Odchovanec i rodák z Košíc má na konte ešte ako hráč dva extraligové tituly s materským klubom. Prvýkrát v kariére dostáva možnosť trénovať ambiciózne mužstvo.
Michalovce majú aj po odchode Lotyša Kasparsa Daugavinša, ktorý uprostred sezóny ukončil kariéru, káder schopný zabojovať o medailové priečky.
Bez hokeja ste dlho nezostali. Čakali ste, že si po konci na Liptove nájdete tak rýchlo nový angažmán?
Mal som niekde v hlave, že si chcem do konca roka oddýchnuť a potom uvidíme, čo sa stane. Zrazu prišla ponuka z Michaloviec a som za to rád. Bolo to ideálne načasovanie.
Aké sú vaše prvé dojmy po úvodnom stretnutí s hráčmi?
Priznám sa, že zmiešané. Vrátil som sa do známeho prostredia, čo je vynikajúce. Na druhej strane, hneď náš prvý tréning sme museli kvôli početnej maródke zrušiť a zápas proti Žiline bol preložený.
Postupne sme sa začali schádzať, ale stále nás nebolo dosť na plnohodnotný tréning. Situácia sa však zlepšuje. Chlapci sú po chorobách. Zabojujeme s tým a budeme pripravení na najbližšie zápasy.
V podobnej situácii, kedy je väčšina hráčov na maródke, zrejme nie je jednoduché preberať mužstvo. Zažili ste už niečo podobné?
Určite nie. Je to náročné, ale nedá sa s tým nič robiť. Musíme sa s tým vyrovnať a nejako to na poslednú chvíľu poplátať. Sú chalani, ktorí sa už dali dokopy, ale ďalších to iba teraz chytilo.
Šarapatí tu viróza, ale vidíme, že aj iné tímy, ako Spišská Nová Ves sa tiež trápia s maródkou a preložili si zápas. Je to asi celoslovenský problém.
Za posledné roky Michalovce získali dvakrát bronz a aj pred sezónou sa radili medzi ašpirantov na boj o titul. Ako hráč ste boli v Košiciach zvyknutý na vysoké ambície. V pozícii trénera ich teraz zažijete prvýkrát. Cítite väčšiu zodpovednosť?
Úprimne poviem, že ma teší, v akej situácii som sa octiol. Nechcem sa dotknúť Prešova ani Liptovského Mikuláša, kde boli úplne iné ambície. Ako hráč som však bol zvyknutý hrať o najvyššie priečky.
Som rád za to, že je predo mnou nová výzva. Mužstvo je ambiciózne. Kvalita v kádri je vysoká, hoci odchody kľúčových hráčov boli citeľné. V tíme sú ale ďalší kvalitní chalani, ktorí by ich mali nahradiť.
Michalovce vám prirástli k srdcu. Viackrát ste v klube pôsobili ako hráč a neskôr aj ako člen realizačného tímu. Čomu to pripisujete?
Je pravda, že k Michalovciam mám špeciálny vzťah. Začínal som tam seniorský hokej ako vojak, kedy som narukoval do Dukly. Následne som sa tam vrátil v pamätnej sezóne, ktorá bola poznačená veľkou maródkou kvôli žltačke.
Napokon som si tam zahral aj na sklonku kariéry. Začínal som tam svoju trénerskú etapu pri nebohom Miroslavovi Chudom. Michalovce sú pre mňa ako druhý domov.

Aké ciele vám vedenie stanovilo do konca základnej časti?
Zachytil som pred sezónou, že až sedem či osem tímov pomýšľa na titul. Debaty s vedením za okrúhlym stolom prebehli. Nedali však žiadne ultimátum z pohľadu umiestnenia.
Keď sa na to pozeráme reálne a mužstvo bude pokope, chceme sa pobiť o prvú šestku. Niekedy človek mieni a Pán Boh mení. Urobíme všetko pre to, aby sme boli úspešní.
Úvod roka priniesol v extralige zemetrasenie, keď sa viaceré tímy rozhodli pre zmenu na trénerskom poste. Zaujímavosťou je, že sú v nej už len traja zahraniční tréneri a až deväť Slovákov…
Podľa mňa je to správna cesta aj z hľadiska zachovania si slovenskej identity. Mali by sme si vychovávať vlastných trénerov a dávať im väčší priestor. Nie je dobré haniť to, čo je naše. Keď sa pozrieme napríkald k naším susedom z Česka, nie je tam žiaden zahraničný tréner, všetci sú Česi.
Nemyslím si, že Fíni alebo Švédi by vo svojich ligách mali cudzincov. Vidíme, aký je trend. Pokiaľ príde kvalitný tréner, netreba sa tomu brániť. Aj pre nás to môže byť prínosom. Konkurencia v každom obore či zamestnaní človeka posúva dopredu.
Som rád, ak budú na Slovensku dostávať domáci tréneri väčšiu šancu. Mali sme veľa kvalitných hráčov a máme aj mnoho trénerských odborníkov, len potrebujú väčšiu šancu a trpezlivosť zo strany vedenia klubov.
Za vašich hráčskych čias nepôsobilo v extralige veľa legionárov. Dnes je nedostatok slovenských hráčov. Ako to vnímate?
Súhlasím a je to dané najmä finančnou situáciou v športe. Spomínam si, keď som hral v Košiciach, bolo nás tam devätnásť Slovákov a v tíme sme mali troch Čechov.

Teraz je to tak, že slovenskí hráči odchádzajú po jednej či dvoch vydarených sezónach do zahraničia. Tým pádom klubizmus zaniká. Je to trend, ktorý podľa mňa nie je dobrý a nepomáha to ani extralige.
Slováci, ktorí zostanú doma, sú často drahší ako zahraniční hráči porovnateľnej kvality. Už len vedľa v Čechách vedia Slovákom poskytnúť niekoľkonásobne lepšie platy aj podmienky.
Bol by som rád, keby sme mali v lige čím viac slovenských hráčov. Na druhej strane, chodia k nám legionári, ktorí sú rozdieloví.
Súhlasíte s tvrdením, že úroveň extraligy za posledné roky stúpla?
Povedal by som, že kvalita ligy išla hore v porovnaní s minulými rokmi. Niekedy to bolo o troch či štyroch kluboch, teraz je to extrémne vyrovnané. Máme sedemnásť zápasov do konca a pre viaceré tímy sa už prakticky začína play off. Každý bod môže mať rozhodujúci význam.
Kvalita bola aj pred tým. Hráči ako Marek Uram, Richard Kapuš, Martin Hujsa, Michel Miklík, Peter Bartoš či Jaro Kmiť si vystačili s podmienkami, ktoré mali doma a nepotrebovali chodiť do zahraničia.
Kvalitu teda zaručovali slovenskí hráči. Dnes sa kluby boja vypadnutia, takže viac investujú do cudzincov.
V úvode sezóny ste sa ešte ako tréner Liptovského Mikuláša kriticky a otvorene vyjadrili na adresu rozhodcov. Neľutujete svoje slová?
Veľakrát pochybia tréneri aj hráči a rozhodcovia sú tiež len ľudia. Nemyslím si, že chyby robia schválne. V hokeji je najľahšie zvaliť vinu na brankára a rozhodcu. Ak sa budeme všetci zlepšovať, nemusíme hľadať vinu u druhých.

Chcete ako tréner dávať väčšiu šancu mladým slovenským hráčom?
Som za to, aby mladí dostávali priestor, ale len ak si ho zaslúžia. Musia byť minimálne na takej úrovni ako ich konkurenti, ktorí hrajú na ich mieste. Nie je dobré umelo stavať mladíka, keď na to nemá.
Tlak na niektoré mužstvá je obrovský a preto sa boja dávať šancu mladým hráčom v zostavách. Ja som bol na záver kariéry v Miškolci a aj tam už mali deti od útleho veku až po mužov jednotné klubové oblečenie.
Podpora športu je aj v takej nehokejovej krajine ako je Maďarsko úplne na inej úrovni ako máme na Slovensku. Peniaze hýbu svetom a keď chýbajú, je to citeľné. Verím, že postupom času sa aj u nás veci dostanú na správnu koľaj.