„Poviem vám, bola to šupa, veď korčule som mal obuté už hodinu pred zápasom a končili sme pred polnocou. Všetci, ktorí sme boli na ľade, sme tlačili puk očami do bránky,“ smeje sa sympatický muž v pruhovanom.
Keď sme sa Šimona Latkóczyho pýtali, čo je jeho najväčšia brankárska mora, povedal, že keď naňho letí puk, no nevidí ho. Z čoho majú strach rozhodcovia?
Občas sa stane, že vám zápas nevyjde, vymkne sa spod kontroly a v tej chvíli stojíte pred náročnou skúškou. Ťažko sa s tým niečo robí, no keď máte skúsenosti a niečo za sebou, pomôže to. Vždy sa dá z toho nejako dostať.
Zvykne vaše oko občas zablúdiť na kocku pod strechou arény a sleduje, či ste rozhodli správne?
Samozrejme, pozerám sa tam, no všímam si predovšetkým čas a či sú správne udelené tresty. Opakovaným záberom sa vyhýbam, zbytočne to narúša psychiku a rozhodnutie už neviem vziať späť.
Aj ste sa už hráčovi po nesprávnom verdikte ospravedlnili?
A nie raz. Nemôžem sa predsa tváriť neomylne, hráči aj rozhodcovia robia chyby. Niekedy mi to dôjde hneď, inokedy až cez prestávku. Potom zájdem za dotyčným a ospravedlním sa. Väčšinou to vezme, je to preňho prijateľnejšie, ako keby som sväto-sväte tvrdil, že jedine ja mám pravdu.
Vlani sa mi to stalo s Kytnárom zo Slovana, keď schytal po buly vysokou hokejkou. Lomcovali ním emócie na striedačke, povedal som mu, „Milan, ak to tak bolo, tak sa ti ospravedlním, nemám s tým problém.“ Zobral to, striedačka sa upokojila a hralo sa ďalej.
Súhlasíte s tvrdením, že najlepší je neviditeľný rozhodca?
Je to tak, aj keď niekedy nemôžete byť neviditeľný. Zápasy prinášajú rôzne situácie a vy občas musíte zakročiť. Verdikt môže byť správny a neviditeľný pritom nie ste, lebo všetky oči – a nielen na ľade – sa na vás pozerajú a pýtajú sa, čo sa stalo. To je však údel hokejového rozhodcu.
Trošku nevďačná funkcia…
Presne tak (úsmev).
Foto: Jaroslav Novák
Nezávidíte občas vašim dávnym predchodcom, ktorí ani zďaleka neboli pod takou detailnou kontrolou, ako ste dnes vy?
Priniesla to so sebou moderná doba. Spomínam si, že keď som začínal, ak boli na zápase dve kamery, bolo to niečo výnimočné – väčšinou len počas televíznych prenosov.
Dnes je každý zápas taký, sleduje nás xy kamier, sú na úrovni bránkových čiar, v zámorí dokonca zabudované v mantineloch. Diváci chcú šou, páči sa im to, my rozhodcovia s tym musíme žiť. Sme pod väčším tlakom.