Pre Slováka, ktorý sa narodil v Lučenci a vyrastal vo Fiľakove, neznamená futbal celý jeho život. Odmalička citlivo sleduje život okolo seba. Založil nadáciu Step by Step a venuje sa charitatívnym aktivitám. Za ne ho v Paríži v roku 2021 vyznamenali celosvetovou cenou Merid Award.
V tomto roku ste sa rozhodli radikálne zmeniť svoj život a presťahovali ste sa do Vietnamu. Motivoval vás k tejto zmene futbal?
Áno, ale nielen on. Rozhodol som sa začať novú kapitolu vo svojej futbalovej kariére, posunúť sa v nej, pokúsiť sa vybojovať dres vietnamskej reprezentácie, ale tiež spoznať lepšie krajinu môjho otca, niečo nové sa naučiť.
Chytal som predtým v Žiline, ale aj v českej lige v Karvinej a najmä Bohemianse. Toto bola úplne iná skúsenosť. Zažil som veľmi náročný polrok, možno najťažší v mojom živote.
V čom bol náročný?
Ocitol som sa v krajine, ktorá mi síce bola blízka, ale spôsob života ľudí, ich mentalita, kultúra, klíma, jazyk, to všetko bolo iné, než na čo som bol zvyknutý. Zázemie som si vybudoval na Slovensku.
Už som sa v minulosti sťahoval zo Žiliny do Prahy, ale odtiaľ som to mal domov na skok a môj život sa príliš nezmenil. Ale toto je Ázia. V januári som sa ocitol sám na druhom konci sveta, 10-tisíc kilometrov od domova.
Nebál som sa nikdy samoty, ale v tomto prípade som sa úplne odrezal od doterajšieho života, rodiny, priateľov.
Veľa ľudí sa naučí aspoň základy jazyka niektorého z rodičov. Aj vo vietnamskej komunite na Slovensku sa dorozumievajú vietnamčinou. Vy ste s ňou začínali úplne od základov?
Dnes je aj vo Fiľakove iná situácia, ale pred tridsiatimi rokmi tam žili možno dvaja Vietnamci, takže s týmto jazykom som neprichádzal do kontaktu. Až keď som sa v januári presťahoval do Hanoja, otec, ktorý prišiel ako 18-ročný študovať do Československa, si uvedomil, že je škoda, že ma neučil aj vietnamčinu.
Mojím rodným jazykom je slovenčina. Dohovorím sa aj v iných jazykoch, ale po vietnamsky som nevedel nič. A je to jazyk, ktorý sa vôbec nepodobá na tie, ktoré som sa učil. Je veľmi náročný.
Už sa po necelých deviatich mesiacoch dohovoríte?
Robím pokroky, ale ide to pomaly. Niečo rozumiem, ovládam základné frázy. V klube sme mali prekladateľa, takže často som vietnamčinu nemusel ani používať.
Teraz sa chcem do nej intenzívnejšie pustiť, od novej sezóny si chcem nájsť lektorku. Verím, že do roka budem už komunikovať po vietnamsky a vybavím si sám všetko, čo budem potrebovať. Je to pre mňa dôležité, môže mi to vo fungovaní vo Vietname pomôcť aj v budúcnosti.
Na čo ste si museli najviac zvykať okrem toho, že ste ostali sám v cudzom svete?
O jazyku som už hovoril. Ale úplne najnáročnejšie je aklimatizovať sa na podnebie, obrovské horúčavy a najmä na vlhkosť. Neviem, či si na to cudzinec môže vôbec zvyknúť. Po tréningu schudnem tri až štyri kilogramy. Rád trénujem, ale s týmto som mal najväčšie problémy.
Pre našinca je Vietnam stále dosť neznámou a exotickou krajinou. Aký je tam život?
Vietnam je nádherná krajina a pokiaľ máte dobrú prácu, ktorá vás baví a aj uživí, umožní vám žiť dôstojne, tak máte rozprávkový život.
Priemerný plat nie je vysoký – pohybuje sa od 350 do 400 dolárov. Ale je tam všetko lacné. Samozrejme, môžete chodiť aj do nóbl reštaurácií, kde sú ceny vyššie. Ale veci, ktoré potrebujete k životu, sú prístupné, ich ceny nižšie ako hocikde v Európe. Bežný Vietnamec má stále predstavu, že raj je v Európe, že to je zlatá baňa.
Foto: Archív Patrika Le Gianga
Akú úroveň má vietnamský futbal?
Chce sa výraznejšie presadiť, konkurovať aj domácou súťažou najlepším ázijským ligám. Porovnám to so slovenskou. Vietnamskí hráči sú rýchlejší, dynamickejší i technickejší. Sú disciplinovaní, to majú v krvi. A sú pracovití, nemusíte prosiť hráča, aby zašprintoval. Problémom je taktická vyspelosť, v nej zaostávajú, hoci sa aj v tomto zlepšujú. Aj preto, že sa snažia angažovať čoraz viac zahraničných trénerov.
Sú vo vietnamských kluboch aj legionári?
V každom sú povolení traja. A k tomu teraz aj jeden takzvaný Viet Kieu, v preklade Vietnamec zo zahraničia, ktorý môže byť cudzinec, ale aspoň jedného z rodičov má Vietnamca, čo je aj môj prípad. Väčšina cudzincov pochádza z Brazílie, je tu aj dosť Afričanov, ale na Európanov narazíte len výnimočne. Legionári sú zväčša útočníci alebo aspoň ofenzívni hráči.
Čítajte aj Vystriedali Messiho? Ideme domov! Reakcia divákov po polhodine zápasu obletela sociálne siete
Je futbal v krajine najobľúbenejším športom?
Bezkonkurenčne. Prejavuje sa to aj na návštevách na ligových stretnutiach, pohybujú sa najčastejšie od 15– do 20-tisíc divákov. Vietnamci milujú futbal, presvedčil som sa o tom hneď po príchode.
Aké sú podmienky, štadióny?
Porovnateľné s našimi. Niektoré sú pekné, moderné, niektoré staršie. V Hanoji, kde som hrával, majú jednu z troch najlepších akadémií v Ázii. K dipozícii má sedem ihrísk, jedno aj s umelou trávou, bazény, posilňovňu…
Byť úspešným futbalistom vo Vietname nie je zlý džob, o hráčov je všestranne postarané, tešia sa veľkej popularite a ich príjmy sú vyššie ako u bežných ľudí. Samozrejme, záleží aj na klube, kde pôsobíte. Niečo podobné ako na Slovensku.
Vo Vietname žije sto miliónov ľudí, futbal je populárny, má dobré podmienky. Prečo sa mu nedarí výraznejšie presadiť aj na medzinárodnej scéne?
Futbal v Európe je stále na vyššej úrovni. Vietnam sa mu chce čo najviac priblížiť, ale je to proces, chce to ešte nejaký čas. V poslednom desaťročí-dvoch sa zamerali najmä na mládež a myslím si, že sa to skôr či neskôr prejaví. V klube v Hočiminovom meste, kde teraz pôsobím, majú napríklad spoluprácu s Juventusom Turín.
Spomínate dva kluby, v ktorých ste v tomto roku nastupovali. Prečo ste menili klubové farby?
Začínal som v Hanoji v klube polície. Ale pred druhou fázou ligy priviedli do mužstva Filipa Nguyena – rodáka z Prahy, ktorý chytával aj v Sparte či Liberci. Je rovnako starý a podobne ako ja sa rozhodol v zime skúšať šťastie vo Vietname.
Zrazu sme boli v tíme dvaja brankári s vietnamskými koreňmi. Klub sa rozhodol, že na posledných päť týždňov pôjdem na hosťovanie do Hočiminovho mesta. V prvom okamihu som cítil krivdu, ale vďaka tomu som zažil kurióznu situáciu.
Akú?
Liga vrcholila v auguste. Najskôr sa nám podarilo zachrániť klub z Hočiminovho mesta a na konci mesiaca mužstvo z Hanoja získalo titul. Zažil som jeden z najkrajších momentov v kariére, záchranu odpisovaného tímu si cením ešte viac ako titul. Teraz sa kluby dohodli a budem v Hočiminovom meste pokračovať aj v budúcej sezóne, ktorá štartuje na budúci mesiac.
Do klubu vstúpili noví sponzori a ambície mužstva sú podstatne vyššie ako v minulej sezóne. Medzi Hanojom a Hočiminovým mestom bol rozdiel nielen v postavení vo futbalovej tabuľke. Tieto mestá sú krásne a zaujímavé, ale aj iné.
V čom?
Už keď som sa rozhodol, že v kariére budem pokračovať vo Vietname, mnohí mi vraveli, že je škoda, že nejdem do Hočiminovho mesta, že tam by som sa cítil lepšie, domáckejšie. A futbalový osud to teraz zariadil. V Hočiminovom meste, predtým Saigone, žije asi dvanásť miliónov ľudí. Je oveľa európskejšie, má parametre svetového veľkomesta. Prezývajú ho aj vietnamský New York.