Dve sezóny strávil útočník Šimon Petráš (28) v drese trenčianskej Dukly, kde sa zaradil medzi lídrov tímu.
Rodák z Bratislavy, ktorý hrá v aktuálnej sezóne v Košiciach, je s deviatimi gólmi najlepším slovenským strelcom prebiehajúceho ročníka extraligy.
Svojimi výkonmi si už vlani premiérovo vypýtal štart za reprezentačné áčko. V slovenskom tíme si zahral aj na nedávnom Nemeckom pohári, ktorý zverenci trénera Craiga Ramsayho vyhrali po ôsmich rokoch.
„Cesta z Nemecka domov bola trochu dlhšia, ale zbehlo mi to rýchlo. Pozrel som si nejaké filmy a seriály. Mám rád najmä kriminálky,“ vraví.
Je to váš obľúbený žáner?
Rád si prečítam aj knihy s touto tematikou. Najmä slovenské kriminálne zločiny podľa skutočnej udalosti. Mojím obľúbeným autorom je Václav Neuer.
Bol kedysi policajný vyšetrovateľ, takže vo svojej tvorbe čerpá predovšetkým z vlastných skúseností. Bavia ma napríklad aj podcasty Ivana Mega, ktorý sa tiež venuje kriminálnemu žánru.
Mali ste už ako dieťa rád detektívky?
Otec aj dedo boli vyšetrovatelia. Práve Neuer bol kolega môjho otca. Dokonca ho osobne poznám. Asi preto ma to tak baví. Otec však skončil, keď som mal tri roky. Z toho obdobia si teda veľa nepamätám. Začalo ma to zaujímať až neskôr. Je to asi pre hokejistu celkom netradičné hobby.
Vlani ste si odbili premiéru v národnom drese. Prvýkrát ste však zažili s reprezentáciou v Nemecku súťažné podujatie.
Pred tým som hral za reprezentáciu len prípravné zápasy. Teraz som konečne zažil aj turnaj a boj o trofej. Pre mňa je vždy česť reprezentovať svoju krajinu. Zápasy sa hrali v rýchlom tempe.
Ako na vás pôsobil tréner Craig Ramsay?
Má veľký vplyv na celý tím. Snaží sa nám vštepiť svoju filozofiu a víťaznú mentalitu. Ku každému má mimoriadne pozitívny prístup.
Čítajte viac Nečudujem sa Slovákom, že odchádzajú za lepším do zahraničia. Česi sú od nás o level vyššie, ale v jednej veci nie sme až tak pozadu
Komunikuje sa mi s ním o to ľahšie, že aj na klubovej úrovni mám kanadského trénera. Angličtina v kabíne je mi blízka. Prišlo mi to už úplne prirodzené.
Akú ste mali odozvu na vaše výkony od generálneho manažéra Miroslava Šatana?
Osobne sme sa medzi štyrmi očami nebavili. Chodil za nami do šatne a prišiel nám zablahoželať aj po turnaji. Býval v rovnakom hoteli ako my. Stretávali sme sa na raňajkách a niekedy aj počas dňa.
Kto bol vašim spolubývajúcim v Nemecku?
Viliam Čacho, s ktorým sa poznáme ešte zo spoločného pôsobenia v Trenčíne. On potom odišiel do Třinca a ja do Košíc. Dlhšie sme sa nevideli. Mali sme sa o čom rozprávať.
Ako ste oslávili zisk pohára?
Na veľké oslavy nebolo veľa času. Samozrejme, boli sme radi, že sme turnaj vyhrali po ôsmich rokoch. Po poslednom zápase sme sa zbalili, nasadli do autobusu a išli domov. Chceli sme mať aspoň trochu času s najbližšími, keďže sme boli preč celý týždeň.
Vlani ste sa do reprezentácie dostali vďaka výkonom v Trenčíne. Pred tým ste hrali dva roky v prvej lige za Žilinu, kde sa z vás stal útočník do elitnej formácie. Považujete to za zlom vo vašej kariére?
V prvom rade som nabral v Žiline cenné skúsenosti. Dostal som veľa priestoru. Začal som si viac veriť. Dôležité bolo, že som potom dostal v Trenčíne šancu to potvrdiť v prvých dvoch formáciách. Mohol som aj v extralige ukázať moje ofenzívne schopnosti a rozvíjať ich.
Foto: TASR, František Iván
Mnohí hráči, ktorí sa v extralige nepresadia a odídu do nižšej súťaže zvažujú koniec kariéry. Bol to aj váš prípad?
Ja som bol v tom čase ešte pomerne mladý. Mal som asi 23 rokov, takže na podobné myšlienky bolo priskoro. Predchádzajúca sezóna ma nezlomila. Vedel som, že to chcem ešte skúsiť a pobiť sa o svoju šancu.
Chcel som sa posunúť opäť hore. Dôležité bolo, že som hral v klube, ktorý mal najvyššie ambície. V Žiline všetko fungovalo na sto percent, či už zo športového alebo ekonomického hľadiska. Mali sme tam extraligové podmienky.
Navyše, ak ide hráč o ligu nižšie, neznamená to hneď, že je zlý. Niekedy potrebujete urobiť krok späť, aby ste mohli spraviť dva vpred.
Do Žiliny ste odišli po nevydarenej sezóne v Slovane, v ktorej ste v 37 zápasoch zaznamenali gól a štyri asistencie. Máte ambíciu sa ako rodák z Bratislavy v budúcnosti do klubu vrátiť?
Za Slovan som v mládeži nikdy nehral. V 15 rokoch som odišiel do Skalice a potom do Česka. Každý Bratislavčan však vníma Slovan ako veľkú značku a tradičný klub. Zatiaľ nemám v pláne sa vrátiť domov a hrať za Slovan. Som momentálne spokojný tam, kde som.
Po dvoch vydarených sezónach v Dukle ste v lete zamierili do Košíc. Už pri podpise zmluvy vám vedenie avizovalo, že budete mať v tíme kľúčovú rolu?
Ja som si Košice obľúbil už pred piatimi rokmi, keď som v nich pôsobil dve sezóny. Ide o klub s bohatou históriou, vynikajúcim zázemím a najvyššími ambíciami. Tešil som sa aj na samotných ľudí, ktorí okolo košického hokeja pracujú.
Za tie roky sa toho veľa nezmenilo. Možno iba logo, ktoré prešlo rebrandingom. Ciele ostali vysoké a ja chcem tímu pomôcť k úspechu. So športovým manažérom Gabrielom Spilarom som sa poznal ešte z hráčskych čias. Boli sme spoluhráči v Košiciach. Vedel som, že je to férový chlap a čo povie to platí.
Na konte máte v 17 zápasoch už 16 bodov. Darilo sa vám aj v príprave. Vyhovuje vám spolupráca s Kanaďanom Brettom Pollockom?
Navzájom sme si veľmi dobre sadli. Tréneri pri nás skúšali zopár chlapcov, ale s Brettom som odohral prakticky väčšinu sezóny a klape nám to. Som rád, že mi tréner verí a ja sa mu snažím odplatiť dôveru výkonmi na ľade.
