„Idú sem vojaci,“ vydesila Mirsada Ibiševičová svojho sedemročného syna i jeho mladšiu sestru.
Oboch vytiahla z domu, strčila ich do narýchlo vykopanej diery v bosnianskom meste Vlasenica. Prikázala im, aby za žiadnu cenu nevychádzali von a odišla sa – pro forma – zapísať do práce.
Tridsaťpäťročný líder berlínskeho klubu zažil už kadečo. Predsa len však na víkendový reštart Bundesligy počas pandémie koronavírusu tak skoro nezabudne.
Možno kvôli gólu, skvelému výkonu mužstva i trom bodom. Určite si však zapamätá prázdne tribúny či porušovanie hygienických noriem pri oslavovaní troch presných zásahov do siete Hoffenheimu.
Nezabúda, odkiaľ prišiel
Ibiševič hodiny čakal so spiacou sestrou v malej skrýši na svoju matku a jej manžela Sabana. Za ten čas vojaci prevrátili ich dom hore-nohami. Nikoho však nenašli a odišli.
Bol to posledný deň, ktorý niekdajší hráč švajčiarskeho Badenu, Chicaga či parížskeho Saint-Germain prežil v rodnom meste. A jeden z prvých dní v období, ktoré si história pamätá pod pojmom občianska vojna v Bosne a Hercegovine.
Počas viac ako troch rokov bojov prišlo o život vyše stotisíc ľudí. Ibiševičovci k nim vďaka narýchlo zbaleným dvom taškám a ešte promptnejšiemu úteku nepatrili. Nasadli do autobusu a v Tuzle prežili osem rokov v preplnenom dome s ďalšími piatimi utečeneckými rodinami.
„Nikdy nezabúdam na to, odkiaľ som prišiel,“ cituje Ibiševiča oficiálna stránka súťaže. Na začiatku tretieho milénia ho prichýlilo Švajčiarsko, po roku sa sťahovali opäť – do St. Louis so širokou komunitou Bosniakov, ktorí utiekli pred vojnou rovnako ako Ibiševičovci.
„Nevedel som po anglicky ani slovo, ale o dva roky som dostal na tamojšej univerzite štipendium,“ pokračoval 188 centimetrov vysoký zakončovateľ.
Uveril projektu TSG Hoffenheim
V sezóne 2004/05 si splnil futbalový sen. Podpísal prvý profesionálny kontrakt. V PSG si však pripísal iba štyri ligové štarty, v poslednom bol vylúčený po piatich minútach na ihrisku.
„Nebol som na taký klub pripravený, bolo to priveľké sústo,“ nehľadal Ibiševič výhovorky. Onedlho okúsil Bundesligu a obliekol si aj reprezentačný dres. V Aachene prvú ligu nezachránil, rozhodne sa však chcel do nej vrátiť. Ako jeden z prvých uveril ambicióznemu projektu Dietmara Hoppa s názvom TSG Hoffenheim.
Nemalé finančné prostriedky riaditeľa nadnárodnej softvérovej spoločnosti posunuli trojtisícovú obec z regionálnych súťaží až medzi elitu.
Foto: SITA/AP, Amel Emric
„Bola to skvelá jazda,“ zaspomínal si Ibiševič na 4,5 roka v Rhein-Neckar Arene.
Objatia aj bozk
V sobotu už niekoľkýkrát nastúpil proti „svojim“. A tentoraz ich nešetril. Ibiševič sa tešil z troch gólov. Prvý mal na svedomí slovenský reprezentant Peter Pekarík, ktorého volej si do vlastnej siete zrazil Kevin Akpoguma.
Neskôr trafil Ibiševič, skóre uzavrel po parádnej individuálnej akcii Matheus Cunha. Všetky tri góly Berlínčania oslavovali, hoci podľa odporúčaní Deutsche Fussball Ligy (DFL), ktorá vedie dve najvyššie ligové súťaže v Nemecku, sa nemali objímať, dotýkať či dokonca bozkávať. Hráči Herthy všetky tieto nariadenia porušili.
„Posudzovanie radosti z gólov nebolo súčasťou medicínsko-organizačného konceptu pri opätovnom spustení futbalových súťaží. Z našej strany ide len o usmernenia, nie príkazy. Z tohto dôvodu nie sú sankcie potrebné,“ uviedla DFL vo svojom stanovisku.
„Veľmi dlho sme čakali na túto chvíľu. Pre mňa je veľmi ťažké v takýto moment udržať emócie. Sme vášniví futbalisti a nie roboti,“ vysvetlil Ibiševič na stránke klubu.
Víťazstvo venoval fanúšikom. Hrať bez nich pred prázdnymi tribúnami označil za veľmi nezvyčajné. A to aj napriek tomu, že v živote zažil už kadečo…