Aj vám doma zagratulovali?
Niečo prebehlo, ale nič svetoborné to nebolo. Žiadna hitparáda. Samozrejme, rodina si to všimla, pozorne sleduje moju kariéru. Fandí mi a podporuje ma. Už pred začiatkom sezóny mi niekto pripomínal, že mi chýba osem kanadských bodov, takže som bol v obraze. V nedeľu som si to však uvedomil až po zápase.
Majú hokejisti radi štatistiky?
Predsa len, je to ukazovateľ, ktorý o niečom svedčí. Dnes je v slovenskej extralige obmedzený počet legionárov, už ani Česi sem húfne nechodia. Góly, asistencie i body sú preto pre cudzincov dôležité. Keď som však na ľade, ide to mimo mňa, nesústredím sa na žiadne hokejové míľniky. Tento síce beriem na vedomie, no vedu z neho nerobím. Bilancovať budem po kariére a až potom si poviem, či to bolo dosť alebo málo.
Z Hodonína na Slovensko dohodíte kameňom. Cítite sa vôbec ako legionár?
Veď to… (úsmev). Ja sa tak určite necítim, napokon, moja mamka pochádza zo Skalice. Mám tam rodinu, od útleho detstva som tam často jazdil. Dokonca aj otec sa narodil v Žiline. K Slovensku mám blízky vzťah, česká vlajočka pri mojom mene je asi preto, že som sa tam narodil. V extralige pôsobím už dlho, zrejme aj mnoho hokejových fanúšikov doteraz netušilo, že som legionár.
Čítajte viac Nitra padla, predbehol ju Slovan. Majstra si vychutnali Košice
Asi vám to tu dobre sadlo…
Isteže. Som tu doma, Slovensko mám aj z Hodonína bližšie ako kdekoľvek inde v Česku.
Spomenuli by ste si ešte na debut v extralige?
Ale áno. A celkom zreteľne. So Skalicou sme hrali v Žiline a strelil som hetrik. Je to pekná spomienka zavŕšená víťazným nájazdom. To, čo nasledovalo potom, mi už akosi rýchlo ubehlo. Boli to stovky duelov.
Aké to bolo naskočiť do extraligového vlaku po boku Žigmunda Pálffyho?
Spočiatku zvláštne. Pripúšťam, že na začiatku som mal obavy, čo sa bude diať, ale dopadlo to parádne. Pomohol mi usadiť sa. Tým, že Žigo hral tridsať minút za zápas, neraz sme sa stretli aj na ľade. Keď máte vedľa seba taký kaliber, aj body vám rýchlejšie naskakujú. Veľa som sa od neho naučil.
Čo napríklad?
Mal neskutočnú hernú inteligenciu, to je však vec, ktorá sa na druhého len-tak nenalepí. Ale nejaké jeho triky občas vyskúšam. No neviem, či sa to naňho aspoň trošku podobá. Pálffy bol borec, pozerať sa naňho bol zážitok.
Koľko minút s ním potrebuje byť hokejista na ľade, aby pochopil, že je výnimočný?
Stačí chvíľka. Každý rýchlo pochopil, že Žigo je iný level. Keď sa dostal do prečíslenia, mohli sme vopred dvíhať ruky hore, vedeli sme, že z toho bude gól. Hokej je iba jeden a keď vám raz pánboh nadelí, presadíte sa kdekoľvek. Aj v NHL. Ako on.
Mimochodom, vy máte v kariére šťastie na legendy. Zahrali ste si aj s Jágrom a Plekancom…
A tiež s Martinom Strakom či Tomášom Vlasákom. Jágr má všetko, silu aj techniku. Absolútne komplexný hráč. Zažil som jeho tréningovú morálku počas výluky v NHL, keď sme spolu hrali v Kladne. Bol som zranený a tak som dostal za úlohu chodiť s ním aj na večerné tréningy. Ten chlap makal na sebe od rána do večera. Hokej bol vždy uňho na prvom mieste.
Vekom ste už veterán, čo je potom 49-ročný Jágr?
Neuveriteľné, že? Jágr je jednoducho iný človek.
Mimochodom, kde ste sledovali finále v Nagane 1998?
Veľmi dobre si na to spomínam. Bol som u bratranca v Skalici, vstávali sme o šiestej ráno, aby sme mohli sledovať zápasy. Mal som dvanásť rokov a šalel od radosti. Samozrejme, vnímal som aj slovenské Nagano vo Švédsku 2002. Potom sme museli chvíľu čakať, než sa titul vrátil späť (úsmev).
Na ktorých hráčoch ste vyrástli?
Zrejme ako každý Čech v mojom veku, na Jágrovi. Obdivoval som však aj Forsberga a Selänneho. Už ako dieťa som fandil aj pražskej Sparte, Hlinka, Martinec a Hlaváč, to boli moje vzory.
Na Morave sa smie fandiť Sparte?
(smiech) Vôbec netuším, ako mi to vtedy napadlo. Asi preto, že v tom čase toho veľa povyhrávali a spravidla boli vo finále.
V extralige hráte už za štvrtý klub. V ktorom kúte Slovenska sa vám najviac páči?
Najradšej som bol asi v Skalici, mal som to blízko domov a práve tam mi dovolili nazrieť do najvyššej súťaže. Ale z rodinného hľadiska je najlepšie asi tu na Liptove. Naozaj krásny kraj. Nikdy som nehral hokej tak blízko k horám. Už teraz sa s deťmi tešíme na sneh, v Nových Zámkoch ho veľa nebolo.
Čítajte viac Výsady nepotrebujem, vraví legenda s číslom 656
Liptovský Mikuláš bol vlani chvíľami fackovacím panákom. Nemali ste obavy?
Dlhšie som o prestupe rozmýšľal. Keď som však videl, že vedenie podpísalo zopár zaujímavých hráčov, pochopil som, že sa tu buduje dobrý hokejový základ. Výsledkovo sa nám síce zatiaľ nedarí, ale tie zápasy nie sú zlé.
Aké nesplnené sny môže mať 35-ročný hokejista?
Hovorím to už niekoľko sezón, že chcem vyhrať titul. Azda to je tá najväčšia motivácia do ďalších rokov.
Viete si predstaviť, že kariéru raz ukončíte na Slovensku?
Veru áno, takáto predstava sa mi veľmi pozdáva a myslím si, že takto nejak to napokon aj dopadne. Pochybujem, že to bude niekde inde. Možno v Česku.
Máte odohraných 444 zápasov, koľko by ich mohlo byť na konci?
Ťažko povedať. Všetko záleží od zdravia. Momentálne sa cítim dobre, výkonnostne stále na to mám. Určite do toho bude mať čo povedať aj rodina. Ale číslo po mne nechcite, žiadne mi nenapadá, žiadne som si nevysníval.