„Kamaráti si robili žarty. Dokonca aj spoluhráči mi pripomínali, aby som sa poriadne rozcvičil, lebo môj štart sa zapíše do dejín,“ vraví mladý debutant.
Čo si pomyslí 15-ročný chlapec, keď mu tréner oznámi, že nastúpi v extraligovom zápase?
Že sa mu hádam iba sníva. Bol to neskutočný pocit, nikdy by mi ani len nenapadlo, že sa v takom mladom veku dostanem do ligy. Tréner mi to oznámil štyri dni vopred, ale neroztriasli sa mi kolená. Tešil som sa. V hľadisku ma povzbudzovali rodičia i babka s dedkom – dohromady asi sedem ľudí. S lístkami nebol problém, v Nitre mi vyšli v ústrety.
Prvý štart medzi mužmi majú často problém ustáť aj hráči, ktorí už nie sú tínedžeri. Čo ste prežívali pri premiére?
Priznávam, mierna nervozita tam bola. Aj keď som sa na to snažil nemyslieť, nedalo sa to. Povedal som si však: pozri, hokej hrať vieš, tak ho teda hraj! Po prvom striedaní zo mňa všetko opadlo.
Spali ste v noci pred zápasom?
V noci áno, ale poobede už nie. Zvyknem si ľahnúť niekoľko hodín predtým, ako vykorčuľujem na ľad, zvyčajne aj zaspím, ale tentoraz to bolo predsa len niečo iné. Žiadne sny mi nehrozili (smiech).
Bývajú občas aj hokejové?
Samozrejme, veď hokej je neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Zavše dám aj nejaký gól (smiech). Alebo si oblečiem niektorý z klubových dresov v NHL.
Od obrancu sa čaká aj nejaký bodyček či tvrdý náraz…
Nie, nie. Snívam viac o góloch, žiadne tvrdé zrážky či nebodaj bitky. Som skôr konštruktívny typ obrancu, lákajú ma viac kanadské body.
Pripomínalo vám okolie, že budete jedným z najmladších hráčov, ktorí kedy vykorčuľovali na extraligový ľad?
Samozrejme, predovšetkým kamaráti mi túto tému neustále podsúvali. Robili si aj žarty. Dokonca aj spoluhráči mi pripomínali, aby som sa poriadne rozcvičil, lebo môj štart sa zapíše do histórie. Veľa sa popísalo o tom, že som najmladší extraligista, ale nie je to pravda. Andrej Podkonický, terajší tréner Zvolena, mal svojho času ešte o nejaký ten mesiac menej.
Máte za sebou tri extraligové zápasy, nedovoľujú si k vám – vzhľadom na vek – súperi viac, ako k ostatným?
Nemyslím si to. Zatiaľ nemám takúto skúsenosť. Nikto mi ešte nepripomenul, že mám iba 15 rokov. Naopak, ani ja neriešim, že oproti mne stojí trebárs aj dvakrát starší hráč. No priznám sa, že proti 35-ročnému súperovi by som rukavice zrejme nezhodil. Jednak nie som ten typ hokejistu a predsa len vo mne drieme akýsi pocit úcty k staršiemu.
Váš spoluhráč Branislav Mezei bude mať čoskoro 39. Šiel by ste s ním v tréningu do tvrdého súboja pri mantineli?
Síce si tykáme, ale aj k nemu prechovávam obrovský rešpekt. Ťažká otázka – možno by som sa radšej takejto zrážke vyhol. On je legenda a ja stále iba neznámy tínedžer.
V NHL hral už v čase, kedy ste ešte neboli na svete. Mimochodom, pozerali ste si videá z MS 2002 v Göteborgu, ktoré ste tiež nezažili?
Samozrejme, hneď niekoľkokrát. Napriek tomu, že ma k nim neviaže žiadna spomienka, mal som pri nich husiu kožu. Najradšej som sa pozeral na víťazný gól Petra Bondru.
Viete, kto mu naň prihral?
(smiech) Na to si nespomínam. Vo finále však dal gól aj Ľubomír Višňovský, ak by som si mal zo zlatej generácie vybrať jeden vzor, bol by to práve on. Jeho herný štýl sa mi veľmi páčil, raz by som sa mu chcel aspoň trošku priblížiť. Dnes obdivujem dvoch Erikov – Černáka a Karlssona.
Hokejisti si spravidla radi zahrajú aj počítačové hry – predovšetkým NHL. Platí to aj o vás?
Samozrejme, mám konzolu a keď mi to dovolí čas, vytiahnem si ju. Najradšej hrávam za Boston, je to môj obľúbený klub. Keď som bol menší, vytvoril som si aj svojho Šimona Nemca a postavil ho na ľad medzi hviezdy NHL.
Kedysi mladé uchá zbierali po tréningu puky – čo je dnes okrem hokeja náplňou benjamínka v mužstve?
Zbiera puky aj dnes. Okrem toho však mám aj iné povinnosti, pomáham masérovi a kustódom s bedňami. A v neposlednom rade upratujem autobus po spoluhráčoch. Naposledy v Michalovciach.
A čo škola?
Som prvák na športovom gymnáziu, mám individuálny študijný plán. Chodím tam, keď môžem – avšak nikdy v deň zápasu. Obľúbený predmet nemám. Úprimne? Na prvom mieste je hokej. Chcem, aby som sa ním raz živil.
Kde bývate?
Klub mi prenajíma byt – som tam sám. Je to pre mňa niečo nové, prvýkrát v živote som odkázaný sám na seba. Robím veci, ktoré som dosiaľ nemusel – periem, občas si niečo aj uvarím. Napríklad mäso s ryžou už v pohode zvládnem. Vedenie mužstva mi však zabezpečilo reštauráciu, v ktorej sa môžem stravovať. Nuž, keď tak o tom rozprávam, chýba mi domov.
S prestupom do Nitry ste podpísali nový kontrakt a prišli aj prvé peniaze…
Neprišli, zatiaľ žiadne nedostávam (smiech).
A keď vám raz pípne sms s prvou výplatou, čo si pôjdete kúpiť?
Nad tým som zatiaľ neuvažoval. V tejto fáze kariéry nehrám hokej pre peniaze, chcem sa len zlepšovať. Čas na vlastné zabezpečenie príde neskôr.