„Odteraz bude presun do Michaloviec malina,“ prízvukuje obranca, ktorý sa po sezóne vrátil z Arlanu Kokšetau domov do Zvolena.
O Kazachstane sa vraví, že hokejisti tam chodia len za peniazmi. Súhlasíte?
Pochopiteľne, ak by som si nemal finančne polepšiť, určite by som tam nešiel. Ale zároveň to bolo aj zaujímavé dobrodružstvo. Už to nie je ako kedysi, že tam boli veľké peniaze, ale úroveň žiadna. Dnes tam hrá veľa ruských hokejistov a oni to jednoducho vedia. Okrem toho som nabral aj množstvo skúseností – dosiaľ som bol iba doma, najbližších som mal prakticky stále po ruke. Som samostatnejší.
Ako sú na tom kluby po ekonomickej stránke?
Poviem to takto: v Kokšetau som si oproti Slovensku polepšil asi o 40 percent v čistom. Tri-štyri mužstvá tam majú naozaj výborné podmienky – keď hrajú proti sebe, je to vidieť.
A čo tamojšia liga?
Keďže tam hrá veľa Rusov, je technická. Zároveň tvrdšia ako naša extraliga. V dueloch popredných tímov, ktoré majú zopár hráčov aj z KHL, sa neustále lieta hore-dole. Väčšinou rozhodujú presilovky. Po hokejovej stránke sa mi tam páčilo.
Prekážalo vám niečo?
Do Kazachstanu som cestoval s tým, že tam vydržím, nech sa deje čo sa deje. Ale musím sa priznať, že občas som mal aj namále – túžba zbaliť sa a odísť sa párkrát dostavila. Našťastie sme boli lídrom súťaže a to bola dostatočná motivácia, aby som zostal. Pred odchodom som mal pár sedení s mentálnym koučom. Ten ma pripravoval na niektoré špecifiká. Napríklad na nekonečné cestovanie. Keď sme hrali v Almaty a z Kokšetau neletelo lietadlo, cestovali sme vlakom 28 hodín. A to už je poriadna štreka. Polovicu času síce prespíte, ale stále vás čaká ďalších štrnásť, keď len sedíte, čítate a rozmýšľate. Aspoň že sme mali k dispozícii celý vozeň a bolo to pohodlné.
V klube ste boli jediným hráčom, ktorý nepochádzal z bývalých sovietskych republík. Ako ste sa dorozumievali?
Angličtina tam v kurze nebola (úsmev). Spočiatku som býval s českým spoluhráčom, ale po mesiaci odišiel. Nebolo to vtedy jednoduché. Myslel som si, že ako jedinému cudzincovi mi to dajú pocítiť, ale nič také sa nedialo. Chalani ma vzali do partie – keď som niečo potreboval vybaviť, pomohli mi. Po pár týždňoch som sa s nimi už rozprával po rusky.
Ochutnali ste konské mäso?
Samozrejme. Je fajn. Ale nemyslite si, že som ho mal na obed každý deň. Bolo to skôr sviatočnejšie jedlo.
Chutilo?
Veľmi. Prirovnal by som ho k bravčovému. Najviac som si ho užil, keď podávali bešbarmak – asi najobľúbenejšie jedlo v Kazachstane. Je to okorenené konské mäso s cestovinami a cibuľou. Ale že by som ho vymenil za naše bryndzové halušky, to teda nie.
Kazachstan viedol 30 rokov až do vlaňajška prezident Nursultan Nazarbajev. Vraj si ho tam pripomínajú na každom kroku…
Možno, ale akosi som si to neuvedomil. Žil som hokejom. Postrehol som akurát, že hlavné mesto sa už nevolá Astana, ale Nursultan.
Páčilo sa vám?
Je to moderná metropola. Nechýbajú v nej pekné a vysoké budovy. Určite sa nedá porovnať s Kokšetau, ktoré pôsobí sovietsky a ošumelo. Ale v Kazachstane boli aj horšie mestá.
Mimochodom, viete, čo znamená Kokšetau?
Netuším.
Foto: SITA, Jakub Julény
V pôvodnom jazyku dymovo-modrá hora… Akí sú Kazachovia?
V tíme som mal troch originál domácich hráčov priamo z mesta – vychádzal som s nimi veľmi dobre. Keď som bol v obchode, občas sa na mňa pozerali. Hneď vedeli, že nie som domáci. Ale zlú skúsenosť som nemal. Vždy mi radi pomohli.
Kazachovia majú peniaze, hokejovú infraštruktúru, klub v KHL, ale reprezentácia tápe. Prečo?
To by som aj ja rád vedel. Navyše, v národnom tíme majú aj niekoľko naturalizovaných Kanaďanov, ale ani s nimi im to akosi nejde.
Vo februári ich dokonca na vlastnom ľade v kvalifikácii na ZOH eliminovalo Poľsko. Bola to obrovská hanba?
Vôbec. Nikto to neriešil. Mám pocit, že domácich zaujíma oveľa viac futbal ako hokej.
Je Kazachstan krajina, v ktorej by Slovák vydržal celý život?
Ak by som mal so sebou manželku a rodinu, možno áno. Ale inak ťažko.
Prečo ste nezostali?
Išiel som tam s tým, že potrebujem zmenu, zažiť niečo nové, nepoznané. To sa mi splnilo. V Kazachstane som síce mal aj ďalšie ponuky, ale situácia je neistá, zdá sa, že aj hokejové rozpočty v krajine budú štíhlejšie. Neoplatilo by sa mi to. Navyše, vo Zvolene bývam sto metrov od štadióna.
Miroslav Šatan pripustil, že ak kluby nedostanú podporu, môže sa stať, že sezóna sa nezačne. Nebol Kazachstan predsa len väčšou istotou?
Tomu neverím. Ono sa to nakoniec utrasie. Hokej je s futbalom na Slovensku športom číslo jedna, neviem si predstaviť, že by sa v septembri najvyššia súťaž nezačala.
Zmenil Kazachstan váš pohľad na svet?
Veľa vecí si dnes vážim oveľa viac. Už len to, že všade mám blízko, je super. Aj cesta do Michaloviec bude odteraz malina (smiech).
