Kučera, veď ty si tu v 98' zdolal Samprasa. Legendárny tenista aj dnes chodí do práce na staručkom aute, ktoré kedysi kúpil mamine

Na rozhovor sme vás museli chvíľu prehovárať, v minulosti s tým nikdy nebol problém. Zmenilo sa niečo?

Priznávam, že vo mne zostala akási pachuť, nazdávam sa, že médiá pred voľbami neodviedli férovú prácu, že to nebolo z ich strany vyvážené. A pokračuje to ďalej.

Druhý dôvod je ten, že s Lukašom Kleinom spolupracujem len krátko a na veľké rozhovory je priskoro. Predsa len, je to zopár mesiacov, čo som sa z parlamentnej lavice vrátil na kurty. S jubilantským rozhovorom však problém nemám. Pokojne sa pýtajte.

Povedzte, čo vám dnes robí najväčšiu radosť?

Som rodinný typ, takže to je jasné. Keď vidím, ako sa moja malá dcérka zlepšuje v tenise alebo v škole, tak si nemôžem nič viac želať. Zatiaľ si síce len pinká a teda sú to skôr maličkosti. Práca s Lukášom ma tiež veľmi napĺňa.

Máte aj z niečoho vrásky?

Z vývoja na Slovensku. Nepáči sa mi, kam táto krajina momentálne speje. A vrásky mi narobili aj nedávne obličkové kamene. Mal som ukrutné bolesti.

Väčšie, ako pri päťseťáku na horúcom austrálskom betóne?

No teda. (úsmev). Veľa som nad bolesťou ako takou v posledných dňoch rozmýšľal. Je bolesť a bolesť. V profesionálnom športe ju človek rád podstúpi.

Spomenuli ste päťseťák, po jednom mi z nohy zišlo niekoľko nechtov, ale človek to berie inak – vníma, že to k športu patrí. Obličkové kamene sú v rebríčku bolesti niekde na popredných miestach, neželám to nikomu.

Päťdesiatnik Karol Kučera… Ako vám to znie?

Ako číslo. Mimochodom, nedávno som bol na komplexnom vyšetrení u praktického lekára, lebo to už k tomuto veku prislúcha. Stroj určil môj fyziologický vek na 37. Niečo som teda našetril. Niektorým pridá, iným zasa uberie. Som v tej lepšej skupine a v tomto duchu chcem aj pokračovať.

Život začína v istej fáze rýchlo cválať. Postrehli ste to?

Ani nie. Takéto pocity prináša skôr stereotyp. Navyše, vôbec na to nemyslím. Človek sa občas zastaví a povie si wau, predovšetkým, keď vidí, ako rastú jeho deti. Moja najstaršia dcéra má už 21.

A čo poviete na to, že s tenisom ste končili, keď Novak Djokovič len začínal. Neznie to priam neuveriteľne?

(smiech) To je jedna celá generácia. Asi vám dám napokon za pravdu, občas ten život naozaj cvála.

Tenista má počas kariéry akiste nejaké predstavy, ako to bude vyzerať, keď bude mať 50. Priznajte, aké boli tie vaše?

Veľa špičkových športovcov nemá v živote plán B. Nerozmýšľajú, čo bude nasledovať. Ja som sa po kariére rýchlo spamätal, začal som trénovať. Nebolo to jednoduché, lebo v jeden deň sa všetko točí okolo vás, na ďalší sa už vy točíte okolo iného.

Čiže o tom, ako sa raz budete presúvať výlučne medzi Maldivami a Svätým Jurom, ste nikdy nesnívali?

Takto nie, aj keď z časti sa mi predsa len niečo splnilo. Pozemok vo Svätom Juri som si vyhliadol už počas kariéry koncom 90. rokov. S tým, že raz by som tu chcel zostarnúť. Napĺňa sa to. Dom stojí a ja pomaly starnem.

Ale o tom, že raz budete politikom, ste neuvažovali, však?

Ani nie, aj keď spoločenské dianie som vždy vnímal. Občas som si s niektorými politikmi aj ťukol tenis, s premiérom Mikulášom Dzurindom sme dokonca vyhrali turnaj. Párkrát ma aj pozval na rôzne neformálne stretnutia, kde bolo zopár politikov. Mal som dvadsaťpäť a začal týmto ľuďom nahliadať do duše.

Slovensko je maličká krajina, jeden pred druhým sa tu neskryjeme. Spomínam si aj napr. na Róberta Kaliňáka, keď sa preháňal na úzkej ceste na motorke pred plavárňou Pasienky.

V tom období mečiarizmus priniesol mnoho zlého, aj sám som mal nepeknú skúsenosť. Bola jednou z tých, ktoré ma donútili uvažovať nad politickou situáciou.

Poviete viac?

Bol som mladý chalan, mohol som mať maximálne dvadsaťdva rokov a v Pezinku mi padlo do oka jedno dievča. Nabral som teda odvahu, v jeden večer mu zazvonil na zvonček a pozval von. Na druhý deň som mal výhražný telefonát. „Počúvaj, ty si ten tenista? Hovorí ti niečo firma Donar?“ znelo v slúchadle.

Nevedel som, o čo ide, ani o spoločnosti som netušil, hoci neskôr som zistil, že na Slovensku je pomerne známa. Sponzorovala aj pezinský basketbal a podobne. Človek na opačnej strane linky mi dôrazne povedal, že ak chcem ešte niekedy hrať tenis a nemať dolámané ruky, tak sa s týmto dievčaťom už nikdy nemám stretnúť.

Z tej slečny sa neskôr stala manželka známeho politika Smeru. Uvedomil som si, že niečo tu nie je v poriadku.

Praktiky 90. rokov…

Presne tak. Zvláštna doba. Počas kariéry som chodil do posilňovne Bajkal, kde vo veľkom cvičili miestni mafiáni. Prechádzal som okolo nich so sklopenou hlavou a zapichnutým pohľadom do zeme, odcvičil si a frčal rýchlo preč. Dúfam, že nikto nechce, aby sa tieto mafiánske časy vrátili.

No budeme k vám úprimní: to, že raz skončíte v strane s Igorom Matovičom, by nám nikdy ani len nenapadlo…

Prečo?

Lebo pôsobíte ako dva odlišné svety – hĺbavý športovec a prostoreký politik…

Vedel som, že v rámci demokracie osobne neprinesiem žiadny zásadný obrat, chcel som len prispieť svojou troškou a najmä pomôcť športu. Matoviča som už dlho poznal, imponovalo mi na ňom, že má odvahu niečo zmeniť. Bol ten, kto bojoval a stále bojuje proti „deväťdesiatkám“, ktoré som predtým spomínal.

Čiže krok do politiky neľutujete…

Vôbec. Som vďačný, dalo mi to veľa. Aj odborne. Boli to pracovne mimoriadne intenzívne roky.

Spomeňte svoje tenisové začiatky…

Boli sme športová rodinka – otec bol celkom dobrý plavec, šiesty najlepší prsiar v Československu, čo je celkom slušné. Mama mala rada všetko. O štyri roky staršia sestra bola zasa skvelá moderná gymnastka, jedna z najlepších v krajine.

Chodil som s ňou do haly, kde som aj ja privoňal ku gymnastike a tak dostal veľmi dobré základy. Troška som zabrdol aj k džudu a plávaniu. Napokon však vyhral tenis. Lokomotíva Bratislava robila nábor, kde ma rodičia prihlásili a vybrali ma.

Chceli z vás mať doma profesionálneho športovca?

Skôr by som povedal, že nevedeli, kam ma upratať. Sestra vynikala a keď sa darí jednému, druhé dieťa potrebujete už len niekam pichnúť. (smiech) Navyše, klub som mal pár metrov od školy, po vyučovaní som sa presunul na kurty a večer ma rodičia vyzdvihli. Vlastne som bol bezproblémové dieťa. (úsmev)

Nebyť tenisu, čo by z vás dnes bolo?

To je dobrá otázka, no hypotetická, na ktorú vôbec nepoznám odpoveď. Mám blízko k hudbe, možno by som šiel týmto smerom.

Pamätáte si ešte na svoje prvé prémie?

Bolo to na satelite v Španielsku, dostal som niekoľko sto, možno desiatok dolárov. Na tú dobu pekné peniaze. Prišiel som domov a odovzdal ich mamine. Vždy som to chcel urobiť.

A čo som si kúpil ja? Už neviem, vždy som sa peniaze snažil investovať. Rýchlo som si zaobstaral prvý byt, lebo autá sú podľa mňa zlá investícia. Jedno som však daroval otcovi a jedno mame. Ale po Lamborghini som nikdy netúžil.

Pred ôsmimi rokmi ste prišli na rozhovor s nami na staručkom Opeli Corsa…

(smiech) Ten mám dodnes. Chodím na ňom pravidelne do Národného tenisového centra v Bratislave. To je presne to autíčko, ktoré som v roku 1996 kúpil mame. Žiaľ, zanedlho umrela, ale auto som si nechal.

Hokejista Ľubomír Višňovský nám nedávno povedal, že keď prišiel do NHL, ihneď si začal šetriť na Ferrari…

Investoval som skôr do nehnuteľností. Ale doprial som si zopár lepších gitár a malé štúdio, ktoré mi pomáhal zariadiť Paľo Habera. Spríjemňoval som si takto netenisové chvíle.

Život bežného Slováka s hypotékou by vás na chvíľu nelákal?

Určite to nie je jednoduché. Keď vedia, že strechu nad hlavou budú splácať celý život. No človek vie byť šťastný aj v malom dome a na malom priestore, keď má rodinu.

Medzi výškou bankového konta a úrovňou šťastia neexistuje úmera. Preto je dobré sa niekde zastaviť. Ideálne tam, kde na to človek má. Inak z toho môže byť neplecha.

Čo pre vašu kariéru znamenal Miloš Mečíř?

Najlepší tréner, ktorý mi dal zrejme najviac, boli sme spolu počas najlepších rokov a najdlhšie sme spolu vydržali. Ale nesmiem zabudnúť ani na trénerov pred ním. Jana Nižňanskéno z Lokomotívy, Ľuba Kurhajca, Mura Mihála, Braňa Stankoviča, Láďu Zedníka v Prahe, Maroša Vajdu a Fera Horvátha. Od každého som si chcel vziať to najlepšie.

Viete, že Mečíř bude jubilovať o mesiac?

Áno – 60 rokov.

Aj jeho budeme musieť „lámať“ na rozhovor?

(úsmev) Verte, že s ním to budete mať omnoho ťažšie.

Bol vašou vstupnou bránou do sveta veľkého tenisu?

Možno, ale tá brána je poriadne dlhá, lebo aj všetko predtým bolo veľmi dôležité.

Spomeniete si ešte na Australian Open a famózny rok 1998?

Predovšetkým keď tam som. V januári som na letisku v Melbourne stretol niekdajšieho šéfa Autralian Open Paula McNameeho. Keď ma zbadal, ihneď sa pristavil: „Kučera, kurňa, ty si tu v 98'zdolal Samprasa.“ Odpadol som. To je ale pamätník, veď koľko zápasov medzitým musel vidieť?

Tušili ste vtedy, že do Melbourne si idete po životný výsledok?

Ako športovci často vravia, šlo to deň za dňom. Predtým som vyhral turnaj v Sydney, ale na finále som ledva nastúpil. Seklo ma a pri servise som si nemohol vyhodiť loptičku.

Riaditeľ ma presvedčil, aby som nastúpil aspoň na pár gemov, lebo ľudia čakali na tribúnach. A ja som napokon zdolal Tima Henmana. Forma gradovala, povyhrával som zaujímavé zápasy a jedného dňa som bol v Melbourne v semifinále.

Bol to proti Samprasovi váš životný zápas?

Asi áno. Určite jeden z najlepších výkonov. V New Yorku som síce o pol roka zdolal aj Andreho Agassiho, no tam som si už veril. Šiel som vyhrať. Sampras v Austrálii 98'bol predsa len niečo iné – bol som skôr čierny kôň a pre všetkých väčšie prekvapenie.

A pritom ste prežívali veľmi náročné chvíle…

Na konci roku 1997 nám umrela mamina. Ťažké obdobie. Dodnes verím tomu, že to všetko bol aj malý zázrak. Že sa na mňa zhora pozerala moja mama. Cítil som ju a poháňalo ma to. Ale dodnes to takto mám vo svojom vnútri.

Nezostali po semifinále vo vás myšlienky, čo by bolo keby? Keby ste mali proti Kordovi lepší deň, keby jeho doping odhalili skôr alebo keby ste sa prebojovali do finále proti náladovému Riosovi…

Nie, nie. Pozerám sa na to tak, že som doplatil na prvú účasť v grandslamovom semifinále. Chýbali mi skúsenosti, hoci niekedy stačí aj málo. Viac ma mrzí, že som na tento úspech nedokázal nadviazať. O rok neskôr som bol opäť v osmičke a s Nicolásom Lapenttim prehral 6:8 v piatom sete. Tam bola šanca na grandslam ešte väčšia.

Alebo vo Wimbledone, už si nespomínam na rok, som so Cedricom Piolinom tesne prehral v osemfinále. Čakal by ma Henman, na ktorého som si zasa veril. Niekedy vám to jednoducho ujde o chlp.

Kedysi ste nám povedali, že počas kariéry ste boli „slaboch, lebo všetky náročné životné skúšky sa odrazili na vašej hre“. Nie ste na seba trošku prísny?

Viem, ako som to myslel. Ak by som sa mal porovnávať s najlepšími hráčmi, ako napríklad Sampras, tak jeho sa nedotýkali osobné veci. Neprejavili sa.

Spomínam si, ako mu umieral tréner a on počas zápasu plakal – no postúpil ďalej. Rozišiel sa s prvou priateľkou a aj tak kraľoval svetovému tenisu. Šesť rokov v kuse. Ohromná konzistencia a nesmierna sila. Ja som takýto nebol.

Oproti nemu som bol o dosť slabší. Na konci kariéry ma čakal rozvod, rozpadlo sa mi zázemie a už som nenašiel správnu vnútornú silu a motiváciu, hoci fyzicky som na to naďalej mal.

Mohol vari Karol Kučera dosiahnuť ešte viac, nebyť jeho citlivej povahy?

Vždy sa dá viac. Možno keby som vtedy zapracoval na istých veciach, bol odolnejší, mohlo to byť ešte lepšie.

Je niečo, čo vám doma – na stenách alebo vo vitríne – pripomína kariéru?

Keď som bol pred pár týždňami v Bahrajne, manželka mi posielala videjká a ukazovala, ako čistia s dcérkou zaprášené trofeje v garáži. Bol medzi nimi aj strieborný tanier zo Stuttgartu, kde som bol dvakrát po sebe vo finále. Spomienky mám, niečo v garáži, no tie vzácnejšie vystavené v skrinke.

Čo z toho si najviac vážite?

S odstupom času si vážim kolektívne úspechy. Finále Davisovho pohára, triumf na Hopmanovom pohári s Karinou Habšudovou, ale aj že sme sa stali neoficiálnymi majstrami sveta v Düsseldorfe.

Šesť turnajových víťazstiev, aj keď – žiaľbohu – z dnešného pohľadu to je málo. Mohol som vyhrať aspoň desať. Vážim si svetový renking, byť šiesty na svete je celkom slušné.

Reagujú dnes na vás ľudia na ulici?

V roku 1998 by bolo oveľa väčšie haló, ale vtedy som bol málo doma. Dnes si ma občas pristavia staršie ročníky, teší ma, keď sa mi poďakujú. Ale je to skôr sporadické.

Čo vy a tenisová budúcnosť?

Vzhľadom na to, že mám len 37 rokov (smiech), verím, že ma čaká mnoho ďalších sezón. Minule som pozeral na Instagrame video, ako 101-ročný človek udieral do loptičky. Chcem zostať na kurte čo najdlhšie. Odovzdať to, čo viem.

Ako by mala vyzerať dobrá narodeninová párty?

Na toto veru nie som. Skôr komorne. V kruhu rodiny. Ale som rád, že sa teraz zídeme vo väčšom, keďže sme všetci dosť rozlezení po svete.

Kto by vám mal na oslave zahrať na gitare?

Jednoznačne Bono z U2. Kto iný? To je taká skromná požiadavka, čo? (smiech)

Znejú gitarové struny krajšie ako tie tenisové?

Jednoznačne. Tenisové sú stále rovnaké – tupé. Je to inak pekné prirovnanie, toto mi ešte nenapadlo. Keď brnknete po gitare, s menším úsilím dosiahnete krajší výsledok. Zaujímavé.

Keď sa budeme rozprávať trebárs o desať rokov – pri ďalšom vašom jubileu – čo by ste chceli dovtedy stihnúť?

Nejaký úspech. Pomôcť hráčovi, ktorého budú neskôr Slováci vo veľkom sledovať. Verím, že s Lukim sa nám to môže podariť. To by bola pre mňa pekná satisfakcia. Ale hlavne nech sme všetci zdraví. To želám sebe i všetkým vaším čitateľom. Nech sme spolu šťastní a napätie v spoločnosti, ktoré tu máme, sa vytratí.