Nevzdal sa a vytrval pri tom, čo miluje. Jeho otec získal so Slovenskom titul vicemajstra sveta, on však reprezentuje Česko. Teraz sa obaja stretli v jednom klube.
Adrien Bartovič vymenil českú juniorku za Žilinu, ktorú trénuje jeho otec Milan. Šikovný mladík je pre tím v posledných zápasoch veľmi platným hráčom.
„Snažím sa čo najviac pomôcť. Chcem dokázať, že pozíciu v mužstve si zaslúžim,“ vraví 18-ročný forvard. Žilinčania dnes hostia Poprad.
Žilina odohrala uplynulých päť stretnutí na klziskách súperov. Tešíte sa na domáce prostredie?
Jednoznačne. Doma sa hrá lepšie ako vonku. Cestovanie nie je najpríjemnejšia vec, komfort na domácom ľade a vo vlastnej kabíne je lepší ako prostredie u súperov. Navyše doma nás čakajú aj naši skvelí fanúšikovia.
Priaznivci Žiliny chodia v hojnom počte aj na výjazdy, naposledy v Trenčíne vytvorili výbornú atmosféru. Čo hovoríte na ich podporu?
Niečo také zažívam prvýkrát v kariére. Je skvelé, že nás podporujú aj na vonkajších zápasoch. Do Trenčína prišli mnohí z nich a bolo ich aj počuť. Keď cítime priazeň našich fanúšikov, hrá sa nám lepšie.
Do Žiliny ste prišli v polovici decembra na hosťovanie z Liberca, stihli ste odohrať osem zápasov. Ako ste zvládli prechod do seniorskej súťaže?
Začiatky neboli najľahšie, ale už som sa aklimatizoval. Mužský hokej je, samozrejme, odlišný ako juniorský. Ale za tri týždne, čo som tu, som si už zvykol. Každý deň si viac verím a na ľade sa cítim lepšie, istejšie.
V čom sú najväčšie rozdiely? Je to fyzickosť či rýchlosť?
Možno odpoviem netradične, ale podľa mňa sú najväčší rozdiel prihrávky. Samozrejme, rýchlosť je vyššia, ale myslím, že korčuľujem dobre, s tým nemám problém. Ale prihrávky – to je iný level.
Tu si chalani dávajú medzi sebou „bomby“. Tiež platí, že keď v juniorskom hokeji pokazíte prihrávku, nemusí byť z toho hneď problém pre vaše mužstvo. Medzi mužmi je to iné, šikovní súperi vedia potrestať každé vaše zaváhanie.
Čítajte viac Posmievali sa mu, že je mäkký ako tavený syr. Chlapec zo Zalužíc zmenil svoju hru a pýta si pevné miesto v najlepšej lige sveta
Začínali ste ako trinásty útočník, teraz nastupujete v tretej formácii. Cítite na sebe progres?
Keď hrám dobre, posúvam sa v zostave. Ale je jedno, či som v prvom, druhom či štvrtom útoku, alebo figurujem ako trinásty útočník. Nech dostanem hocijakú pozíciu, snažím sa byť čo najviac platným hráčom pre mužstvo. Samozrejme, rád by som hral čo najviac minút.
Ako vás prijala žilinská kabína?
Veľmi dobre. Áno, som najmladší, takže zbieram puky po rozcvičke alebo pomáham kustódom nosiť veci do autobusu. Pomohlo mi, že v posledných štyroch zápasoch som dal dva góly. Spoluhráčom som ukázal, že mám na to, aby som tu bol.
Aké je to hrať v mužstve pod vedením otca?
Beriem to normálne. Otec si na mne všimne aj extrémne detaily. Veľa sa o hokeji rozprávame, po zápase rozoberáme každé moje striedanie. Som si istý, že do budúcnosti mi to môže len pomôcť.
Počas nedávnych MS juniorov sa veľa rozprávalo o Tomášovi Chrenkovi, ktorý odohral výborný turnaj. Neprajníci o ňom hovoria, že v Nitre má protekciu, keďže jeho otec je generálnym manažérom klubu. Vnímate názory niektorých ľudí na sociálnych sieťach, ktorí tvrdia, že za Žilinu hráte len preto, že ju trénuje váš otec?
Také reči ma vôbec nezaujímajú. Nech si každý hovorí, čo chce. Keď budem hrať dobre a ukážem, čo je vo mne – tak, ako som to urobil v posledných zápasoch, miesto v tíme si zaslúžim. Niečo podobné platí aj o Tomášovi Chrenkovi. Je to kvalitný hráč, predvádza dobrý hokej, a pokiaľ je niekto opačného názoru, on svojimi výkonmi dokazuje, že takíto ľudia sa mýlia.
Foto: ČTK / Petrášek Radek
Váš otec odštartoval kariéru hlavného kouča vo veľkom štýle. So Žilinou ako s nováčikom získal extraligový bronz, vyhlásili ho za Trénera roka. Čo hovoríte na jeho progres?
Som na neho hrdý. Je skvelé, že po hráčskej kariére sa našiel v trénerskej profesii. Som rád, že robí to, čo ho baví.
Je prísnejší ako otec alebo ako tréner?
Ťažká otázka. Myslím, že tak päťdesiat na päťdesiat. (úsmev)
Za žilinský dorast hrá aj váš mladší brat Alex. Debatuje sa u Bartovičovcov veľa o hokeji?
Samozrejme, preberáme hru zo všetkým strán. Niektorí chalani sú takí, že keď sú mimo štadióna, chcú mať od hokeja pokoj. Som iný, milujem hokej. Sledujem ho v telefóne, keď sa zobudím, pozerám si výsledky NHL. Alex je na tom podobne.
Čítajte viac Obhajcovia olympijského bronzu oznámili nomináciu do Milána. Je v nej aj deväť hráčov zo zámoria i traja z KHL
Keď ste boli menší, zvádzali ste spolu bratské súboje?
No jasné. Hrávali sme v kuchyni, Alex je mladší, čiže častejšie chodil do bránky. Ale najväčšiu radosť sme mali vtedy, keď bol doma aj tatino a hrávali sme nájazdy – dvaja na brankára. V bránke sme sa striedali, mám na to krásne spomienky.
Hokejoví bratia, napríklad aj Martin a Kristián Pospíšilovci, mali cieľ zahrať si spolu v jednom tíme. Snívate o niečom takom?
Áno, bolo by to skvelé. Ale pokojne aj proti sebe. Na reprezentačnej scéne sa v jednom mužstve nestretneme. Ja hrám za Česko, brat za Slovensko. Ale na klubovej úrovni by sa nám to mohlo podariť.
Čo hovoríte na výkony českej dvadsiatky, v ktorej ste členom širšieho výberu, na juniorských MS?
Chalani zahrali výborne. Trochu škoda, že sa nepodaril titul, ale striebro je veľký úspech. Verím, že zlato sa podarí o rok a že súčasťou výberu budem aj ja.
Skvelý turnaj odohral Vojtěch Čihař, ktorého vyhlásili za najužitočnejšieho hráča podujatia. Rastie z neho nová hviezda?
„Čihi“ je výborný hokejista, ale predovšetkým je to skvelý chalan. Som za neho veľmi rád, stal sa prvým Čechom, ktorý získal ocenenie MVP. Darí sa mu, nedávno podpísal nováčikovskú zmluvu s klubom NHL Los Angeles Kings.
Čítajte viac S Čechmi sa my, Slováci, nemôžeme porovnávať. U nás je to doslova bieda. Nad našimi pomermi by iba neveriacky krútili hlavami
Nie všetci fanúšikovia vedia, že ste mali zdravotné problémy, pre ktoré ste vynechali celú minulú sezónu. Lekári vám diagnostikovali Wilsonovu chorobu, museli vám transplantovať pečeň. Ako vás momenty, keď ste bojovali o život a hrozil vám predčasný koniec kariéry, zocelili?
Veru, nebolo to jednoduché. Ukázalo mi to, že netreba sa vzdávať ani vtedy, keď vám lekári povedia, že už to nepôjde. Som im vďačný za to, že mi zachránili život. Majú môj rešpekt, za to, čo dokážu – napojiť orgán tak, aby fungoval, dať správnu dávku liekov a podobne. Verím, že som ukázal cestu aj ďalším ľuďom v tom, že sa netreba vzdávať a že sa dá vrátiť do plnohodnotného života aj po takejto ťažkej operácii.
Obmedzuje vás transplantát pri hre? Myslíte na to počas zápasov?
Zo začiatku som to trochu v hlave mal. Ale to už je minulosť. Každý súboj, do ktorého idem, mi len potvrdzuje to, že som v pohode. Lekári urobili neskutočnú robotu. Nosím aj ochranný pás, ktorý mi pomáha. Zatiaľ som úplne v poriadku, fungujem na sto percent, verím, že to tak aj zostane.
Keď vám lekári najskôr tvrdili, že hokej už hrať nebudete, rozmýšľali ste nad tým, že aký bude život po kariére?
Ani na sekundu mi nič také nenapadlo. Lekári povedali, že je minimálna šanca, aby som opäť mohol hrať. A to mi stačilo – veril som, že sa mi to podarí a že sa vrátim. Žiadny plán B som nemal. Bojoval som a napokon sa mi to podarilo. Som rád, že môžem robiť to, čo milujem.
