Naša verejnosť tento fakt neprijala vôbec s nadšením, práve naopak – svojich kedysi ospevovaných hrdinov razom zatratila. To, že starnúce legendy ako Chára, Hossa či Gáborík toho už v reprezentácii vykonali viac ako dosť, pritom nikto z "expertov“ nechce vidieť. Tak ako sú im ukradnuté zranenia Tatara, Marinčina a Hrivíka.
Ak sa hneváme, že tento rok premiérovo nedorazí na MS nikto spoza mora, porozmýšľajme radšej nad príčinami tohto nemilého stavu a zodpovedzme si najprv kľúčovú otázku. Dokedy sa budeme spoliehať na zlatú generáciu, ktorá je bez výnimky produktom socializmu? Čo sa nám črtá za nimi? Kde sú ich nasledovníci? Jediné, čo vidíme, je čierna diera. Žiadne nádeje v NHL, ako to kedysi bývalo pravidlom. Žiadna nová mladá krv. Žiadna výmena stráží.
Nenadávajme tým, ktorí sa do NHL dostali, hrdo zviditeľňovali našu krajinu a teraz odmietli reprezentovať. Nehaňme tých, ktorých sme ešte nedávno nosili na rukách. Pozrime sa skôr na to, prečo na slávnej scéne pribúda tak málo krajanov.
Prebuďme sa z medailových snov a konečne vytriezvejme. Bude totiž ešte horšie. Súčasným tempom úpadku našich talentov nebudeme mať o pár rokov v reprezentácii hráčov z NHL už vôbec. Lebo v najlepšej lige sveta skrátka žiadnych mať nebudeme. Krajiny nášho rangu nás na medzinárodnom fóre predbiehajú čoraz viac.
Stavanie zimných štadiónov je síce krásne, ale nestačí, keď ich nie je kým zaplniť. Zmeškali sme vlak a tam, kde sa žiada už nadstavba, my len sťažka budujeme základy.
Ospravedlnenky našich dosluhujúcich opôr vypovedajú viac o dlhodobej kríze slovenského hokeja než o ospravedlňujúcich sa hráčoch. Vypovedajú o nás.