Obliekať bude dres Michaloviec, v ktorých pôsobil pred štyrmi rokmi počas covidového ročníka.
Napriek tomu, že na Zemplíne došlo k zmene majiteľa a viacerým hráčom klub stále vypláca mzdy za predošlý ročník, nemal košický odchovanec obavy z neistoty.
Veľkú rolu pri jeho podpise zohral aj michalovský tréner Juraj Faith, s ktorým roky hrával v Košiciach i vedúca rola, v akej by sa mal v novom klube prezentovať.
„Zo strany Michaloviec som cítil veľký záujem. Každý týždeň sme si volali. O situácii v klube som vedel. Je skvelá správa, že sa im to podarilo celé opäť naštartovať,“ vraví.
Prichádzate do klubu, ktorý prešiel turbulentným obdobím po zmene majiteľa i výraznej obmene na vedúcich pozíciách manažmentu. Nešli ste do veľkého rizika?
Sondoval som situáciu v klube. Meškajúce výplaty som zažil v rôznych tímoch a nebolo to len na Slovensku. Nie je sranda robiť šport v slovenských podmienkach. Hráči i manažéri to majú náročné.
Ľudia pri hokeji tomu obetujú obrovské úsilie. Vždy som dostal vyplatenú mzdu, hoci to niekedy nebolo načas. Nemalo by sa to stávať.
Aspoň základné platy by sa mali snažiť dodržiavať vždy v dohodnutých termínoch. Kluby by mali mať pripravený rozpočet a hoci v ňom rátajú aj s predajom lístkov, na niekoľko mesiacov dopredu by mali mať nachystanú určitú rezervu.
Brankár Michaloviec Vladimír Glosár nám v nedávnom rozhovore prezradil, že najhoršie sú na tom hráči v prvej lige, kde sú platové podmienky výrazne nižšie ako v extralige. Kluby tam majú omnoho väčšie problémy z pohľadu „prežitia.“ Aké sú vaše skúsenosti?
Žiaľ, na Slovensku je to bežné. Manažéri sa snažia robiť všetko pre to, aby sa to nedialo. Niekedy vám sponzor sľúbi peniaze a potom ich nepošle. Hráči to nemajú ako ovplyvniť.
Je pravda, že v prvej lige sú finančné podmienky slabšie ako v extralige, čo je pochopiteľné.
V Česku a na Slovensku ste si zahrali v top kluboch. Dajú sa podmienky v Slovane, Košiciach či Sparte porovnať s ostatnými mužstvami?
Najväčší rozdiel je, že v Česku máte výplatu 12 mesiacov a na Slovensku je to v mnohých kluboch len osem. Hráč si v Česku nemusí platiť individuálnu prípravu, pretože chalani v kluboch trénujú spolu. Je to veľký rozdiel, keď máte, nedajbože, na krku aj hypotéku a lízing.
Čítajte viac Kluby dávajú Slovákom strašné peniaze, je to neúnosné. Všetci vedia, že nemajú takú hodnotu. Cesta je zopakovať to, čo pri Hossovi s Pálffym
My sa na Slovensku neustále s niekým naťahujeme, aká kvalitná je naša liga a pritom musia hráči riešiť úplne banálne veci. Čo má potom hráč, ktorý má rodinu, urobiť? Pokiaľ nemá solventnejších rodičov, musí ísť do roboty.
Poznáte takých?
Viem o tom, že veľa chlapcov v extralige si cez leto hľadá brigády. Potom sa trochu odkláňame od profesionalizmu. Čo sa týka zázemia, myslím si, že na Slovensku sa to z roka na rok zlepšuje. Štadióny sa modernizujú. Posúvame sa dopredu.
Kedysi sme mali na striedačke hlavného trénera s asistentom. Teraz tam počas zápasu máte aj sedem až osem ľudí. Ak chceme ísť dopredu, musíme popracovať na základných veciach najmä z pohľadu celoročnej mzdy.
V Sparte ste si zahrali spolu s olympijským víťazom Martinom Ručinským či päťnásobným majstrom sveta Davidom Výborným. Dokonca ste mali rovnaký počet bodov. Nemali ste pred nimi prehnaný rešpekt?
Bolo to pre mňa veľmi špecifické obdobie. Mal som 23 rokov a manželka čakala bábätko. Nebolo to jednoduché. V kariére i živote som urobil veľký skok. Do Sparty som išiel z Liptovského Mikuláša ako najlepší strelec extraligy.
Foto: TASR - Roman Hanc
Bol to pre mňa na začiatku šok. Zrazu som bol v šatni s hráčmi ako Jaroslav Hlinka, Ján Hlaváč, Ručinský či Výborný. Boli tam hokejisti, ktorí už niečo veľké v kariére dokázali. Škoda, že sa nám výsledkovo nedarilo, keďže sme hrali baráž. Dalo mi to do života naozaj veľa.
Ste v kontakte s hráčmi, ktorých ste spoznali v Česku?
Okrem Sparty som si zahral aj v Karlových Varoch a Vítkoviciach. Získal som tam kamarátstva na celý život. Keď si s niekým sadnete, je to výborná vec. Na skvelý kolektív som mal vždy veľké šťastie.
V Česku ma všade prijali aj napriek tomu, že som nebol domáci. Je veľa chalanov z Česka, s ktorými som dodnes v kontakte. Často si volám s Radkom Philippom, nedávno som v Košiciach stretol olympijského víťaza z Nagana Davida Moravca, s ktorým som hral v Liptovskom Mikuláši.
Vyobjímali sme sa, hoci sme sa nevideli asi 15 rokov. Mám za sebou 22 profesionálnych sezón, počas ktorých som nazbieral množstvo kontaktov. Som za to vďačný.
Chceli by ste ich po kariére zužitkovať ako funkcionár alebo vás skôr láka trénerstvo?
Už ako hráč pomáham manažérom s rôznymi kontaktmi. Skôr ma to ťahá na trénerskú stoličku, kde by som chcel odovzdávať svoje skúsenosti. Priznám sa, že manažérske funkcie ma nelákajú.
Posledné roky som si už robil trénerské školy a rôzne kurzy. Na ďalší krok by som už potreboval šesťmesačnú prax, aby som sa mohol prihlásiť na ďalšie skúšky. Chcem zostať pri ľade čo najbližšie a nie ísť hore na tribúnu ako funkcionár. To nie je môj cieľ.
Pôjdete teda v otcových šlapajach…
Otec bol výborný hokejista a už má za sebou krásnu trénerskú kariéru. Viac sa venoval mládeži, ja by som chcel zostať skôr pri mužoch. Mal svoju cestu, ja by som sa rád vydal svojou.
Košice, v drese ktorých ste odohrali 11 sezón, vás pri odchode označili za ikonu klubu a naznačili, že dvere máte otvorené. Rozišli ste sa v dobrom?
Veľa ľudí sa ma pýta, prečo som z Košíc odišiel. Nedostal som ponuku pokračovať, a tak som si hľadal nový tím. Neberiem to tragicky. Taký je život hokejistu.
Čítajte viac Platy na Slovensku sú slabé. Brigády? Keď vám klub dlhuje peniaze, je to nevyhnutnosť. Ak sa to deje v Slovane, môže sa to stať hocikde
Sme ako kočovníci, ktorí sa neustále niekam sťahujú. S nikým som sa nepohádal, Košice budú stále môj domov. V Michalovciach mi predostreli jasnú víziu.
Akú?
Mal by som stmeliť kabínu a najmä si zobrať na starosti mladých chlapcov. To je presne rola, v ktorej sa vidím. Pevne verím, že urobíme skvelú partiu a podarí sa nám dosiahnuť pekný úspech. Niečo som Košiciam ako hráč odovzdal.
Som hrdý na to, aké mužstvo sme každú sezónu vytvorili a nie je vylúčené, že sa raz v ďalekej budúcnosti do Košíc vrátim. Možno aj ako tréner.
Teraz sa ale naplno sústredím na Michalovce. Hral som tam pred štyrmi rokmi počas covidu, keď boli štadióny prázdne. Teším sa, že zažijem skvelú michalovskú atmosféru.