jurčom a mladým Krištofom sadli. Všetko vždy záleží na chémii a nám to klapalo.
Boli ste pri najväčšom úspechu slovenského hokeja. Čo vám napadne, keď sa povie Göteborg?
Že to bolo už dávno (smiech). Samozrejme, nabiehajú mi zimomriavky. Vždy si na zlato s chlapcami radi spomenieme. Všetko klapalo a bolo super. Partia, zábava, spolupráca na ľade. Sú to neuveriteľné spomienky, na ktoré nezabudnem do konca života.
Vďaka čomu slovenské mužstvo zvíťazilo?
To sa treba spýtať starších pánov – Bondru a spol. (smiech). Skoro celé mužstvo už pôsobilo v NHL a každý do bodky plnil úlohy, ktoré dostal. Niekto hral presilovky, iný oslabenia a všetci to rešpektovali. Starší chlapci si vedeli povedať, čo má ako byť. Naša formácia s Rasťom Pavlikovským a Vladom Országhom mala za úlohu nedostávať góly a nejaký streliť. Plus ja som chodil aj na druhú presilovku. Celkom nám to vychádzalo.
V Göteborgu malo Slovensko najlepšie mužstvo, v ktorom ste hrali?
O rok v Helsinkách sme mali ešte kvalitnejšie, ale skončili sme až tretí, keďže sme v semifinále podľahli Švédom. Partia fungovala rovnako dobre ako rok predtým.
Aké boli oslavy titulu majstrov sveta?
Krásne. Neuveriteľné. Nádherné. Nedá sa to opísať. Tušili sme, čo sa doma deje, ale nikto z nás nečakal, že to bude až také veľké. Keď nás autobus viezol z letiska na námestie, ľudia boli všade.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Pamätáte si všetko?
Pamätám, pamätám. Nebol som opitý. Ešte vtedy (smiech). Oslavy boli náročné, ale tak to má byť. Keď dosiahnete úspech, treba si ho vedieť aj užiť. Najmä na námestí to bolo nádherné. Prišli tisíce ľudí, všetci boli šťastní.
Ako ste sa dostali k hokeju?
V televízii sme pozerali hokej a mame som povedal, že by som si to rád vyskúšal. Začala ma nosiť na ľad a popri tom som chodil aj na futbal. Tiež som ho mal veľmi rád. Ráno som mal hokejové tréningy a poobede futbalové. Keď som bol starší, musel som si vybrať, lebo sa to už nedalo stíhať. Rozhodol som sa pre hokej. Možno aj vo futbale by som niečo dokázal, nebol som v ňom zlý.
Mama je športový fanúšik?
Veľký! Chodila s nami na všetky turnaje, kým som bol malý. Či to bolo blízko alebo až niekde v Čechách, vždy s nami išla. Bez nej by som hokejista určite nebol. Má na mojej kariére najväčší podiel.
Otca nezvyknete spomínať. Prečo?
Rodičia sa rozviedli, keď som mal rok. Navštevoval nás málo, takže sme si nevybudovali žiaden bližší vzťah.
Na koho ste sa chodili pozerať? Koho ste obdivovali?
Na Ilavského, Plavuchu, Varholíka, Ryboviča či Šechného. A potom som si skoro so všetkými v starej stodole aj zahral. Ako mladší som chodieval aj do kotla medzi fanúšikov a poctivo som povzbudzoval. Vládla tam neuveriteľná atmosféra a hral sa pekný hokej.
Foto: TASR, Oliver Ondráš
Kedy ste pochopili, že ste lepší ako vaši rovesníci a môžete v hokeji veľa dosiahnuť?
Asi od mladšieho dorastu sa mi začalo viac dariť. Cez starší dorast som sa dostal rovno k mužom. Zo začiatku som nehrával, tak som sa vypýtal na hosťovanie do Prešova. Strávil som tam rok a potom som už hral za áčko. V lete nasledoval draft a odchod do zámoria.
Snívali ste o NHL alebo bol váš cieľ zahrať si za mužov Košíc?
V tých časoch túžil každý v meste hrať v prvom rade za Košice. To bol veľký cieľ. Keď som sa vrátil z hosťovania, dali ma k Igorovi Libovi a Janovi Plchovi. Igor mi ukázal, ako sa hrá hokej. Bol to pán hokejista a popri ňom som zažíval jednu z najkrajších etáp kariéry.
Po drafte ste bez váhania odišli do zámoria?
Ale kdeže. Nechcel som ísť. S Igorom sa mi darilo, bola to paráda a doma mi bolo dobre. Mal som podpísaný kontrakt aj na ďalšiu sezónu, ale St. Louis trvalo na tom, aby som prišiel do kempu. Z neho ma poslali do juniorky a ostal som tam úplne sám. Prvé tri mesiace boli veľmi náročné, lebo som nevedel nič po anglicky. Teraz som veľmi rád, že som do zámoria šiel a zahral som si v NHL.
V prvej sezóne ste v juniorskej QMJHL nazbierali v 63 zápasoch 126 bodov…
Skvelé obdobie. Vtedy som ešte hrával centra a na krídle som mal Alexa Tanguaya, ktorého si následne Colorado vybralo v prvom kole draftu. Na druhom krídle hrával bitkár, ktorý nás mal chrániť, ale bol na tom celkom dobre aj technicky. Tanguaya po 30 zápasoch vyradil silný otras mozgu a v zostave ho nahradil ďalší chalan, s ktorým sme si dobre rozumeli. Ale meno si už nepamätám.
Bola cesta do NHL vďaka číslam z juniorky jednoduchšia?
Mohla byť. Keďže sa mi v juniorke darilo, vedenie St. Louis chcelo, aby som šiel v druhej sezóne rovno do prvého mužstva. Volal mi agent, aby som ostal v zámorí a celé leto trénoval v St. Louis. No chcel som ísť domov, vidieť rodinu a kamarátov. Ak by som vydržal, asi by ma lepšie pripravili na NHL. Keď som prišiel do kempu, nebolo to ono. Poslali ma na farmu a počas sezóny som nakoniec odohral v profilige aspoň 11 stretnutí.
Kde ste sa cítili najlepšie?
V St. Louis mi veľmi pomohli slovenskí chalani – nebohý Paľo Demitra, Mišo Handzuš a Ľubo Bartečko. Keď sa Demo zranil, zavolali ma hore a nastúpil som namiesto neho v slovenskom útoku. U Blues som však vydržal krátko, s Mišom Handzušom nás vymenili do Phoenixu. Ja som bol mladý a neprekážalo mi to, Miša sa to dotklo, lebo hral dobre a výmenu nečakal. Coyotes mi dali šancu a začalo sa mi dariť. Bol som tam najdlhšie a mám na Phoenix aj najkrajšie spomienky.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Aj v Los Angeles ste mali znova slovenského spoluhráča…
S Ľubom Višňovským bola stále sranda. Aj v LA som mal šťastie na správnu partiu a ako všade inde, aj tu som sa stretol aj s Mišom Handzušom. Potom však odišiel do Chicaga. Na každé mesto, kde som pôsobil, mám krásne spomienky. Hral som na samých dobrých adresách. Pár mesiacov som strávil aj v Dallase. Dom vo Phoenixe som už predal, ale keď budú deti väčšie, určite ich do Ameriky zoberiem.
Niektorí fanúšikovia tvrdia, že ste mohli v NHL dosiahnuť viac. Čo vy na to?
Ťažko povedať. Je však pravda, že ma zlákali ruské peniaze. Každý robí chyby a teraz by som už do Ruska nešiel. Mohol som hrať ešte pár rokov v NHL. Šiel som do Čerepovca a tam bolo všetko zlé. Hokejovo aj mesto ako také. Necítil som sa dobre, nedarilo sa mi a všetko mi tam prekážalo. Je to asi jediná vec, ktorú v hokejovom živote ľutujem.
Ale to istotne neznamená, že by ste boli nespokojný s kariérou…
Nie, to vôbec nie. Bola skvelá. Každý si chce vyskúšať NHL a ja som v nej odohral takmer 500 zápasov. Posledné štyri sezóny ma však trápili vážne zranenia. Potrhané väzy v zápästí, po ktorých som vypadol na šesť mesiacov, následne koleno a znova pol roka pauza. Neskôr zase prišli problémy s krkom a zase som nemohol šesť mesiacov hrať. Aj to zavážilo pri odchode zo zámoria. Nikto mi totiž nechcel dať dlhodobý kontrakt, ale podpisovali ma len na rok. Nepáčilo sa mi to, ale mali pravdu – odohral som štyri sezóny s vážnymi zraneniami. Menej už brali do úvahy, že som sa vždy vrátil v dobrej forme.
Koniec klubovej kariéry ste strávili doma v Košiciach, no bez úspechu. Hnevá vás to?
Rozhodne som si nepredstavoval, že doma trikrát po sebe vypadnem vo štvrťfinále. Čo na to povedať… Ale aj Arne Kroták sa roky snažil vyhrať extraligový titul a nepodarilo sa mu to. Veľa hráčov v NHL márne túži po Stanleyho pohári, hoci v lige strávia 20 rokov. Musíte mať aj kus šťastia, aby ste vyhrali titul. Treba byť v správnej chvíli na správnom mieste. V Košiciach sme nemali zlé mužstvo, verili sme si, ale psychicky sme štvrťfinále nezvládli.