Na pôde Národného športového centra v Bratislave vo štvrtok ocenili mládežníckych trénerov. Za úspechy, ktoré dosiahli ich zverenci v roku 2012, ale viacerých aj za celoživotnú prácu.
„Som prekvapená, podobné ocenenie som nikdy nedostala,“ vravela Agnesa Búřilová. Trénerka, ktorá priviedla k titulom majstra Európy a k olympijskému bronzu krasokorčuliara Jozefa Sabovčíka sa v súčasnosti angažuje v projekte Jumping Joe, ktorý sa snaží pritiahnuť deti na ľad, ale aj k ďalším pohybovým aktivitám.
„Život sa od základu zmenil. V školách sa kedysi kládol dôraz na telesnú výchovu, to už neplatí. Krasokorčuľovanie je drahý šport. Tí, ktorí majú naň talent, často nemajú peniaze. Musíte platiť za ľadovú plochu, trénera, účasť na pretekoch, kupovať si výstroj. Všetko je na pleciach rodičov. Projekt Jumping Joe sme rozbehli na školách v mestskej časti Bratislava-Nové Mesto. Najťažšie je deti získať, vzbudiť u nich záujem. Ak ich šport začne baviť – zostávajú,“ vysvetlila Búřilová.
Róbert Erban ešte pred pár rokmi pádloval v medailovom štvorkajaku, dnes už zbierajú úspechy na regatách jeho zverenci Mário Janča a Matej Michálek. „Boli ešte mladí frkani, keď vedľa mňa pádlovali v dvojkajaku. Vždy som sa im snažil poradiť, aby vedeli, čo ich v budúcnosti čaká. Kanoistika je otročina, nie každý pri nej vydrží. Mladým preto prízvukujem, že ju musia robiť srdcom – pre ten úžasný pocit, keď sedíte v kajaku a loď sa šmýka po vode,“ rozhovoril sa 41-ročný Piešťanec.
Za najväčší problém súčasnosti považuje Erban zanedbané športoviská. „V našej lodenici sa od čias socializmu veľa nezmenilo. Snažíme sa, aby v nej bolo aspoň čisto. Keby bola krajšia, možno by to prilákalo viac detí. Mnohé trávia čas radšej s počítačom alebo v nákupnom centre. Pre nás bola kedysi odmena, že sme mohli vycestovať na preteky do Talianska, dnes rodičia vezmú deti kamkoľvek.“
Pri jednom stole sa stretlo atletické trio Rudolf Roučka, Štefan Miklovič a Juraj Benčík. „Ešte do štvrtej triedy majú deti o športovanie záujem, ale ďalej už sa im príliš nechce. Čoraz viac ich má potvrdenie, že nemôžu cvičiť. Ale prečo? Veď pohyb je život!“ zamyslel sa Roučka, ktorý už vyše päťdesiat rokov vedie atletické nádeje v Holíči a Skalici.
Niekdajší prekážkar a neskôr reprezentačný tréner juniorov Štefan Miklovič s nostalgiou spomínal na zlaté časy považskobystrickej atletiky. Dnes rastie na starej škvarovej dráhe tráva a na štadióne tečie iba studená voda. „Deti bohatých nemajú talent a deti chudobných zasa peniaze,“ povzdychol si sedemdesiatnik, ktorý je stále aktívnym učiteľom telocviku. „Ale niekedy si na ňom pripadám ako dráb,“ dodal s trpkým úsmevom.
Chodecký mág Juraj Benčík stál za úspechmi Jozefa Pribilinca, Pavla Blažeka, zo súčasnej generácie viedol Mateja Tótha. Štafetový kolík po ňom prebral jeho syn Roman.
„Súhlasím, že štát kedysi vytváral priaznivejšie podmienky pre šport, ale nemá zmysel plakať nad rozliatym mliekom. Hľadajme možnosti, pracujme v podmienkach, aké máme,“ rozhovoril sa Benčík. Ako pozitívny príklad spomenul horehronskú obec Bacúch, kde už šesť rokov pripravujú chodecké talenty a organizujú preteky. „Našli sa tam ľudia, ktorí majú chuť do toho investovať.“
Benčík si nemyslí, že dnešné deti sú lenivé, ale nemá s nimi kto pracovať. „Chýbajú nám zanietení tréneri, hoci ich mnohé vysoké školy vychovávajú. Nestačí im však len vzdelanie, potrebujú aj patričné ohodnotenie. A platy mládežníckych trénerov sú ešte nižšie ako učiteľské. Tento faktor v našom športe silno podceňujeme.“