Foto: Robert Hüttner, Pravda
Dokázal však ďaleko viac. V sezóne 2005/06 nastrieľal Jonathan Cheechoo za San Jose obdivuhodný počet 56 gólov a získal Rocket Richard Trophy pre najlepšieho kanoniera ligy.
Po raketovom štarte prišiel pozvoľný pád a štyri roky po najlepšej sezóne v kariére postupne prišiel o pevné miesto v NHL. Tri ročníky získaval späť sebavedomie vo farmárskej AHL a pred troma rokmi sa hrdý Indián odhodlal vyskúšať na vlastnej koži Kontinentálnu hokejovú ligu. V tíme vtedajšieho nováčika Medveščak Záhreb sa okamžite zaradil medzi hviezdy ligy. Povesť kanoniera potvrdzoval i v Dyname Minsk. Fanúšikovia Slovana veria, že už 36-ročný krídelník teraz gólmi posunie o vyššie aj jediného slovenského zástupcu v KHL.
Pomáhali mu všetci, musel opustiť komunitu
Hoci vyrastal v náročných podmienkach chudobného kraja, hokej neodmysliteľne patril k obyvateľom ostrova Moose Factory.
„Môj otec má sedem bratov a všetci spolu hrávali hokej za náš tím. Sledoval som ich a tento šport sa mi zapáčil. Korčuľoval som už dvojročný a v štyroch som začal naháňať puk s hokejkou v ruke. Keď som mal šesť, tak sme sa na dva roky presťahovali do mesta, kde otec študoval a tam som začal hrať hokej organizovane. Po návrate som pokračoval doma. Hokej som si zamiloval a to mi ostalo až doteraz,“ spomína usmievavý sympaťák.
Zlom v jeho začínajúcej sa kariére nastal v trinástich. Obyvatelia Moose Factory videli talent a nadšenie šikovného chlapca, ktorý sa zároveň dobre učil a nikdy nerobil problémy. Napriek tomu, že pár zlých dní rybolovu znamenalo v tejto oblasti problém, čo dať do úst, vyzbierali pre nádejného hokejistu 15 000 dolárov, aby mohol odísť do Toronta do hokejových kempov.
Následne prišiel najdôležitejší i najbolestivejší krok. Rodičia ho poslali do starého baníckeho mestečka Timmins, kde mohol hrať hokej na výrazne vyššej úrovni.
„Bolo veľmi náročné odísť od najbližších. Sme veľmi rodinne orientovaná komunita a ja som sa osamostatnil už ako malý chlapec. Mal som totiž pred sebou jediné – dostať sa do NHL. Ľudia od nás mi v začiatkoch veľmi pomohli. Zaplatili mi lekcie korčuľovania, bez ktorých by som sa určite nedostal tak ďaleko. Snažím sa im to teraz vracať,“ približuje.
Ľudia v trojtisícovom Moose Factory to nemali ľahké v minulosti ani teraz. Hoci majú autá, do mesta sa dá dostať stále len vlakom, po rieke či malým lietadlom. „Keď som bol malý, mäso bolo pre nás príliš drahé, museli sme si ho uloviť sami. Ja som zväčša chodil na ryby. Každé leto sa aspoň na pár dní vrátim domov. Keď niekto odo mňa niečo potrebuje, rád mu poradím či pomôžem. Najmä chlapcom, ktorí chcú hrať hokej,“ tvrdí. V tých končinách niet väčšej hviezdy. Rodáci sa na neho vždy tešia, radi sa s ním odfotia, no zároveň rešpektujú, že čas chce tráviť najmä s blízkymi.
Poznávacie znamenie sú góly
V mládežníckych kategóriách vynikal a v drafte juniorskej OHL po ňom v roku 1997 siahlo Belleville z piateho miesta. V prvej sezóne za Bulls nastrieľal 31 gólov a pootvoril si bránu do NHL. Na následnom drafte NHL si ho vybralo San Jose v druhom kole.
„Vedel som, že si ma niekto vyberie. Bol som dosť vysoko v preddraftových rebríčkoch. Prekvapilo ma len to, že to boli práve Sharks. Síce sme sa trochu rozprávali, ale nebol som s nimi v žiadnom väčšom kontakte. Vôbec som netušil, že o mňa majú záujem. No fungovalo to,“ usmeje sa.
Foto: SITA/AP, Danny Moloshok
Niektoré zámorské médiá kritizovali San Jose, že si Cheechooa vybralo tak vysoko. Údajne „korčuľoval pomalšie dopredu než väčšina hráčov dozadu.“ Jonathan priznáva, že nikdy nebol žiaden úžasný korčuliar. Strieľal však góly a to prevážilo nedostatky.
„Celý život sa snažím zlepšiť korčuľovanie. Najmä výbušnosť, prvé zábery. Nedostatky som sa vždy snažil nahradiť hlavou a správnym výberom miesta. Celý život som to robil a fungovalo to aj v NHL. Nemusíte byť bezpodmienečne najrýchlejší, niekedy stačí viac používať rozum. Milujem góly! Som pripravený zrážať sa i prijať krosčeky, ak treba, len aby som sa dostal ku gólu. To ma ženie vpred,“ priznáva.
Na prvú šancu v NHL si musel počkať. Dve sezóny ešte odohral v juniorke (35 a 45 gólov) a ďalšie dve na farme (32 a 21 gólov). „Prvý zápas som neskutočne prežíval. Bol taký nadšený. Splnil sa mi sen, pre ktorý som tak tvrdo a dlho pracoval. Klubu sa ten rok vôbec nedarilo. Mali sme vyhrávať, no vôbec nám to nešlo. Nebolo jednoduché v takej situácii zapadnúť do mužstva, ale bola to zároveň dobrá skúsenosť.“
Počas výluky si zahral za švédske HV71, ešte predtým však stihol vo svojej prvej kompletnej sezóne v profilige nastrieľať sympatických 28 gólov, hoci jeho tretia lajna mala viac defenzívnych úloh.
„Vo Švédsku som sa tiež veľa naučil. Na širokom klzisku som musel veľa korčuľovať, čo mi len pomohlo. Naučil som sa hrať hokej aj trochu iným štýlom. Boli sme tam dobrá partia a zažili veľa zábavy. Po skončení sezóny som ešte trochu precestoval Európu,“ dodáva.
Magický rok s Thorntonom
Po výluke odštartoval Cheechoo ďalšiu sezónu za Sharks celkom dobre. V 24 zápasoch mal 15 bodov (7+8) a držal si svoj štandard. Koncom novembra však San Jose získalo Joa Thorntona a tým sa všetko zmenilo.
„Nikto z nás nevedel, ku komu ho tréner zaradí. Pred prvým zápasom si ma zavolal a povedal, že mám dobrú strelu, tak nás skúsi dať dokopy. Nenamietal som (smiech). V prvom zápase som strelil dva góly a všetko od začiatku fungovalo. Joe je vynikajúci hráč s úžasným prehľadom a prihrávkou. Navyše je silný a veľký. Mojou úlohou bolo nájsť si voľný priestor a trafiť bránku. Celkom to vychádzalo. Skóroval som takmer v každom zápase. Získaval som obrovské sebavedomie a spoluprácu som si nesmierne užíval. Bol to magický rok.“
Po boku Thorntona nazbieral Cheechoo v 57 stretnutiach úctyhodných 78 bodov (49+29). V ďalšom ročníku nedokázal zopakovať famóznych 56 gólov, ale aj 37 bolo vynikajúcou vizitkou obávaného kanoniera.
„Boli to skvelé časy. No aby ste si nemysleli, že mi záležalo len na góloch. Vždy som sa pozeral najmä na víťazstvá. Chcem vyhrávať a veril som, že raz získam Stanleyho pohár. Zápasy play off boli pre mňa odmalička veľký magnet. Góly sú skvelé, ale nič nenahradí víťazstvá. V San Jose sme mali výborný tím, no z nejakého dôvodu nám to v rozhodujúcej časti sezóny nikdy nevyšlo. Často sme šli do play off s viacerými zraneniami kľúčových hráčov a to sa prejavilo,“ vraví Cheechoo.
S Thorntonom ostal v kontakte a v lete mu veľmi prial, aby získal so Sharks prvý titul v kariére. „Keď prídem do San Jose, vždy sa stretneme, skočíme na večeru a porozprávame sa. Tentoraz som v lete v San Jose nebol, tak som mu držal palce len na diaľku. Veľká škoda, že to nevyšlo. V klube mám stále veľa priateľov,“ hovorí.
Foto: SITA/AP, Marcio Jose Sanchez
Po štyroch vydarených rokoch v San Jose prišiel postupný pád. Po dvanásťgólovej sezóne 2008/09 ho vedenie vymenilo do Ottawy, kde si nedokázal vybudovať pevné miesto v zostave a skončil na farme.
„Bol som často zranený, stratil som sebavedomie. Bez neho sa strieľajú góly ťažko. V Ottawe som bol síce zdravý, ale jednoducho to nefungovalo. Keď sa vám v NHL prestane dariť, často už nedostanete ďalšiu šancu. Snažil som sa ešte nájsť si miesto niekde inde, no keď vás raz všetci vnímajú ako strelca, tak s vami počítajú len do prvých dvoch formácií. Dostať sa tam je veľmi náročné. Už sa mi to nepodarilo,“ priznáva.
Partia priateľov v Záhrebe, veľké ciele v Bratislave
Späť do NHL sa už nedostal, ale v AHL potvrdzoval, že góly strieľať nezabudol.
"Získal som naspäť sebavedomie a najmä som sa začal hokejom opäť baviť. Dostal som znova chuť hrať hokej na najvyššej úrovni. Keďže ponuka z NHL neprichádzala, začal som sa obzerať po Európe. Nakoniec som si vybral KHL, druhú najlepšiu ligu na svete. Záhreb bolo skvelé miesto a tím na to, aby som sa presadil. Mužstvo bolo zložené prevažne zo zámorských hráčov. Navyše sme mali deti približne v rovnakom veku. Vytvorili sme tím, ktorý držal pokope na ľade aj mimo neho.
Spriatelili sa naše rodiny. Aj preto sme po roku šli spoločne s Vescem, Lingletom a Ellisonom do Minska. Potom za nami prišiel aj Ivan Švarný. Tiež to bola paráda," približuje svoje začiatky v KHL.
Záhreb potiahol 19 gólmi do play off a v ďalšom ročníku mu to v Minsku sypalo ešte viac – v 49 dueloch zaznamenal 24 gólov. Po dvoch rokoch za Dynamo prikývol na ponuku Slovana.
„Do Bratislavy ma lákali už skôr, ale rozhodlo to, že do Minska sme šli celá partia. Navyše som podpísal zmluvu na dva roky. Vedel som, že Slovan má skvelých fanúšikov. Hral sa tu aj Zápas hviezd KHL a manželke Ashley sa mesto zapáčilo. O to bolo tento rok rozhodovanie jednoduchšie. Najviac sa teším práve na fanúšikov. Aj Záhreb má skvelých divákov. Tí z Bratislavy však na hokeji vyrastali a viac mu rozumejú,“ chváli.
Mesto bližšie ešte len spoznáva, ale v okolí štadióna sa už vyzná a ani v centre sa nestratí. „Chlapci v kabíne sú super. Vždy sú ochotní pomôcť, ak potrebujem,“ prezradí. Jeho päťročný syn Jack pomaly začína robiť prvé hokejové kroky a tak zvažuje, že mu nájde miesto v niektorom z detských výberov.
Aké má ciele so Slovanom?
„Každý tím by mal chcieť vyhrať Gagarinov pohár. Nikto sa nemôže uspokojiť s tým, že si chce zahrať. Musí chcieť vyhrať. Športovec musí byť súťaživý a túžiť po trofejách. Som starší a osobné ciele sú čoraz menej dôležité. Samozrejme, mojou prvoradou úlohou je dostávať sa do gólových príležitostí a nastrieľať toľko gólov, koľko sa dá.. No už ma až tak nezaujíma, či skórujem ja alebo spoluhráči, ak získame tri body. Fanúšikovia odo mňa očakávajú góly, no mužstvo potrebuje, aby sa presadzovali všetci hráči. Keď bude produktívny len jeden alebo dvaja hráči, súperi si na nich dajú pozor. Musíte ofenzívnu silu správne rozložiť.“
Ako chlapec sníval len o NHL, podarilo sa mu získať Rocket Richard Trophy a teraz je hviezdou KHL. Čo to pre neho znamená?
Foto: Robert Hüttner, Pravda
„Som hrdý na všetko, čo som dosiahol. Tvrdo som pracoval, aby som sa dostal do NHL, ale aj v KHL musíte hrať veľmi dobre, inak vás pošlú preč. Samozrejme, keď som mal päť či šesť rokov, o nejakej ruskej lige som ani len netušil. No keď som bol starší a sledoval okrem NHL aj medzinárodný hokej, tak mi bolo jasné, že aj v Rusku sa musí hrať výborný hokej. V 80-tych rokoch Rusi výrazne dominovali. Vedeli sme, že majú skvelú základňu,“ hovorí.
Dokázal ďaleko viac než si vedel voľakedy predstaviť. Jeden zo snov sa mu však nesplnil. Nikdy si nezahral za kanadskú reprezentáciu.
„Škoda. Nevyšlo to. Keď som bol mladší, nevzali ma do tímu, lebo mi chýbala rýchlosť. Neskôr ma viackrát volali, ale vždy som sezónu ukončil s nejakým vážnym zranením. Dvakrát som mal pretrhnutý krížny väz a raz dokonca na oboch kolenách naraz. Vždy bolo náročné odmietnuť pozvánku. Isto by to bola veľká zábava a česť. No inak som veľmi spokojný s tým, čo som doteraz dosiahol. Zároveň dúfam, že nás so Slovanom čaká dobrá sezóna. Nikdy neviete, čo sa môže stať. Máme vynikajúceho brankára Brusta a dobrý tím. Možné je všetko…“
Materiál je súčasťou prílohy denníka Pravda „Slovan v KHL“