Slovenský obranca chorvátskeho pôvodu Mislav Rosandič (29) sa po sezóne v KHL vrátil po rokoch na Slovensko.
V drese HC Košice sa stal lídrom defenzívy. Ak nepríde zaujímavá ponuka zo zahraničia, sezónu dohrá v košickom tíme, ktorý je jedným z najvýraznejších favoritov na zisk majstrovského titulu.
„Na Košice som si zvykol veľmi rýchlo. Adaptácia prebehla hladko. Za dva týždne som sa už úplne začlenil do košickej partie,“ vraví.
Našli ste už v Košiciach bývanie?
Ešte si hľadáme s rodinou nejaký byt, ideálne blízko štadióna. Uvidíme, či sa nám to podarí v najbližších dňoch až týždňoch. Manželka je s dcérkou doma v Banskej Bystrici.
V Košiciach ma boli pozrieť počas dvoch zápasov. V Bystrici máme škôlku aj ďalšie aktivity. Chvíľku teda potrvá, kým sa kompletne presťahujeme.
Zaujímavosťou bolo, že ste si angažmán na Slovensku zháňali sám bez pomoci agenta. Mali ste záujem aj o pôsobenie v Slovane. Sú šéfovia klubov viac naklonení komunikácii priamo s hráčmi?
Prácu agentov by som nedehonestoval. Vnímam to ako veľké plus pre hráčov, že sa starajú o záležitosti týkajúce sa zmlúv. Pre mňa ako hráča, ktorý má 30 rokov, je to ale už trochu iné.
Na Slovensku som odohral veľkú časť kariéry a s viacerými chlapcami, ktorí pôsobia ako manažéri v kluboch, sa osobne poznám. Spolu sme začínali kariéry. Nedávalo mi zmysel, aby som sa s nimi dohadoval cez tretiu osobu. Vedel som si to rozhodnúť aj sám.
Našli ste si už obľúbené miesta, kde trávite voľný čas?
Zatiaľ skúšam všetko možné. Chodím a zisťujem, kde sa mi najviac páči. Chlapci z tímu mi vedia poradiť, kde sa oplatí ísť. Zatiaľ nemôžem povedať jedno zlé slovo na Košice. Nezažil som tu nič negatívne.
Steel Aréna patrí medzi najkrajšie štadióny na Slovensku. Ako sa vám páči?
Kabína je krásna, čistá a veľká, každý má dostatok svojho priestoru. Hala je nádherná, veľmi sa mi páči. Celkovo zázemie je na vysokej úrovni.
V tíme je viacero hráčov, ktorých poznáte z minulosti. S kým trávite najviac času?
Keďže som zatiaľ bez rodiny, trávim viac času s chalanmi, ktorí sú tu tiež sami. Väčšinou som s Tomášom Zigom, Máriom Lunterom a Patrikom Lamperom. Poznáme sa spolu už asi 15 rokov, takže sme oprášili staré väzby. Sme ako bratia.
Čítajte viac Slováci sú vypočítaví. Nastalo, čo bolo roky nepredstaviteľné. Situácia je extrémna, raz sa to už musí skončiť
Aký dojem na vás urobil kanadský tréner Dan Ceman?
Myslím, že sme si sadli. S angličtinou nemám žiaden problém, takže komunikácia prebieha úplne v pohode. Navyše, keď sa tímu darí, nálada je vždy perfektná.
S klubom ste sa dohodli na zmluve na jeden mesiac. Viete si predstaviť dohrať sezónu v Košiciach?
Zatiaľ počkám, ako sa situácia vyvinie. Mne sa tu páči. Neviem, aká ponuka by musela prísť, aby som ju prijal. Aj po športovej stránke som spokojný. Vyhrávame, vedieme ligu, káder je kvalitný. Zápasy, ktoré sme prehrali, boli len o našich chybách. Zatiaľ som plne koncentrovaný na Košice.
V minulosti ste šesť sezón strávili v Česku. Približuje sa úroveň extraligy českej najvyššej súťaži?
Ťažko sa to porovnáva. Extraliga je rozhodne tvrdšia a fyzickejšia. Dokonca aj keď to porovnám s KHL. Oproti Rusku sa hrá na Slovensku dvakrát tak tvrdo. Tam je to o čosi rýchlejšie a pravidlá sú tomu prispôsobené.
Veľa závisí aj od legionárov, ktorých je na Slovensku okolo sto. Niektorí to vnímajú negatívne, ale na druhej strane, aj vďaka nim ide kvalita súťaže hore.
Nemusíme sa ale baviť o tom, že celková úroveň súťaže v Česku je vyššia. Niektoré zápasy na Slovensku, ktoré som odohral, tiež spĺňali vysoké parametre.
Pred pár rokmi ste sa vyjadrili, že je vaším hokejovým snom zahrať si v NHL alebo KHL. Vlani sa vám to splnilo. Zahrali ste si v ruskom klube Lada Togliatti.
Išiel som do klubu, ktorý sa vracal do KHL. Mali tam väčšinu hráčov z nižšej súťaže VHL. V tíme teda chýbala kvalita. Aj z toho dôvodu je pre mňa náročné hľadať pozitíva alebo zamýšľať sa nad tým, čo mi to dalo. Človek sa síce učí celý život, ale nemal som pocit, že ma to ako hráča výrazne posunulo.
Tomáš Jurčo nám v rozhovore pred sezónou prezradil, že starostlivosť o hráčov v top tímoch KHL je porovnateľná s úrovňou NHL. Ako to bolo v klube, ktorý patrí medzi chudobnejšie?
Možno sa to bude niektorým ľuďom počúvať zle, ale čo sa týka hokeja, Rusko je na super úrovni. O hráčov je postarané po všetkých stránkach. Sústredíte sa výlučne na hokej.
K dispozícii máte výborné hotely, dobré jedlo, jednoducho skvelý servis. Navyše, takmer všetky tímy majú nové a moderné štadióny. Do hokeja investujú veľké peniaze, kiežby to bolo u nás aspoň z časti na podobnej úrovni.
Foto: FB Mislav Rosandič
Vyhovoval vám aj nabitý program, keď sa často hrajú aj 3 či 4 zápasy za týždeň?
Dokopy tam hráte okolo 70 zápasov. Ja som ich ale odohral menej. Nedostával som toľko priestoru. Možno aj desať zápasov som bol ako náhradník na tribúne tzv. healthy scratch. Malo to aj pozitívnu stránku.
Svoje zdravie som ušetril pre ďalšie sezóny. Navyše sa tam hralo veľmi málo do tela. Každý väčší hit sa tam prísne trestá. Niekedy si pripadáte ako na florbale.
Z niektorých záberov je zrejmé, že na štadiónoch v KHL visia vojenské symboly. Stretli ste sa vy sám s vojenskou propagandou?
Ľudia, ktorí neprecestovali svet, si ani nedokážu predstaviť, aká je Rusko obrovská krajina. Nebudem tvrdiť, že tam nenatrafíte na situácie, ktoré vám vojnu pripomenú. Napríklad, keď idete po letisku a vidíte húfy vojakov. Tak to jednoducho je a my s tým nič nenarobíme.
So slovenskou reprezentáciou ste v Pekingu získali historický bronz. Aké miesto má vo vašej kariére?
Sú to spomienky na celý život. Čo mi utkvelo v pamäti, bolo, že sme sa odtiaľ vrátili začiatkom februára a vonku mrzlo. Každý vraví, aké úžasné boli oslavy. Ja som si dal možno jedno pivo, ktoré som zohrieval v rukách.
Čítajte viac Rozbili bank, prišli zvučné posily. Rozpočet sme nafúkli o tridsať percent. Základný plat chcú hráči čo najvyšší. Ako je to s bonusmi?
Nie je to ako vrátiť sa s medailou z MS počas leta, keď je vonku teplo. Navyše sa bolo potrebné rýchlo zaradiť späť do ligového módu. Ubehlo to rýchlo. Čo sa týka reprezentácie, vždy, keď ma zavolajú veľmi rád prídem.
Pre Juraja Slafkovského či Šimona Nemca to bol prelomový turnaj. Ako ste ich v tom čase vnímali?
Počas kariéry si s niekým sadnete viac, s niekým menej. Sú to mladí chalani. Všetci boli super. Oni majú svoje starosti v zámorí, kde hrajú kvantum zápasov.
Ja sa venujem svojej rodine a užšiemu okruhu kamarátov. Keď sme spolu na turnajoch, vychádzame spolu perfektne, ale nedá sa povedať, že by sme boli v pravidelnom kontakte.
Je vaším cieľom zahrať si na najbližších MS, ktoré hostia Švédsko a Dánsko?
Mám byť úprimný? Nie je to môj cieľ. Ak to príde, budem určite rád, ale ak nie, nič sa nedeje. Nič to nezmení na mojom prístupe a odhodlaní. Vždy sa snažím posúvať dopredu a neustále sa zlepšovať.
Môj aktuálny cieľ je sústrediť sa na najbližšie zápasy a pomôcť Košiciam udržať sa na špici. Každý rok sa hráči snažia sezónu ukončiť s trofejou nad hlavou. Aj ja pre to urobím maximum. A čo bude potom, to už nie je na mne, ale na iných.
Načítavajú sa športové výsledky...