Foto: RÓBERT BERENHAUT
„Veľmi mi pomohol zorientovať sa, no do zostavy som sa musel prebiť sám. Mal som osemnásť, ocitol som sa medzi výbornými hráčmi. Niečo som musel vedieť, keď mi dali šancu. Snažil som sa ju čo najlepšie využiť. V Košiciach som sa odrazil do veľkého hokeja, vďačím im za veľa,“ prízvukuje Peter.
V kabíne nasával pravú hokejovú atmosféru, tréneri ho zaradili do tretieho útoku. „Najčastejšie som nastupoval so Štefanovičom, Bartánusom, Veselovským, Spodniakom. V prvej sezóne som sa oťukával, v ďalších troch košických som mal už priemer tridsať gólov na sezónu,“ oživuje krásne staré časy.
„K súperom do Čiech sme lietali z Košíc do Prahy s medzipristátím v Bratislave. Z Prahy sme cestovali do Plzne, Litvínova, Pardubíc, Kladna autobusom – a naspäť z hlavného mesta nočným rýchlikom. Vtedy sme nemali kustódov, ktorí sa starali o materiál, a keďže s Jergušom Bačom sme boli najmladší, nosili sme na perón vaky s hokejkami a pukmi – takzvané ‚mŕtvoly‘. Strážili sme ich, kým ostatní šli do bufetu, a potom nakladali do vozňa. Ruky dostali zabrať, brali sme to ako vhodné posilňovanie,“ smeje sa pri spomienke, ako dvaja neskorší majstri sveta kmitali, keď kapitán Igor Liba niečo zavelil. „Užil som si toho dosť, počas štyroch rokov v Košiciach som stále patril k najmladším.“
Hoci si bez reptania plnil povinnosti zelenáča, výkonmi i produktivitou si získal rešpekt aj u starších spoluhráčov. „Tréneri mi dávali veľký priestor, za čo som im doteraz vďačný. Zverencov odmeňovali podľa výkonov, mali na to tabuľky. Niekedy som mal takú výplatu ako najväčšie opory tímu. To som si vážil,“ naznačí. Vzápätí vytiahne aj raritku.
„Po tréningoch sme s Petrom Slaninom, skúseným obrancom, súťažili v strelách na žŕdky. Rád súťažil s každým, keď si vybral mňa, ostávali sme po tréningu dlhšie – kým Peter nevyhral, alebo získal prehru späť. Ostatní už boli na obede – a my sme ešte triafali. Čo strela vedľa, to desať korún. Môj skúsenejší súper nerád prehrával, ja som mu takisto nechcel dať nič zadarmo… Peter mal výbornú prihrávku, neraz ma poslal do brejku – aj mi poriadne vyčistil žalúdok, keď som ho nepremenil. Ale kamarátsky, bral som každú radu.“
Časy neboli len staré, ale aj – zlaté.
Peter vo svojej druhej košickej sezóne pomohol mužstvu získať druhý federálny titul. „Na ľade pražskej Sparty som prvý raz zažil niečo úžasné. Sparta patrila k európskym veľkoklubom. Prvý zápas finálovej série u nás vyhrala, v druhom sme jej prehru vrátili. Bola presvedčená, že doma nás dvakrát zdolá, ale prerátala sa,“ podotýka Bondra, autor jedného z gólov pri rozhodujúcom víťazstve 6:5 v predĺžení.
Prvú oslavu si hráči vychutnali na ľade. To ešte netušili, že oveľa krajšia a spontánnejšia dlhá noc ich čaká doma.
„Na letisku nás vítali tisícky vďačných fanúšikov. Vítali nás ako hrdinov. Vôbec sme nespali, zo zimáku, kde bolo prvé privítanie, sme šli do rôznych podnikov. Čosi podobné, no vo väčšom rozmere, som zažil už len po návrate zo svetového šampionátu 2002 z Göteborgu, keď sme sa stali majstrami sveta. Trúfam si povedať, že v Košiciach žijú najdobrotivejší a najvďačnejší hokejoví priaznivci,“ zdôrazní autor víťazného gólu vo finále MS 2002 proti Rusku.
Foto: SITA, Diana Černáková
Pamätá si odmenu za majstrovské zlato? „Pre mňa bola najväčšou odmenou obrovská radosť. Potvrdili sme, že sme mali vyššiu kvalitu než Sparta.“
Kde má medailu? „Všetky ocenenia mám v domácom sejfe vo Washingtone.“
A hľa, história sa opakuje. V Poprade, kde Peter začínal, dnes korčuľuje jeho syn Dávid, takisto slovenský reprezentant. Poprad vo štvrťfinále najvyššej slovenskej súťaže vyradil práve Košice… Príťažlivý generačný príbeh pokračuje.
TV Pravda: Šéf slovenského hokeja Martin Kohút pochvaľuje pripravenosť Bratislavy a Košíc pred blížiacimi sa MS na Slovensku