Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Rátam Mariánove góly, rozoberá ich otec

Pre fanúšikov je idolom, pre ňu dieťaťom. Hoci už dospelým. ,,Len nepíšte žiadne veľké slová. Treba byť skromný, trpezlivý. Vždy som to Marošovi pripomínala," zdôrazňuje Silvia Gáboríková. Matka hokejového ostrostrelca Mariána Gáboríka.

04.05.2007 08:27
debata

Váš syn je špičkový hráč, reprezentant. Ako si pamätáte na časy, keď bol hokejovým dieťaťom?
Marián je dospelý muž, má dvadsaťpäť rokov, žije svoj život. My rodičia ale všetko prežívame rovnako, ako keď bol malý. Tak, ako sme ho sledovali na detských turnajoch, pozeráme sa, ako hrá v Amerike. Akurát musíme vstať o druhej v noci.

Sledujete všetky jeho zápasy?
Televízia ich nevysiela často, pomáha nám internet. Na ňom si pustíme rozhlasový prenos a púšťame do uší americkú angličtinu. Keď vieme, že je večer po zápase doma, Mariánovi cez internet zavoláme. Ja sa ho vždy opýtam, ako sa cíti, či ho niečo nebolí a manžel preberá zápas. Ten mňa zasa až tak veľmi nezaujíma. (smiech)

Rozoberá manžel, ako hral?
V noci sleduje priebeh zápasu, ráno si pozrie video so zostrihom gólov. S Marošom potom debatujú, či sa s tým pukom nedalo ísť nejako inak… Góly či asistencie počítam aj ja, iba ich neanalyzujem.

Keď syna sledujete v televízii, nemáte o neho strach?
V každej sezóne mal Marián nejaké zranenie. Vieme, že sa tým trápi, prežívame to s ním. Zdravie potrebuje zo všetkého najviac.

Čo by ste mu v športe – okrem zdravia – dopriali?
Okrem zdravia… Má bronzové medaily z majstrovstiev sveta 18 a 20 – ročných, ale vždy, keď išiel na majstovstvá s mužmi, mali nejakú smolu. Snáď by bolo pekné, keby opäť doniesol nejakú medailu. V Amerike zase túži po Stanleyho pohári. Aj ten by som mu dožičila.

Ako sa vlastne váš syn dostal do Ameriky?
Hral na turnaji v Kanade, ako štvrták, a čosi v ňom ostalo. Asi si povedal, že by sa tam rád vrátil. Doniesol si veľký album maličkých kartičiek s hokejistami, sníval svoj sen. A my s ním. Je to vlastne v poriadku: hokej ho stál kus práce a teraz mu ide.

Kus práce – neodrádzala ho v detstve? Vstával ráno rád?
Mal vzor v staršom bratovi. Pri ňom rástol, Braňo a jeho kamaráti ho brávali medzi seba. Veľmi chcel hrať hokej, a tak preňho nebol problém vstávať o šiestej. Veľa ľudí nám hovorilo – ako skoro vstáva! Ale jemu to neprekážalo. Chodil skôr spávať.

A vy? Stačili ste odviezť ho ráno na tréning?
Vstávali sme spolu. Bývali sme troška ďalej od štadióna, museli sme dochádzať. Striedali sme sa s manželom. Keď ale vidíte, že vaše dieťa šport robí rado, stojí vám to za to.

Akí boli vaši synovia ako deti?
Veľmi šikovní, radi športovali. Za školu veľa behávali. Maroš nerád hrával futbal, pri ňom bol v bránke, bavila ho ale aj hádzaná. Teraz hráva zasa ten golf, a zaujíma sa o autá. Tomu sa veľmi neteším, na našich cestách to nie je práve bezpečné.

Marián Gáborík rýchle korčuľuje, rýchle jazdí. Ponáhľa sa?
Nie. Nie je uponáhľaný človek. A na Slovensku žije úplne inak ako v Amerike. Sem si chodí odpočinúť, relaxovať. V Trenčíne má veľa kamarátov. V Amerike má život naprogramovaný: tréning, zápas, povinnosti v klube.

Tušili ste odmalička, že z neho bude hokejista?
Vôbec nie. Nebrali sme to tak. Chodil do školy, hral hokej, prišlo to. Vtedy ešte fungovala hokejová pyramída – z veľkého počtu chlapcov, ktorí hrali hokej, ostali najlepší. Dnes je to už o inom. Hokej hrajú najmä deti bohatších. Aj my sme kedysi museli platiť, ale za mesiac to nebolo veľa. V Nadácii Mariána Gáboríka sa preto snažíme prípravkám hradiť prenájom ľadu, organizovali sme aj turnaj. Deti na školách by mali viac korčuľovať.

Ako ste prežívali, keď vaše dieťa odchádzalo do Ameriky?
Marián mal osemnásť rokov. Lanárili ho do NHL ešte predtým, ako skončil školu, my sme však boli proti. Chceli sme, aby zmaturoval. Lúčili sme sa ťažko, ale keď sme sa na drafte v roku 2000 stretli s majiteľom klubu, padli sme si do oka. Povedal nám, že nad ním bude držať ochrannú ruku. Tak sme sa nebáli.

Čo to znamená – ochranná ruka?
Marián býval s asistentom generálneho manažéra, postarali sa o neho. Rýchlo pomohol Minnesote, vtedy nováčikovi NHL, uhrať dobré výsledky. Tuším strelil aj prvý gól klubu v NHL. Už si na to presne nepamätám.

Cestovali ste za ním v začiatkoch za more?
Od novembra do januára som bola za ním, potom hral v Minnesote skúsený Ľubo Sekeráš, s ním Marián býval. A potom si už našiel známych.

Chodievali ste v Minnesote aj na zápasy?
Boli sme v januári, keď sa Maroš vrátil na ľad po dlhom zranení. Na začiatku vychádzala zo šatne prvá päťka, ukazovali ju na kocke nad ľadom. Keď diváci opäť uvideli Maroša, celá hala zaburácala. Majú ho tam skutočne radi. Možno je to tým, aký hokej Európania hrajú.

Aký?
Taký krajší. Manžel by vám povedal, v čom je iný.

V NHL sa prepracoval na jedného z najlepších hráčov…
Na tie ,,naj – naj – naj" nemyslím. Ja to beriem ako mama. Áno, má talent, je rýchly, jeho krstný otec bol ľahkým atlétom, československým rekordérom. Ale Marián je náš, je to normálny chalan. Ani o ňom, ani o ďalších chalanoch z reprezentácie netreba vopred vyhlasovať, že všetko vyhrajú. Fanúšikovia i novinári od hráčov veľa očakávajú. Oni ale nie sú stroje na góly. Keď budú mať trochu smolu, novinári ich začnú kritizovať, budú im dávať známky…

Potrápia známky rodičov ?
Myslím, že áno. Chlapci idú na majstrovstvá s chuťou reprezentovať. Vlani Maroš nemohol, čakal na novú zmluvu. Veľa ľudí odsudzovalo, že ostal doma, ale keby sa náhodou niečo stalo…

Prečo ľudia nechápu hráčov, ktorí reprezentovať neprídu?
Málokto si uvedomuje, že chlapci v Amerike odohrajú za sezónu vyše 80 zápasov. O dvadsať viac ako u nás. Keď dohrajú, sú unavení. Chlapcov z Minnesoty mi tento rok bolo naozaj ľúto, škoda, že vypadli tak skoro. Zasa narazili na ten silný Anaheim. Oni asi budú tento rok prví.

debata chyba