Hľadať
Denný / nočný režim
Newsletter Notifikácie
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky Newsletter newsletter

Plánička vošiel do histórie so zlomenou rukou i vďaka podvodu Slavie

Chcel mať kopačky, o ktoré sa nemusel s nikým deliť. Túžil vymeniť loptu z handier za tú skutočnú – koženú. Nikdy nepožiadal svojho zamestnávateľa, aby mu zdvihol plat. Ani raz nevidel červenú kartu a posledný reprezentačný zápas dochytal v obrovských bolestiach.

03.06.2020 19:00
debata

Futbal mal pred II. svetovou vojnou iba dve hviezdy na bránkovej čiare. Španielskeho rebela Ricarda Zamoru a jeho obrovský protiklad Františka Pláničku.

"Kto bol lepší? Určite on. Ja som si nevedel tak dobre čistiť pokutové územie,“ vravel skromný rodák z Prahy a pionier chytania lopty do koša i profesionálnej futbalovej životosprávy.

Najlepší brankári histórie

Hovorí sa, že sú iní. Svojskí, menej spoločenskí, uzavretejší – dá sa to nazvať všelijako. Hoci na ihrisku majú ešte desať spoluhráčov, aj tak zostávajú samotármi.

Futbaloví brankári to nemajú v živote ľahké. Buď napravujú chyby kamarátov behajúcich pred nimi, alebo sa snažia im to na bránkovej čiare nepokaziť a ak sa podarí, priviesť súperov do zúfalstva.

V desaťdielnom seriáli vám postupne predstavíme mužov, ktorým sa to darilo najlepšie.

V siedmej časti vám vyrozprávame príbeh „pražské kočky“ Františka Pláničku. V nasledujúcom dieli vám priblížime kariéru Ronalda medzi brankári – Josého Luisa Chilaverta.

Chytal pod falošným menom

Aj teraz naše ratolesti veľakrát zahlásia, že budú novými Buffonmi či Casillasmi. Počuť niečo také v Československu v čase, kedy zúrila prvá svetová vojna, bolo veľmi zriedkavé. Plánička sa však rozhodol, že preto spraví maximum.

Už v tom čase si zaumienil, že chce mať vlastné kopačky a hrať s koženou loptou. Nikdy do ruky nevzal cigaretu ani pohárik. Nedoprial si ani kávu. Naopak, rád si v tréningu pridával. Nie div, že si ho v roku 1923 všimla Slavia. Pláničkov vtedajší zamestnávateľ ŠK Bubeneč ho však nechcel pustiť, a tak prišla pražská lož.

Tá však máva krátke nohy. Plánička odišiel s tímom „potajomky“ na zápas do Viedne. Odchytal ho pod menom Jakubec, ale Bubeneč na túto lesť prišiel, napadol ju na súde a Slavia musela zaplatiť pokutu v stovkách českých korún. Nakoniec sa stala aj prestupovou čiastkou.

Odvtedy si Plánička na seba obliekol už len dva dresy. No, dresy… boli to skôr vlnené svetre. Jeden bol biely a mal na sebe znak Československa, druhý zasa modrý so slavistickou hviezdou.

Najlepší futbalisti svojich dekád Fotogaléria - 10 fotiek Všetky fotky
1920 - 1930: Španiel Ricardo Zamora.

Bezchybné chytanie lopty do rybičky, dirigovanie obrannej línie, vybiehanie proti súperom i akrobatické zákroky mu pomohli zmazať veľký hendikep. Plánička meral iba 172 centimetrov. Napriek tomu sa stal 8. najlepším brankárom 20. storočia.

Nezabránil mu v tomu ani fakt, že futbal nebol jeho jediným zamestnaním. Našetril si dve tisícky na štúdium, dokončil školu a pracoval aj ako úradník. Zadné vrátka, keby to s futbalom nevyšlo. Keď mal dovolenku, vybral si ju v čase, kedy reprezentácia alebo Slavia cestovali na vrcholné podujatia do zahraničia.

Jedno absolvoval aj v roku 1932. V Mitropa Cupe vyhrala Slavia nad Juventusom 4:0 a v odvete na ihrisku súpera za stavu 0:2 začala zdržovať hru. To rozhnevalo fanúšikov. Jeden z letiacich kameňov trafil aj Pláničku. Kvôli zraneniu musel odstúpiť a Slavisti odmietli pokračovať v stretnutí, za čo ich z pohára vylúčili.

Na domácej scéne to už bola iná káva. Na ôsmich majstrovských titulov vrátane dvoch hetrikov má „pražská kočka“ veľký podiel. Podľa štatistikov strávil Plánička v bránke 129 780 minút a inkasoval iba 0,87 gólu na zápas.

Pred tvárou Mussoliniho

Najslávnejšie momenty zažil na MS 1934. V šiestich zápasoch šampionátu inkasoval iba štyri góly. Aj tak však z fašistického Talianska odchádzal dobitý a so slzami v očiach.

Domáca reprezentácia bola vo finále veľkým favoritom, ale v závere duelu prehrávala s outsidrom 0:1. Plánička robil, čo mohol. Ustál mnoho neférových atakov súpera, ale aj tak na radosť diktátora Benita Mussoliniho i s pomocou rozhodcu ešte dvakrát inkasoval. Ani titul vicemajstra sveta mu však voľno v robote nezaručil.

"Sme dojatí. Ďakujem v mene mužstva za nečakané a slávne uvítanie,“ odkázal niekoľko tisícovému davu, ktorý mužstvo čakal v centre Prahy.

"Druhý deň som však šiel normálne do práce. Hviezda šampionátu sa zmenila na obyčajného úradníka penzijného ústavu. Vystúpil som z električky, prehodil aktovku s desiatou do druhej ruky a otvoril znova známe dvere,“ vravel s úsmevom.

Bol to azda jeho najslávnejší futbalový duel zo 73, ktoré na reprezentačnej úrovni absolvoval. Ten najhorší prišiel o tri roky neskôr. Československo dostalo od Maďarov nakladačku 3:8. Plánička vraj čelil útokom súpera so slzami v očiach a po zápase prosil novinárov, aby sa nemusel vyjadrovať k zápasu.

Hoci mal v tom čase iba 33 rokov, už zvažoval, že zavesí kopačky na klinec. Dobrý rozprávač i charizmatický hráč, ktorý v kariére nikdy nevidel červenú kartu, však nakoniec ešte jednu sezónu potiahol.

Slavia mu splnila sen

Znova sa ako kapitán vyznamenal v bránke ČSSR na MS 1938. V jednom z najbrutálnejších zápasov futbalovej histórie – označuje ho pojem Bitka v Bordeaux – padli tri červené karty, nevydržalo to niekoľko šliach a kostí. Jedna z nich patrila aj Pláničkovi, čo legende Československa zaručilo futbalovú nesmrteľnosť a ukončilo kariéru zároveň.

Brazílčan Perácio dostal z krídla vynikajúci center. Už sa hotoval na strelu, ale gólom to neskončilo. Ako to dopadlo? V knihe „František Plánička – O legendárním brankáři“ autor Vítězlav Šlechta píše:

"V tom skoku riskoval Plánička všetko. Ako ryba, šťuka, opica či pardál sa slávny brankár vrhol za letiacou loptou. Bol vo vzduchu celú večnosť. Zrazu bolo počuť, ako sa jeho telo zrazilo s napriahnutou nohou brazílskeho útočníka.

Československý brankár dopadal na zem ťažko, ako rozbité sklo, ktoré niekto vyhodil von z okna. Brazílsky klinec akoby zašiel do mäkkého dreveného trámu. A rozlomil ho.“

Plánička odmietol so zlomenou rukou zísť z ihriska. Dochytal zápas, bol však jeho posledný v reprezentačnej kariére. Už predtým totiž nevedomky prekonal zlomeninu a návrat späť na najvyššiu úroveň už neprichádzal do úvahy.

Plánička sa však svojej svätyne nechcel vzdať. Ešte aj ako 66-ročný chytal za starých pánov. Vďačil tomu tvrdej životospráve a aktívnej forme života. Pri oslave 90. narodenín vyslovil svoje veľké prianie.

"Rád by som zažil moment, kedy Slávia vyhrá titul,“ povedal v roku 1993. "Ale to by som musel žiť sto rokov,“ doplnil s tradičným úsmevom.

V sezóne 1994/95 mu jeho milovaný klub želanie splnil. Ukončil 48-ročné čakanie na titul a Plánička nechýbal pri oslavách majstrovskej trofeje. Autor slávneho výroku: "Penalta sa nedá chytiť, iba zle kopnúť.“ o dva mesiace zomrel.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #František Plánička #najlepší brankári #Ricardo Zamora