Keď sa chlapcov pýtam, čo chcú, každý povie auto. Pritom si nevedia odložiť dve stovky mesačne, vraví ligová legenda
Foto: TASR, Roman Hanc
Aj dnes ste vstávali o piatej ráno?
Áno, robím to takto stále. Medzi piatou a šiestou som vždy hore. Navyše, teraz mám trojmesačného syna, už to nie je čistý spánok. Ani budík nepotrebujem.
Vždy ste sa takto skoro budili?
Nie, kedysi som vydržal v posteli o niečo dlhšie. Ale žiadny sedmospáč som nebol, o deviatej ma už pod perinou nebolo vidieť.
Potrebujete dnes k životu diár?
Jednoznačne. Bez neho si to neviem predstaviť. Mal by ho mať každý – odporúčam to. Biznis ma naučil, že ak máte nejaké ciele, musíte si ich poznačiť a aby ste ich mohli naplniť, potrebujete niečo preto robiť. Keď máte plán, všetko je omnoho jednoduchšie.
Značíte si aj futbalové povinnosti?
Samozrejme. Úplne všetko. Tréningy aj zápasy. Súkromné a pracovné povinnosti.
Sú niektoré pracovné stretnutia také dôležité, že kvôli nim vynecháte aj tréning či prípravný zápas?
Určite. Posledné roky som už viac podnikateľ ako profesionálny futbalista – to je už iba hobby. Mám to vydiskutované aj s majiteľom Michaloviec, vie, že keby som nemohol robiť kompromisy, tak futbal už nehrám. Kedysi som všetko prispôsoboval tréningom a zápasom, dnes sa to otočilo a pri futbale ma drží už iba finančné poradenstvo, ktorému sa naplno venujem.
Na zimnom sústredení v Turecku to nebol problém?
Musel som sa na to pripraviť vopred. Ale chcel som tam ísť, bolo to moje posledné sústredenie, v lete s profesionálnym futbalom skončím. Užil som si to tam, aj keď priznávam, že občas toho bolo až príliš – desať dní a dvojfázové tréningy, od toho som si už predsa len odvykol. Chýbala mi moja rutina, kancelária či rôzne stretnutia.
Baví vás ešte zimné naháňanie kondície?
Je to iné ako kedysi. Všade sú umelé ihriská, žiadny sneh či mokro v kopačkách. Ani poriadna zima doteraz nebola, sneží nám až pred začiatkom jarnej súťaže. Tých pár tréningov bolo úplne v pohode.
Čo najšialenejšie ste z fyzického hľadiska zažili počas zimnej prípravy?
Kedysi to boli šprinty do kopca v snehu s dvomi medicinbalmi pod pažami. Keď o tom rozprávam mladším chlapcom, ani netušia, o čom hovorím. Nevravím, že dnes to je jednoduché, no nedá sa to porovnávať. Spomínam si, ako sa – či už v Michalovciach alebo v Ružomberku – dva týždne behalo bez lopty. Alebo so spoluhráčom na chrbte. Bola to však aj zábava.
Pod akým trénerom to bolo najnáročnejšie?
Asi pod pánom Kiselom. Bol som však tínedžer, všetko bolo akési bezstarostnejšie, zvládol som veľa, aj regenerácia bola krátka.
Foto: TASR, Lukáš Grinaj
V zime sa robia rôzne fyzické testy – máte rovnakú výdrž ako pred pätnástimi rokmi?
Pochopiteľne, som na tom omnoho horšie. Vlani som bol na testoch a doktor mi do posudku v poslednej vete zo žartu napísal, že mi neodporúča hrať profesionálny futbal. Dobre sme sa na tom všetci zasmiali. A vidíte, išlo sa ďalej, stále som tu.
A čo šprint? Za koľko ste zvykli zabehnúť stovku?
Ani neviem, nikdy som to poriadne nemeral. Ale keď sme nedávno trénovali, aj v špritnoch som sa pohyboval niekde uprostred. Vravím tomu zlatý stred. Nie je to až také zlé.
O Jurajovi Kuckovi vravia, že výsledky má stále ako čerstvý dvadsiatnik. Ako sa cítite vy?
Na štyridsať určite nie, no ani na dvadsať (úsmev).
Čo vás dnes najviac fascinuje na futbale?
Samotný zápas a pocit, keď dám gól. Ten je neopísateľný. Futbal milujem, ale víťazstvo a gól, to je úplná nádhera.
Dokáže vám ešte prehra pokaziť deň?
Skôr spôsob, ako k prehre dôjde. Často ma to bolí. Keď nevidím nasadenie, lebo na prehre samotnej nič zlé nevidím. Naopak, môže vás aj posunúť vpred.
Hnevá vás šlendriánstvo…
Nieže hnevá, vytáča ma. Vtedy som vo vývrtke. Keď vidím chlapcov, ako niečo flákajú, to je konečná. Oni potom pochopia, stačí im jeden môj pohľad. Niekedy nemusím ani nič povedať. Inokedy si však poviem od srdca a nie je to nič pekné, ani publikovateľné.
Foto: Profimedia
Čo vás najviac irituje na – o generáciu – mladších hráčoch?
Práve ľahostajnosť. Nielen voči tomu, čo robia, ale aj voči budúcnosti. Niektoré veci si ešte neuvedomujú. Dosť sa odo mňa napočúvajú, neustále im pripomínam, že jedine tvrdá práca ich posunie. Že samotný talent im nestačí. Dnešný svet im však praje, jedna či dve dobré sezóny a môžu ísť do zahraničia. To za mojich čias nebolo.
Pozerajú sa na budúcu kariéru inak?
Niekedy mám pocit, že nijako. Opakujem im, aby si dali predsezónny cieľ a oni väčšinou nič. Útočník akoby nepotreboval ani dávať góly. Správajú sa, že sú tu, lebo si ich vybrali, trénujú, lebo sa to od nich očakáva. Je to obrovská škoda.
Štve vás viac, keď vidíte, že zlyhávajú na ihrisku alebo v osobnom – finančnom živote?
Aj, aj. Sú to spojené nádoby. Futbal je kolektívny šport, ale ak k tomu budete pristupovať ľahostajne ako jednotlivec, tak aj dopadnete. S financiami je to detto. Ak si myslíte, že nepotrebujete poradiť, lebo všetko viete najlepšie, potom ste na dobrej ceste zlyhať. Futbalista bez tréningu a dobrého koučingu hrávať dlho nebude. Rýchlo skončí. Každý potrebuje nasmerovať.
Čo všetko dnes patrí k profesionálnemu futbalistovi?
Hráč sa má sústrediť iba na futbal, o ostatné sa mu má postarať niekto iný. Keď mi futbalista povie, že na to nemá peniaze, pýtam sa ho, čo všetko pre to spravil. Či trénuje viac, aby si lepšie zarobil. „Odkladáš si? Investuješ, aby si mal viac? Nie? Tak ako chceš niečo mať?“ Vždy to je tak, že ak po niečom túžim, musím niečo aj obetovať.
Máte medzi svojimi klientmi veľa futbalistov?
Sedemdesiat percent.
Kto robí väčšiu chybu – mladí hráči, ktorí investujú do áut a inej bežnej spotreby alebo takí, ktorí odkladajú pod vankúš?
Nikto nerobí chybu, takí chlapci sú len neskúsení a nemajú vedomosti. Ale to platí nielen o športovcoch. Finančná gramotnosť na Slovensku je slabšia. Keď si však predstavím, koľko tu zarobí vysokoškolský absolvent a koľko mladší futbalista, tak vravím, že na ihrisku to nie je zlé. Nevravím, že jednoduché, lebo ak osemnásťročný hráč dostane tisícku, tak tiež platí, že desať rokov predtým na tom tvrdo pracoval.
Čo chcú osemnásťroční futbalisti?
Čo môžu chcieť? Auto (smiech). Nebol som iný. Tiež som po ňom túžil. Nemal som však naň peniaze. Prvé som si kúpil ako dvadsaťštyriročný za prémie za majstrovský titul s Ružomberkom.
Foto: TASR, Roman Hanc
Aké auto to bolo?
Seat Leon. Nikto mi však vtedy neradil, žiadny profesionálny finančník. Na Západe to bolo bežné. Je zaujímavé, že u nás doma si zub nikto nejde vytrhnúť sám, ale vo svete peňazí akoby sme nepotrebovali žiadnu radu.
A keď vám začínajúci hráč povie, že si ide kúpiť auto, čo mu poviete?
Začneme spolu počítať. Ukážem mu, koľko by to stálo a či na to bude mať. Úplne otvorene. Poviem mu o možnostiach, o splátkach, ale aj o tom, že auto potrebuje aj na niečo jazdiť. A keď to má byť staršia kára, potom pripočítame servisné náklady. Nikomu nepoviem, aby to nerobil, iba dám na stôl fakty. Niekedy chlapcov požiadam, aby si pol roka odkladali mesačne dvesto eur a keď to dokážu, potom sa do toho môžeme pustiť. Mnohí po dvoch mesiacoch nevládzu a je po probléme.
Sú medzi futbalistami aj beznádejné prípady, ktorým sa neoplatí ani radiť?
Bolo ich veľa a aj bude. Mal som takých, ktorí sa spamätali a po dvoch rokoch sa opäť ozvali.
Keby dnes za vami prišiel váš bývalý spoluhráč Tomáš Řepka zo Sparty, ktorý prehajdákal milióny, čo mu poviete?
Opýtal by som sa ho, prečo prišiel a čo chce. Čo potrebuje a ako mu môžem pomôcť. Vyčítať mu niečo, čo bolo, naozaj nemá zmysel a nikam to nevedie. Je to jeho osobná vec. Veľa záleží od okolia a partie, v ktorej sa pohybujete. Ak nemáte vnútornú silu, dochádza k zlyhaniam.
Řepka o konci kariéry povedal, že je to polosrmť…V apríli oslávite 40. narodeniny a stále hráte na vysokej úrovni – máte obavy z konca?
Nie. Som pripravený. Už teraz v lete. Mám sen, nastúpiť v lige ako 40-ročný a možno streliť nejaký ten gól. S koncom som stotožnený, pripravujem sa už štyri roky. Viem, čo budem robiť a baví ma to.
Dokážete si predstaviť, že raz to skĺbite s trénerstvom?
Nie, kdeže, to sa nedá. Keď sa raz niečomu venujete na sto percent, potom vám nezostane čas na iné. Je to nereálne. Z profesionálneho futbalu vycúvam, ak niekto bude chcieť radu, vždy pomôžem. Chcem však ukázať cestu svojim dvom synom.
Päťdesiatpäťročný Kazujoši Miura sa nedávno… (preruší otázku)
Áno, viem o tom. Japonec, ktorý hrá stále niekde v 2. lige v Portugalsku. Klobúčik dole, je to veľká vec.
Viete si predstaviť, že v sezóne 2037/2038 si ešte niekde obujete kopačky?
(smiech) Možné to je, nebudú však profesionálne. Nie je futbal ako futbal, rád si zahrám niekde na dedine za klobásku a pivko. Odkladám profesionálne kopačky, nie tie futbalové.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ