„Bola to tvrdá lekcia. Najdôležitejšie je, že nik pri nehode nezomrel. Urobil som veľkú chybu a je to pre mňa dostatočné ponaučenie,“ konštatuje 21-ročný rodák z Martina. Momentálne pôsobí v MsHK Žilina.
Po ročnom výpadku ste už odohrali sedem duelov. Ako chutí návrat do súťažného kolotoča?
V prvom zápase po nehode som pociťoval menšiu trému. Nevedel som, čo môžem očakávať, keďže som rok nehral. Po každom stretnutí sa to zlepšuje. Konečne som v plnom tréningovom i zápasovom rytme. Cítim sa výborne a pomaly sa dostávam do formy spred zranenia.
Po nehode ste mali trikrát zlomenú panvu, pomliaždené pľúca, zlomené kosti na pravej ruke i slabší otras mozgu. V zápasoch vás už zranenia nelimitujú?
Bežné bolesti už nemám. Telo si však musí zvyknúť na väčšiu záťaž, preto ma niekedy po zápasoch bolia viac nohy. Na druhý deň je to už v poriadku. Do súbojov chodím naplno, aj keď na začiatku som sa musel zbaviť strachu.
Verili ste takto pred rokom, že sa vrátite na ľadovú plochu?
Veľa ľudí mi vravelo, že nado mnou visí otáznik, či sa niekedy opäť postavím na korčule. Ja som stále veril. Chcel som sa vrátiť na ľad čo najskôr a som šťastný, že sa mi to podarilo.
Bol hokej práve inšpiráciou, ktorá vám dávala po nehode nádej?
Aj po nehode som sledoval hokejové dianie, vždy ma zaujímali výsledky a keď som mohol konečne chodiť, šiel som sa pozrieť na tréningy i zápasy. Hokej je moja srdcovka odmalička, a tak to aj ostalo.
Kto vám v ťažkom období najviac pomáhal?
Blízka rodina, kamaráti a priateľka Veronika.
Našli sa aj ľudia, ktorí sa od vás odvrátili?
Niektorí ľudia boli nerozhodní. Nevedeli, či ísť na moju stranu alebo sa mi otočiť chrbtom. Vždy sa nájdu aj takí, ktorí to budú neustále riešiť a hádzať na mňa špinu. Snažím sa to nevnímať.
Čo bolo pre vás najťažšie pri hokejovom návrate?
Prvé dni po nehode boli najnáročnejšie. Bol som odkázaný na lôžko. Po operácii mi nechutilo príliš jesť, nemal som žiadny výdaj energie a strava sa vo mne držala. Za dvadsať dní hospitalizácie som schudol sedemnásť kíl.
Prevažovala psychická bolesť nad fyzickou?
Zo začiatku jednoznačne. Nebol som schopný sa postarať sám o seba, nedokázal som ísť na záchod. Keď som sa začal hýbať, odštartovali sa aj fyzické bolesti. Dlho som nestál na nohách, čo bolo cítiť.
Kedy ste postavili prvý raz na nohy?
Dva a pol mesiaca od nehody som začal chodiť s barlami. Učil som sa chodiť odznova. Musel som kráčať pomaly, rýchla chôdza neprichádzala do úvahy. Navyše som mal zafixovanú panvu, čo mi pri chôdzi vytváralo nepríjemný blok. Keď mi na konci februára fixáciu odstránili, začal som chodiť normálne.
Kedy ste začali s ľahším tréningom?
Netrpezlivo som čakal na pozitívny verdikt doktorov. Na prelome apríla a mája som začal s cvičením a popritom som rehabilitoval v martinskej nemocnici. Postupne som posilňoval stehenné svaly, panvu, neskôr pridal aj činky. Koncom júla som sa prvýkrát postavil na korčule.
Aký to bol pocit?
Začal som trénovať s juniorkou Martina. S trénerom sme sa dohodli, že najskôr budem mať určité úľavy, aby som zistil, ako na tom vlastne som. Po chvíli som začal s nahrávkami, streľbou. Hokej sa nedá zabudnúť. Musel som dobehnúť kondičné resty.
Prečo ste nezotrvali v rodnom Martine?
Ľudia, ktorí sa v Martine pohybujú okolo hokeja, sa rozhodli, že ma v tíme nechcú, keďže som mal súd. Ak mám byť presný, označili ma za trestanca. Zaradili ma do skupiny problémových hokejistov ako Stanislav Lašček a Lukáš Říha. Povedali, že som rovnaký prípad, čo ma sklamalo. Žilina mi dala pomocnú ruku a nádej.
V čom bol posledný rok pre vás poučný?
Uvedomil som si, že hokej je to, čo ma živí a napĺňa. Musím na niektoré veci zabudnúť, keď sa mu chcem profesionálne venovať. K niektorým situáciám v živote sa už nestavám ľahostajne ako predtým. Nehádžem ich za hlavu a snažím sa ich riešiť.
V minulosti ste mali ťažkosti so životosprávou aj v Košiciach. Dávate si na jej dodržiavanie väčší pozor?
Snažím sa v prvom rade venovať hokeju a nepomýšľať na iné veci, ktoré ma v minulosti ťahali k zemi. Momentálne mám priateľku, s ktorou v máji čakáme bábätko. Mám zmysel života, čo je podstatné.
Zmenili ste aj hokejové myslenie?
Myslím, že som pokojnejší. Predtým som bol často výbušný a nervózny, situácie na ľade riešil hádkami. Teraz sa zameriavam len na hokej.
Dali vám spoluhráči alebo diváci pocítiť vašu mladícku nerozvážnosť?
Medzi spoluhráčmi v šatni sa to príliš nerozoberá. Možno niekedy ma trošku podpichnú, ale to je všetko. Ani medzi divákmi som zatiaľ nezaregistroval žiadne pokriky. Verím, že ľudia sú natoľko inteligentní, že to nebudú vyťahovať.
Po nehode vám hrozilo aj väzenie. Aký trest ste napokon dostali?
Hrozili mi tri roky väzenia za ublíženie na zdraví. S prokurátorom som uzavrel dohodu o vine a treste. Dostal som podmienečný trest na štyri roky. Navyše nemôžem šesť rokov viesť motorové vozidlo.
Ako sa presúvate na zimný štadión?
Bývam v Martine, do Žiliny cestujem vlakom. Presun autom mi samozrejme chýba. Je to pohodlnejšie, ale zvykám si. Po Martine chodím všade pešo alebo na bicykli. Nerobí mi to problém.
Počas kariéry ste zažili dva juniorské svetové šampionáty, odohrali deväť zápasov v KHL v drese Slovana. Aké máte hokejové ambície?
Teraz túžim dohrať sezónu bez zranení, aby som nadobudol to, čo som po nehode stratil. Cieľom je prebojovať sa do reprezentácie, aj keď to bude po tom všetkom, čo sa udialo, náročné. Nikdy však nehovorím nikdy.