Bývalý legendárny kanonier Košíc či Zvolena Vlastimil Plavucha (56) zažil najkrajšie obdobie v kariére v metropole východu.
Prvý titul oslávil s Košicami v roku 1995, keď vtedajšie VSŽ zdolalo Duklu Trenčín 3:0 na zápasy a o rok neskôr si finále zopakovali.
„Oceliarom“ po triumfe 4:1 vyšla obhajoba a k dvom federálnym prvenstvám pridali do zbierky druhú extraligovú trofej.
Plavucha získal v kariére štyrikrát korunu pre kráľa strelcov. Od roku 2007 do roku 2014 pôsobil ako generálny manažér Banskej Bystrice.
„Mal som ponuky aj zo Slovana a Trenčína, ale rozhodol som zostať v Košiciach a neľutujem to,“ vraví.
Medzi Košicami a Trenčínom, s ktorým ste sa v 90-tych rokoch stretli hneď štyrikrát vo finále extraligy, bola veľká rivalita. Dá sa porovnať s tou so Slovanom?
Košice, Trenčín a Slovan boli tri tímy, ktoré hrávali aj vo federálnej lige. Trenčín bol jedným z jej posledných majstrov. Košice boli dlhoročná bašta slovenského hokeja.
Finále proti nim malo vždy náboj aj z toho dôvodu, že sme mali pred ostatnými mužstvami, ktoré sa neskôr pridali do extraligy, pomerne veľký náskok. Chvíľu to trvalo, kým narušili hegemóniu spomínaných troch klubov.
V treťom finále v sezóne 1994/95 ste pri výhre 7:1 nad Trenčínom strelili dva góly a Košice doma oslavovali titul. Ako si na to spomínate?
Pre Košice to bol prvý slovenský titul, pred tým získali dva federálne. Tie mali pre ne väčšiu hodnotu. Neskôr pridali ešte ďalšie extraligové. Košice sa držali pomerne dlho na výslní.
Roky sa potom bili so Slovanom, kto bude najúspešnejším slovenským klubom. V tých časoch mali výrazne navrch oproti ostatným mužstvám, ktoré jednoducho nemali nárok.
Oslavy na štadióne boli divoké. Diváci preliezali plexisklá a vtrhli na ľadovú plochu. Prekvapilo vás, akú eufóriu ste medzi ľuďmi vyvolali?
Je to už zopár rokov dozadu. Na veľa vecí si už spomínam len matne. Bolo však úžasné, čo sme dosiahli aj to, akú spontánnu radosť a ošiaľ prejavili fanúšikovia.
Atmosféra v „skleníku,“ ako sa ľudovo nazýval zimný štadión na Kavečianskej, bola podľa mnohých elektrizujúca. Váš vtedajší tréner Vincent Lukáč dodnes spomína, že súperi na ceste do Košíc už v Kysaku prehrávali 0:3…
V starom „plecháči“ bola neskutočná atmosféra. Každý zápas to tam žilo. Odštartovalo to ešte v časoch federálnej ligy. Súperi z Česka k nám neradi chodili. Mali to ďaleko a vždy sa báli, ako to pre nich dopadne. Istý čas to pretrvalo. Dnes je už situácia iná.
Mužstvá sú vyrovnané a obvykle závisí od toho, či trafíte kvalitných legionárov. Vtedy to bolo nepredstaviteľné. Tímy si držali kádre dlho pokope a zostavy sa menili len minimálne.
Teraz nie je nič výnimočné na tom, že sa kádre vymenia takmer po každej sezóne. Jeden rok hráte v jednom tíme a druhý ste už niekde inde. Trend sa zmenil.
K lepšiemu alebo horšiemu?
Ťažko povedať. Za nás hráči odchádzali do zahraničia len veľmi zriedkavo. Prestupové možnosti neboli také, aké sú dnes.
Chalani hrali doma alebo v klube, kde sa cítili najlepšie. Nedá sa ani porovnať vtedajší a súčasný stav. Dnes majú hráči obrovskú voľnosť a neskutočné možnosti.
Mladí hráči často vravia, že je ťažšie sa presadiť v materskom klube. Súhlasíte?
Nemyslím si to. V tomto smere je to podobné, ako to bolo v minulosti. Miest v tíme je stále rovnako. Vždy je to len o tom, či máte dostatočnú kvalitu, aby ste už hrali v áčku.
Mladý musí dokázať, že je lepší ako skúsenejší hráč, ak ho chce vytlačiť zo zostavy. Ak výkonmi presvedčíte trénera, určite vám dá príležitosť. Vôbec to nie je tak, že starý hráč má isté miesto len preto, že má viac skúseností.
Čítajte viac Je to veľmi zlé, nepáči sa mi to. Tréner Košíc kritizuje negatívny jav v extralige: Škodí to jej imidžu. Čo si myslí o Slovákoch?
V Košiciach ste pôsobili od roku 1990 celkovo osem sezón. Nemali ste počas toho obdobia myšlienky posunúť sa inde?
Mal som ponuky aj zo Slovana a Trenčína, ale rozhodol som sa zostať v Košiciach a neľutujem to. Trenčín bol navyše vojenský tím a káder sa obmieňal aj podľa toho, kto tam prišiel na vojenskú službu.
V Košiciach to bol v 80-tych a 90-tych rokoch výber hráčov, ktorí tam pôsobili dlhodobo. Zo začiatku sme hrali federálnu ligu a po rozdelení republiky sa udržal veľmi solídny tím na slovenské pomery. Z toho vyplynuli tituly, ktoré sa podarilo postupne získať.
Vašimi spoluhráčmi boli aj Peter a René Pucherovci, Richard Šechný či brankár Jaromír Dragan. V tých časoch nebol v tíme ani jeden legionár. Bola to veľká výhoda?
Súviselo to s postupným vývojom a tiež možnosťami v lige. Na Slovensko sa legionári nehrnuli. Navyše bolo dostatok kvalitných slovenských hráčov. Zápasy mali vysokú úroveň a boli v nich emócie.
Foto: ČTK / Miko René
Tie sa ešte znásobili v play off. Čím ďalej sa v ňom dostanete, tým je to vypätejšie. Keď sa vám podarí niečo dosiahnuť, vždy vám zostanú pekné spomienky. Na neúspechy sa človek snaží zabudnúť, ale aj to patrí k športu.
V Košiciach vás v začiatkoch viedol trénerský tandem Ján Selvek a Vincent Lukáč. Boli to dve úplne rozdielne povahy?
Každý bol svojský. Selvek bol jeden z najlepších trénerov, ktorý ma viedol. Bol to veľký stratég a na play off dokázal vždy pripraviť výbornú taktiku na každého súpera. Tituly, ktoré Košice získali, boli hlavne jeho zásluha.
S Trenčínom sme hrali vyrovnané zápasy. Polovicu ich aj nášho tímu tvorili reprezentanti Slovenska. Bol to medzi nami tuhý boj. Selvek vždy dokázal súpera niečím prekvapiť, o čom svedčí aj jeho úspešná kariéra.
Ste v kontakte s bývalými spoluhráčmi z Košíc?
S niektorými ešte áno, ale tým, že som z Banskej Bystrice a väčšina chalanov zostala na východe, nevidíme sa tak často. Buď si zavoláme alebo na seba natrafíme na nejakej akcii. Vždy mám radosť, keď sa s niekým z nich stretnem.
Čítajte viac Kanaďania ti vedia pekne naložiť. Slafkovský v play off? Pri troche šťastia sa to Montrealu podarí. Majster sveta radí Slovákovi jednu vec
Štyrikrát ste sa stali najlepším strelcom ligy, dvakrát ste boli jej najproduktívnejším hráčom. V posledných rokoch sú to skôr legionári, ktorí kraľujú tabuľke produktivity. Ako to vnímate?
Sme malá krajina a nemáme dosť hráčov, aby sme dokázali zaplniť Slovákmi miesta v dvanástich tímoch extraligy. Je to veľa. Ak vám navyše odíde veľká skupina hráčov do Česka alebo iných európskych líg, musíte ich nejako nahradiť.
Legionári musia byť rozdieloví, pretože na Slovensku ostanú obvykle tí hráči, ktorým chýba kvalita na to, aby sa presadili v zahraničí.
Na ktorý moment z vašej kariéry spomínate najradšej?
Tituly s Košicami boli fajn, ale pekných spomienok bolo viac. Nemuselo ísť vždy len o úspechy, ale som vďačný za všetko, čo som v hokeji prežil.
Za reprezentáciu som si zahral na viacerých MS, dvoch olympiádach aj na Svetovom pohári. Najviac si určite cením striebornú medailu z Petrohradu.
