Keď osemnásťročný nastúpil prvý raz v reprezentačnom tričku na všeslovanských majstrovstvách v Prahe, vyhral mušiu váhu (do 51 kg).
A na helsinských Hrách 1952 mu zavesili na krk zlatú medailu v perovej kategórii (do 57 kg). Legendárny šampión Ján Zachara v nedeľu oslávi 95 rokov. Je najstarší žijúci slovenský olympijský víťaz.
Drobný rodák z Kubry neraz spomínal na úsmevnú príhodu. Keď si bral Annu Durasovú, navštívili farára, aby dohodli termín sobáša. Dôstojný pán sa obzeral okolo seba a pýtal sa, kedy príde aj majster pästiar. „To som ja,“ prihlásil sa nesmelo.
Ale prehliadol ho aj podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger. Na nabitom štadióne na Strahove vítal úspešných reprezentantov po návrate z OH 1952. Ako čerstvý olympijský šampión stál v prvom rade hneď vedľa manželov Zátopkovcov. Fierlinger všetkým blahoželal a ďakoval im za vzornú reprezentáciu. Len na Zacharu zabudol…
Trochu ho to zamrzelo, v hľadisku sedel otec i manželka. O chvíľu všetkých olympionikov naháňali do autobusu, ktorý sa chystal na oslavnú cestu Prahou.
„Mňa súdruh Fierlinger nepozval,“ zaprotestoval a do autobusu nenastúpil. „Musíš!“ dostal to rozkazom. Zachara zrazil podpätky. Bol vojak základnej služby a hájil farby armádneho ATK Praha.
Pomohol im slávny tréner Tarasov
Vojaci dobre vedeli, aký poklad medzi sebou majú. Po Helsinkách mu najvyššie šarže ťahali medové motúzy popod nos. Za odmenu ho povýšili, na pleci mu pribudla frčka. Chceli, aby sa im upísal a aj ďalšie roky prežil v mundúre. Presviedčal ho dokonca aj sám minister obrany, neslávne známy Alexej Čepička.
„Po návrate z Helsínk ma prijal a venoval mi hodinky, ktoré sú doteraz funkčné,“ vravel, keď oslavoval deväťdesiatku.
Foto: ČTK / Havelka Zdeněk
„K tomu som dostal kožený dôstojnícky kabát, ale ten som nikdy nenosil. Už vtedy som sa rozhodol, že nezostanem. Armáda mi nevoňala. Rád poslúcham, s tým nemám problém, ale nie v uniforme. V tom čase nebolo jednoduché takú ponuku odmietnuť. Vyhováral som sa na zdravotné ťažkosti, bolieva ma hlava, tvrdil som.“
Bol reprezentant a nemal vojnu ako remeň. Posielali ho síce spočiatku aj do stráže, ale dali mu na starosť len bezvýznamné objekty. Jeho vojenský život sa stal ešte príjemnejším po návšteve slávneho sovietskeho hokejového trénera Anatolija Tarasova v roku 1951.
"Mal na Strahove prednášku a potom s nami dlho besedoval. Vysvetľoval, ako funguje sovietsky armádny šport. Počúval ho aj Čepička a vzápätí nastali radikálne zmeny. Podstatne sa zlepšili podmienky.
Už sme nechodili vôbec do služieb, dostali sme nové uniformy, začali nám variť ozajstní kuchári… Dovtedy pracovali v kuchyni vojaci, ktorí boli v civile napríklad murári. Naučili sa ako-tak variť len guláš," smial sa Zachara.
Po zlatom olympijskom triumfe ho najviac potešilo, že si mohol vybrať desať dní mimoriadnej dovolenky. Ale nestačil si ju poriadne vychutnať. Neubehla z nej ani polovica a už ho volali späť, čakali ho besedy s pioniermi.
Zbierka na zlatého medailistu
Zažil aj situáciu, ktorá dnes vyvoláva úsmev. Na jeho počesť uzatvárali socialistické záväzky. Zväzáci sa zaviazali, že odpracujú tisíc brigádnických hodín na výstavbe športového areálu.
Ružena Hollá, predáčka z trenčianskej Meriny, poslala do Helsínk telegram, v ktorom oznámila, že jej tkáčky splnia štvrtý rok päťročnice už do 20. decembra.
Na otázku, či tieto záväzky aj všetci splnili, len krčil plecami. „Neviem, ale vtedy sa záväzky plnili. Aj keby to nebola pravda,“ dodal s úsmevom.
Nikdy ho netrápilo, že súčasní športovci dostávajú za olympijské medaily štedré odmeny. Nezávidel im.
"Za každým úspechom je vždy tvrdá práca. Mám pocit, že my sme zažili viac zábavy ako súčasná generácia. Chodili sme do práce a tešili sa na každý tréning.
Foto: Archív Jána Súkupa
Šport nám prinášal viac spontánnej radosti," pripomínal a bral ako samozrejmosť, že jeho hviezdna kariéra s mnohými úspechy ho v päťdesiatych rokoch minulého storočia existenčne nezabezpečila.
Za olympijský triumf sa nevyplácali finančné prémie, ale dostal kuriózne darčeky od fanúšikov, ktoré ho vždy potešili.
"Domov som si viezol tri kilá čokolády, s ktorou som mal u nás na dedine u detí obrovský úspech, v tom čase bol lístkový systém na potraviny. Kilo som dostal po finále od šéfkuchára výpravy Bidermanna, za každé vynechané raňajky mi odložil nejakú čokoládu ako kompenzáciu.
Zväzáci z Priehrady mládeže mi zasa venovali dvanásť dielov Stalinových spisov. Tie o niekoľko rokov neskôr skončili v školskom zbere."
V jeho materskom trenčianskom závode Merina mu darovali tri metre látky, z ktorej si dal ušiť oblek. Zamestnanci zorganizovali aj zbierku.
„Dali dokopy 10 200 korún, čo predstavovalo v tom čase asi mesačný plat. Doplatil som si tri tisícky a kúpil si sekretár do obývačky a dve fotelky. Musel som o tom doniesť do fabriky potvrdenie,“ približuje.