„Som v ideálnom brankárskom veku a reprezentácia bola pre mňa vždy niečo výnimočné. Rád by som ešte niekedy zažil, čo pred piatimi rokmi v Helsinkách. Len s tým, aby som sa o úspech viac zaslúžil,“ tvrdí nová akvizícia Čerepovca v KHL.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Pred rokom ste sa mesiac pred šampionátom stali prvý raz otcom. Ako vám narodenie dcérky Klárky zmenilo život?
Veľmi. Bolo nám dopredu jasné, že to bude výrazná zmena a s manželkou sme sa na to chystali. Aj tak to však bolo niečo úplne iné, než sme čakali (úsmev). Máme veľmi zlaté dieťa, dobre spáva, ale aj tak je to pre nás obrovská zmena. Prvé dieťa a jeho prvý rok – to je asi najväčší zlom v živote každého človeka. Zo začiatku to bolo veľmi náročné, ale už sme si nastavili nejaký režim a snažíme sa čo najviac si rodičovstvo užívať.
Na čo ste si zvykali najťažšie?
Náš hokejový život je presne nalinkovaný – všetko má svoj harmonogram. V deň zápasu sme šli vždy po rozkorčuľovaní na obed, potom nasledoval poobedný odpočinok. Teraz som sa musel prispôsobiť malej, aby som si oddýchol, ale bol aj s rodinou. Spať som šiel vtedy, keď aj ona. Trochu som sa toho obával, ale zvykol som si. Som rád, že ma to v príprave na zápasy neovplyvnilo. Pomáha vám dcérka pri zabúdaní na nevydarený zápas či lacný gól?
Vždy som bol splachovací typ, ktorý si hokej príliš domov neberie. Klárka nejako výrazne neovplyvnila môj hokejový život, skôr ten bežný mimo ľadu. Voľakedy som mal čas zahrať sa na playstation, urobiť si vlastnú pohodu. Keď sa skončila sezóna, na druhý deň sme leteli na dovolenku. Teraz sa to nedá. Súkromný život je iný. Namiesto počítačových hier kočíkujem. Život sa mi však zmenil k lepšiemu, je jednodznačne pestrejší.
Neodrádza vás mladá rodina od angažmánu v Čerepovci?
Uvidíme, aké to bude. No som presvedčený, že to zvládneme. Manželka s dcérkou za mnou budú chodiť podľa toho, aký budeme mať program zápasov. Keď budeme hrať dve šnúry z troch stretnutí doma, budú so mnou v Čerepovci. V opačnom prípade pôjdu na Slovensko.
V KHL ste to už raz skúšali a v Novosibirsku to nedopadlo dobre. Nemáte obavy, že sa to môže zopakovať?
Vtedy to bolo zvláštne. Na Novosibirsk nemôžem povedať nič zlé. Všetko fungovalo, ako malo. Viazla len komunikácia s trénerom. Ani som netušil, že máme nejaký problém. Prišiel som a po piatich dňoch mi volal agent. Pýtal sa ma, čo sa deje, lebo ma chcú vyhodiť. Vôbec som nechápal… Bolo to čudné, no situácia sa upokojila. Príprava prebehla hladko, prvý zápas som chytal, v druhom som ostal sedieť, v treťom tiež – a potom ma vyhodili. Aj tak to však bola dobrá skúsenosť. Cez Pardubice som sa dostal do Örebra, kde som prežil krásne roky. Asi to tak malo byť. Pevne verím, že teraz to bude v Rusku úspešnejšie.
Čo vás najviac láka, aby ste to znova skúsili?
Už som potreboval zmenu. Dostal som vynikajúcu ponuku, klub mal veľký záujem. Chcem to skúsiť znova. KHL je veľmi kvalitná liga, a hoci sa mi vo Švédsku páčilo, strávil som tam už päť z ostatných šiestich sezón.
Čo viete o Čerepovci? Aké je to mesto?
Škaredé (smiech). Ide o priemyselné mesto, kde je jedná veľká fabrika, sídlisko typu Petržalky a nič viac. No, čo som sa bavil s chlapcami, ktorí tam pôsobili – s Rasťom Staňom, Lacom Nagyom, Marekom Zagrapanom či Jakubom Kovářom, ktorý tam chytal v predošlom ročníku – s fungovaním klubu bol každý spokojný. V Čerepovci majú pekný štadión, hráči majú nové veľmi pekné byty. Len v meste nie je príliš čo robiť. No idem tam za hokejom, nie zábavou.
Švédsko vám od prvého momentu prirástlo k srdcu. Aké bolo lúčenie?
Hokejovo som tam veľmi povyrástol a dozrel. Vo Švédsku majú neuveriteľnú brankársku školu. Už s malými chlapcami pracujú každý jeden deň špecializovaní tréneri. Vo Växjö sme s bratom Liborom videli tréning juniorov a spolu s hlavným trénerom tam boli jeho asistenti, tréner brankárov a na tribúne videoanalytik. Fyzioterapeutov a masérov majú v každom klube. Vraveli sme si, že vzhľadom na podmienky, v akých sme vyrastali, sme to dotiahli celkom ďaleko. Mali sme dobrých trénerov, ale všetko okolo fungovalo neporovnateľne. Vo Švédsku vychovávajú hráča tak, aby ho príchode do A-mužstva nič nezaskočilo.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Nezlepšuje sa to na Slovensku?
Samozrejme, že áno. S Liborom sme vyrastali už dávno. Odvtedy to ide hore aj u nás doma, ale všetko je to najmä o peniazoch. Napríklad Spišská Nová Ves si nemôže dovoliť platiť maséra, fyzioterapeuta a celý štáb v mladšom, staršom doraste aj v juniorke. Šport na Slovensku je finančne nesmierne podvyživený. Voľakedy som si to neuvedomoval, netrápilo ma to, no v zahraničí získate trošku iný pohľad. Na to, aké malé financie idú na Slovensku do športu, dosahujeme ešte stále veľmi dobré výsledky.
Rozdiel určite nie je len v peniazoch.
Jasné. Hovoril som o tom s viacerými ľuďmi, aj s prezidentom zväzu Martinom Kohútom. On sa veľa pýta, čo nebolo predtým zvykom. Nastaviť komplexné fungovanie zväzu bude náročné, ale pôjde to. Vo Švédsku si všetci navzájom pomáhajú a vedia, aká je ich úloha. Niektoré kluby sú ambicióznejšie ako iné, ale všetci majú prvotný cieľ vychovať hráča pre národné mužstvo a NHL. A samozrejme aj pre svoj seniorský tím. Na Slovensku je chlapcov málo, mužstvá by si mali viac pomáhať – na všetkých úrovniach. Musí fungovať zdravá rivalita, ale v mládežníckych kategóriách si treba pomôcť. Ak niekto nehrá napríklad v Spišskej Novej Vsi, mali by ho pustiť na hosťovanie do Prešova či Popradu, kde dostane priestor.
Je zaujímavé, že na ľade ste začínali v útoku. Prečo ste sa presunuli do bránky?
Všetci traja bratia (okrem Libora ešte najstarší Kamil) sme hrali hokej. Bol som útočník, ale keď o dva roky starším chlapcom, ktorých trénoval otec, chýbal brankár, šiel som to vyskúšať. Rýchlo ma to chytilo. Spočiatku som u starších chytal a medzi svojimi hral. Keď som mal asi trinásť, musel som sa rozhodnúť. Vybral som si betóny a lapačku. Vrátil som sa k rovesníkom a začal chytať tam. Asi som urobil dobre (smiech). Vďaka otcovi sme mali asi predurčené, že z nás vyrastú hokejisti, hoci sme sa venovali azda všetkým športom.
Aj vy ste však zažili ťažké obdobie. Zvažovali ste vtedy, či pokračovať?
Bolo to druhý rok v doraste. Dokonca som vtedy rozmýšľal, či to neskúsim opäť v útoku. To by však už asi bolo dosť neskoro (smiech). V tíme sme vtedy boli štyria brankári, ja som bol najmladší. Tréner Skokan ma chcel vtedy do Popradu, ale z klubu ma nepustili. Keď som sa po pol roku dostal do bránky, tak som bol nerozchytaný a sezóna bola vyslovene zlá. Vtedy som si uvedomil, že hokej musíte hrať najmä pre radosť. Sám od seba som totiž až priveľa očakával, chcel som ísť na zrazy reprezentácie do sedemnásť rokov a následne sa dostať do osemnástky. Na konci roka som však začal trénovať s mužmi a rozbehlo sa to. Vtedy som si vravel, že by som chcel mať taký profícky život ako oni. Teraz vidím, že profi hokej je trošku inde, ale nesťažujem sa. Je to ťažký, ale krásny život.
Mali ste brankárske vzory?
Keď som bol malý, zvykol som si listovať dedovu knihu o Vladovi Dzurillovi. To bol môj prvý vzor. Keď sme vyrastali, tak za Spišskú chytal Stano Kubuš, v lige som si všímal Maťa Klempu, Romana Čunderlíka či Mira Šimonoviča. Mal som aj jednu kartičku NHL, na ktorej bol Daren Puppa z Tampy. Mal dva metre, bol pravák ako ja a mal čierny výstroj aj betóny. Veľmi sa mi to páčilo. Aj teraz mám často tmavé veci, lebo ako malý som si nemohol vyberať.
Od koho ste sa učili brankárske základy?
Trénera brankárov sme vtedy nemali. Teraz sa to nedá ani porovnať. Chlapci si na youtube alebo špecializovaných stránkach nájdu všetko. I keď tréner brankárov je vždy potrebný. V reprezentácii je teraz Peťo Kosa, ktorý je super. My sme to mali náročnejšie, čerpali sme z toho, čo sme videli na štadiónoch. Vždy som si všímal, kto má akú rozcvičku. V mojich začiatkoch bol problém zohnať lapačku na pravú ruku, takže som spočiatku chytal ako väčšina brankárov. Dostal som ju až neskôr a preorientoval sa, keďže aj v poli som hrával vpravo.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Čo považujete za svoj dosiaľ najväčší úspech?
V súkromnom živote je to rodina. V hokejovom môžem povedať, že som bol zatiaľ celkom úspešný. Pevne verím, že nejaký titul ešte zažijem. Vynikajúci bol rok, keď sme získali so Spišskou juniorský titul. Nikto to nečakal, ale mali sme vtedy veľmi kvalitný ročník. Potom prišli tri seniorské triumfy s Košicami. Boli to nádherné roky, mali sme veľmi silné mužstvo. Sezóna vo Frölunde bola vynikajúca a v Örebre ešte lepšia. Úžasný bol najmä ročník 2014/15, po ktorom ma vyhlásili za najlepšieho brankára a dostal som aj cenu pre najužitočnejšieho hráča švédskej ligy. Vyšiel mi neuveriteľne, dúfam, že sa mi ešte niečo také podarí.
Aké dôležité pre vás boli tri chytené nájazdy Žigmunda Pálffyho v rozhodujúcom finálovom zápase so Skalicou pri vašom prvom košickom titule?
Veľa ľudí tvrdí, že práve tam sa začala moja kariéra. Prvý nájazd som chytil trošku so šťastím, pri ďalších dvoch som presne vedel, čo bude robiť. V Košiciach som sa od prvého momentu cítil vynikajúco. Veľa ľudí prekvapilo, že som šiel z dvadsiatky práve do Košíc, kde bol top brankár Miro Lipovský s obrovskou zmluvou. No od začiatku som veril, že by som sa tam mohol presadiť a vyšlo to. V tom období mala extraliga vysokú úroveň, sledovalo ju veľa divákov. Po zápase som mal cez 200 správ, čo sa mi nikdy inokedy nestalo.
Ktoré sú vaše najkrajšie zážitky v národnom tíme?
Najkrajšie bolo striebro 2012, aj keď je to trošku zvláštny pocit, keď k úspechu nijako neprispejete na ľade. Celý čas som bol s tímom, ale po zápase som nebol spotený… Návrat domov bol úžasný, ale aj všetky zápasy tam boli super. Aj preto chodíme s bratom stále radi do reprezentácie, lebo by sme ešte raz chceli zažiť podobný úspech. I keď to bude každý rok ťažšie a ťažšie.
Pred dvoma rokmi ste sa po prvý raz dostali aj do bránky. Aké to bolo?
Nastúpil som v Ostrave proti Rusom v super silnej zostave – a skoro sme ich zdolali. Zápas mi vyšiel, atmosféra bola neuveriteľná. Na šancu som čakal dlho, ale u brankárov je situácia vždy ťažšia. Prišiel som do generácie, keď sme zrazu mali veľa veľmi dobrých brankárov. Preto chodím pravidelne na všetky turnaje, aby som si vybudoval pozíciu. Keď som bol malý chlapec a videl svetový šampionát, bolo to najviac, čo môže hokejista dokázať – s výnimkou olympiády. Veľmi som tam túžil hrať, dvakrát mi to už vyšlo. Bola to pre mňa pocta a zároveň obrovská motivácia do ďalšej sezóny.
Prvý raz ste na šampionát cestovali už v roku 2008. Čo vám dala tá skúsenosť?
Vytiahol ma tréner Šupler. Bola to prvá sezóna projektu dvadsiatky, ktorý je suverénne najlepší práve pre brankárov. Extraliga bola veľmi kvalitná, každé mužstvo nás výrazne prestrieľalo. Na juniorských MS sme nemali problém so záchranou, ale vo veľmi ťažkej skupine sme ani neprekvapili. Po sezóne ochorel Rasťo Staňa, a tak som šiel do Kanady. Bola to pre mňa veľká vec. Veľa hráčov sa vtedy ospravedlnilo, ale aj tak sme tam mali Marcela Hossu či Ľuba Višňovského. Dovtedy som s takými hráčmi v šatni nesedel. Chlapec z Harichoviec sa zrazu z bezprostrednej blízkosti pozeral na veľké hviezdy. Preto tvrdím, že v pozícii tretieho brankára by mal ísť na šampionát zväčša mladý chalan, aby načerpal skúsenosti. Aj keď do šampionátu nezasiahne, získa tam veľa. Počas turnaja sa k nám pripojil Peťo Budaj z Colorada, po jeho príchode, keďže som nebol na súpiske, som šiel domov.
Aké sú vaše najbližšie ambície?
Momentálne sa chcem najmä presadiť v KHL. Bude to náročné, Čerepovec je zo slabších mužstiev KHL a štyri roky sa neprebojoval do play off. Pokúsim sa dokázať sám sebe, že v KHL môžem chytať. Vždy som bol zvyknutý chytať veľa, základ je, aby vám slúžilo zdravie. Uvidíme, aké to bude v KHL, kde je náročnejšie cestovanie. Som v najlepších rokoch, mal by som to zvládnuť.
Nie tak dávno ste ešte snívali o NHL. Stále veríte, že by mohla prísť šanca?
Nádej sa stále znižuje, i keď vzadu v hlave to stále mám. Po mojej najlepšej sezóne, keď ma vyhlásili za MVP vo Švédsku, boli nejaké kontakty, ani neviem, prečo to vlastne nevyšlo. Keď sa to vtedy nepodarilo, tak som si povedal, že nádej je už naozaj veľmi malá. Začal som sa hokejom zase o čosi viac baviť, nerozmýšľam nad tým. Do Ruska si idem aj po novú motiváciu. Vo Švédsku ma okrem skvelého života držala aj vidina najľahšej cesty do NHL. Teraz si vravím, že radšej skúsim niečo iné. V roku 2015 všetci čakali, ako zachytám na MS, ale dostal som šancu až v závere skupinovej fázy. Generálni manažéri a skauti sa chodia pozerať na MS, kde majú hráči potvrdiť dobré výkony zo sezóny.
Aké ciele si dáva mužstvo v Kolíne?
Hokej hráme kvôli ľuďom. Vždy im chceme urobiť radosť a dosiahnuť úspech. Nejde to ľahko, konkurencia je obrovská. Slovensko malo veľmi silnú generáciu, získala tri medaily za štyri roky a hrala vynikajúci hokej. V tomto je to pre nás ťažšie, lebo očakávania sú veľké. No Bondra, Pálffy či Šatan boli svetoví hráči. My sa snažíme, ale naša kvalita nie je taká ako pred pár rokmi. Tento rok to môže byť veľmi ťažké, ale zároveň môžeme prekvapiť. Máme hráčov, ktorí sú v kádri už dlhší čas, niečo odohrali a majú skúsenosti. V kútiku duše verím v nejaký úspech. Nehovorím o medailách, ale bolo by fajn hrať pekný hokej ako napríklad chlapci na osemnástkach v Poprade. Vypadli vo štvrťfinále, ale ľudia boli aj tak spokojní.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Máte niekedy problém vyrovnať sa s očakávaním ľudí doma?
Musíme sa obrniť pred reakciami na sociálnych sieťach a v diskusiách. Ono sa to k vám dostane, aj keď nemáte facebook či instagram. Keď si niekde prečítam, že Hudáček je idiot a chytal zle, tak to zvládnem. Som profesionál a hokej hrám pre ľudí. Zároveň však aj pre seba, lebo ma to baví a živí. Vždy odovzdám všetko, ale niekedy urobím aj chybu. Taký je šport. Keď sám viem, že som do zápasu dal všetko a odchytal ho najlepšie, ako sa dalo, tak ma nemôže rozhádzať žiadna kritika. Mnohí ľudia a fanúšikovia hokeju rozumejú a vedia odhadnúť, kto je čoho schopný. To, že sú ľudia viac negatívni ako pozitívni, neplatí len pre šport. Bohužiaľ, taká je doba.
Preslávili ste sa aj zábavnými kúskami po víťazných zápasoch. Hudashow vás stále baví či jej už máte dosť?
Bolo to super! Nikdy som sa do toho nemusel nútiť. Klub vo Švédsku z toho urobil značku a už to nebolo také spontánne, keďže do toho tlačili klubový marketing. Stále si však myslím, že je to zaujímavé a pekné. Uvidíme, či v tom budem pokračovať aj v Rusku. Tréner Čerepovca mi hovoril, že mu to neprekáža, pokiaľ budem plne koncentrovaný na zápasy. Hudashow vznikla ešte v Košiciach, keď chytal Miro Lipovský. On to celé odštartoval. Po mojom prvom víťaznom zápase som šiel dole a maséri ma poslali späť na ľad, že diváci ma čakajú. Nevedel som, čo mám robiť. Lipka mi vravel, aby som sa im šiel len poďakovať, zakývať. Bola to vlastne ďakovačka za to, že nás ľudia povzbudzovali. Örebro to po marketingovej stránke zvládlo výborne, zarobilo na tom dosť peňazí. Keď nejakí známi chceli, aby som im kúpil tričká, tak po dvoch týždňoch bolo všetko vypredané. Museli tlačiť nové.
Tento text bol súčastou prílohy denníka Pravda k MS 2017 v hokeji