Filip Tůma vraví: Vezmite na operu deti! Vedia si ju užiť
Váš otec prezradil, že už v siedmej triede ste sa odmietli učiť matematiku a fyziku, lebo vraj budete hercom. Naozaj ste v tom mali jasno už takto skoro?
Už si to veľmi nepamätám, ale asi to bude pravda. K matematike a fyzike som nemal blízky vzťah, neznamená to, že by som sa nechcel učiť, ale bolo to pre mňa priveľmi komplikované – hoci pre iných sú to celkom logické veci. Mojej povahe viac vyhovuje tá abstraktná stránka, veci, ktoré vznikajú spontánne a dajú sa zmeniť za behu. Viem, že som v šiestej triede prestal s plávaním a prihlásil som sa do hereckého súboru Gong, ktorý viedla pani Mikulová, bavilo ma to, ale moje amatérske začiatky s herectvom som bral skôr ako hru. Doteraz sa rád hrám.
Ste hercom, ale zároveň aj operným spevákom, s herectvom ste začali skôr – čím vás pritiahla opera?
Pre mňa bola opera vždy niečo nedosiahnuteľné, pretože si vyžaduje veľkú disciplínu a človek si musí veľa odriekať. S herectvom má opera spoločné to, že sa človek stále učí, nielen texty, ale aj techniku, v opere sa snažíte hlas zlepšovať, hlas sa mení, dozrieva, nie je to nič statické. A to ani nehovorím o množstve krásnej hudby, ktorou si ma opera získala.
U vás v rodine nemá spev tradíciu, pokiaľ viem, a už vôbec nie operný.
To nie, som skôr z právnickej rodiny, ale všetci máme radi umenie. Naša rodinná tradícia je láska k umeniu, maminka pracovala ako právnička na Slovenskom fonde výtvarných umení, potom v Slovenskej národnej galérii, takže umenie nás sprevádzalo všade. Nápad venovať sa opere som dostal až pomerne neskoro, po skončení konzervatória, ale niekde hlboko to vo mne po celý čas driemalo.
Onedlho vás uvidíme na Bratislavskom hrade v klasickej opere Carmen v úlohe toreadora, vraj to bola vaša vysnívaná postava?
Toreador Escamillio je známy svojou áriou, ktorú pozná asi každý, ani nemusí byť hudobne vzdelaný. Je to moja vysnená rola, hoci nie je veľká. Hlavnou postavou je Carmen, ktorá prechádza celým dejom, Escamillio je však silná charakterová mužská postava a krásne hudobne napísaná. Ešte viac som však túžil spievať open air ako na Opera feste, to sú neopakovateľné zážitky, udejú sa raz za rok, uvidíme, aké bude počasie, no na Hrade sa môže vytvoriť úžasná atmosféra, na ktorú divák nezabudne.
Pri opere si prídu na svoje nielen uši, ale aj oči. Klasické opery mávajú veľkú výpravnú scénu, môžu sa diváci tešiť aj na ňu?
Scéna je klasickejšia, povedal by som milo, že sa blížime k slávnemu opernému režisérovi Francovi Zeffirellimu. Nemôžeme čakať „plnú arénu býkov“ – predstavenie bude na hrade, ale diváci, ktorí sa boja moderného spracovania, uvidia klasickú Carmen a môžu si ju užiť.
Účinkovali ste v Slovenskom národnom divadle v mnohých postavách – v opere aj v činohre – čo nie je celkom zvyčajné. Nestáli ste každou nohou niekde inde?
Nebol som prvý, ak si spomeniete na Františka Zvaríka, ktorý stvárnil množstvo postáv ako spevák aj ako činoherný herec, tak naňho nemám. Ja by som chcel skúsiť všetko, len času je málo. Baví ma hrať aj spievať – ale opera v mojich očiach stojí trocha vyššie. Opera je pre mňa výzva ako športový výkon: pripraviť sa, naučiť sa, zvládnuť to a nezlyhať. Niekto si dáva záväzok, že odbehne maratón, moje záväzky sa týkajú operných postáv. Sny sa mi postupne plnia, ale sú to nekonečné preteky, do konca života. Navyše Slovenské národné divadlo bolo a stále je pojem, značka kvality a stáť na javisku prvej scény je pre mňa veľká pocta.
Váš hlas je barytón – dáva vám v repertoári väčšie možnosti či vás, naopak, vo výbere postáv „obmedzuje“?
Moja pani profesorka Vlasta Hudecová povedala, že barytón je najprirodzenejší mužský hlas, takže to ma nijako neobmedzuje. Tenoristi majú vysoké hlasy, najkrajšie árie, ale aj kratšiu „životnosť“. Tým, že si hlas vo vysokých polohách veľmi namáhajú, končia kariéru skôr. Barytón aj bas majú výhodu, že čím je spevák starší, tým viac jeho hlas dozrieva – množstvo barytonistov spieva v plnom nasadení aj v sedemdesiatke. Sú to roly otcov, roly „tých zlých“ či „postihnutých“ ako Rigoletto – samé zaujímavé postavy. Takže na svoj hlas sa vôbec nesťažujem.
Máte teda pred sebou ešte množstvo postáv…
To si hovorím stále a neprestávam tomu veriť.
Opera je pre každého diváka, aj pre deti, vy sám ste účinkovali vo Veľkej doktorskej rozprávke aj v Rozprávke so šťastným koncom. Vzali ste už svoje deti do divadla?
Boli v divadle už niekoľkokrát, Hektorko videl aj obe tieto operné rozprávky, Lianka je mladšia, tak iba jednu. Veľmi rád hrám rozprávky pre deti, lebo verím, že keď sa im to zapáči, vrátia sa do divadla aj neskôr. Keď niekto hovorí, že opera nikoho nezaujíma, nie je to pravda! Vezmite na operu dieťa – a je to ten najvďačnejší divák, ktorý najviac počúva a užíva si to. Samozrejme, že sa nájdu aj takí, ktorí chcú byť pred triedou zaujímaví a vykrikujú počas predstavenia – mne to vôbec neprekáža, lebo to je život a opera je živá. Jedno predstavenie nikdy nie je rovnaké ako druhé, hoci sa hrá ten istý kus. Mnohí majú predsudky, že opera je iba pre „pár vyvolených“, ale nedali jej šancu. Aj ja sám mám kamarátov, ktorí do opery nechodili, ale dali si poradiť predstavenia a dnes chodia pravidelne, ani tam nemusím účinkovať. Stačí sa len otvoriť, prijímať a vyskúšať si nové veci.
Čítajte aj O rozprávkový koniec treba bojovať. Aj v opere pre detiV Národnom divadle účinkujete v La traviate, už 26. augusta vás uvidíme na Bratislavskom hrade ako toreadora v Carmen – obe tieto opery v čase vzniku vzbudili pohoršenie, lebo vniesli na javisko skutočný život a ako hrdinov obyčajných ľudí. Boli to vtedy kontroverzné príbehy zo súčasnosti – môže byť opera aj dnes súčasná?
Sú to ľudské príbehy inšpirované skutočným životom. Nemusíte sa stotožniť so všetkým, ale iste sú v nich momenty, ktoré sa dajú zažiť aj dnes. Napríklad v La traviate spievam otca, ktorý sa snaží ovplyvniť život svojho dospelého syna a bol to pre mňa silný moment – môj syn je ešte malý, ale predstavil som si, že by som naozaj bránil môjmu synovi ísť vlastnou cestou. V opere bola za tým láska a myslím, že keby starý Germont vedel, aké silná je láska jeho syna ku kurtizáne a aká silná je jej láska k jeho synovi, v živote by do ich vzťahu nezasahoval. No stalo sa, otec bol však charakter a keď videl, ako jeho syn odpláca Violette odmietnutie tým, že ju verejne poníži, zasiahne ako morálna autorita, ukáže synovi hranice. To je len malá ukážka, aké živé sú operné príbehy, že sú moderné. Aj dnes sa ľudia zaľúbia, šťastne či nešťastne, prežívajú katarziu, odpustenie. Opera je život skoncentrovaný do dvoch-troch hodín a hudba geniálnych autorov zážitok dvíha „do vyšších sfér“.
Takmer päť rokov ste účinkovali aj v populárnom seriáli Oteckovia, ako ste si za taký dlhý čas porozumeli s touto postavou?
Istým spôsobom začnete so svojou postavou žiť, niežeby ste doma ziapali a boli lakomí, ale ako hovorí kamarát Vlado Kobielsky – vždy musíš na postave nájsť niečo, čo budeš mať rád. Ak vám prekáža, je ťažké až nemožné zahrať ju dobre. Ja som sa snažil zahrať Vlada Bielika humorne, vyznieva trocha ako „pako“, ale tým je ľuďom blízky a možno sa v ňom aj veľa slovenských mužov spoznávalo. Aj jedna pani mi povedala: vy ste úplne ako môj starý! Vlado Bielik bol pre mňa zábavný, takže s ním bolo pekné spolužitie.
Pomohlo vám pri tejto úlohe, že ste sa sám stali otcom?
Určite aspoň trocha, hoci keď sme so seriálom začali, deti boli ešte malé, vlastne vtedy sme mali ešte iba jedno. Skôr mi to pomohlo doma, keď som sa veľakrát prichytil: bože, teraz si už ako Vlado Bielik, ovládaj sa! Pri nakrúcaní mi pomohli skôr kolegovia a kolegyne, celá atmosféra okolo tohto seriálu bola čarovná, tvorili sme jednu veľkú rodinu, zloženú z niekoľkých seriálových rodín, produkcie a všetkých zúčastnených.
So seriálmi sa však nelúčite, v septembri vás uvidíme v známej Druhej šanci. Je ťažšie naskočiť do rozbehnutého vlaku?
Pre herca je možno lepšie, keď je pri tom od začiatku, keď sa postavy tvarujú a všetko ešte len vzniká. Je to celkom iná postava ako Vlado v Oteckoch a každé zmena do hereckého života pridá nové farby. Uvidíme, ako to dopadne, ale ja sa na to teším.
Akú postavu budete hrať?
Budem primár chirurgie doktor Valent.
Vaša partnerka Nela Pocisková hrá v seriáli Nemocnica, takže sa zídete dvaja doktori v jednej domácnosti – nebudete si konkurovať?
Určite nie, v tomto spolu nezápasíme. Obaja sa musíme naučiť doktorské repliky úplne presne, lebo doktori používajú odborné výrazy. Niektoré sa musíte doslova nabifľovať, nemôžete použiť vlastné slová. Nelke som za to zložil poklonu, predsa len je už dlhšie „doktorkou“ ako ja. Pre mňa boli prvé filmovacie dni Druhej šance veľká zmena.
Čítajte aj Nela Pocisková: Nie je ľahké začínať kariéru ako dieťaČasto ste boli hosťom v televíznej Chart show, pritom hovoríte, že súčasnú hudbu veľmi nepoznáte. Ako to ide dokopy?
Adela ma do tejto show pozvala z čistej zlomyseľnosti, lebo má rada, ako tam ničomu nerozumiem a väčšinu mladých interpretov „hejtujem“, ale len zo žartu. Adela je dobrá kamarátka, máme podobný humor, neberieme sa až tak vážne a ja mám rád ľudí, ktorí si vedia uťahovať sami zo seba. Pravda je, že Nelka tvorí práve modernú hudbu a posledný hit Magnet sa mi veľmi páčil. Je to letná pesnička, mochito v ruke, zábava – mám rád, keď sa moderná hudba netvári inak, než aká je – toto je siesta a fiesta a aj tú potrebujeme. V opere hrá 80-členný orchester, hudba má množstvo vrstiev, ale neznamená to, že si púšťam od rána do večera vážnu hudbu. Modernú hudbu však neviem počúvať s otvorenými ústami a nadchýnať sa, aká je krásna. Nakoniec, aj ticho je hudobný pojem – pauza – a vie byť krásne.
Čítajte aj Herec Vladimír Kobielsky: Všetka tá zloba medzi ľuďmi ma desíOkrem herectva a spevu ste kedysi aj tancovali, staráte sa o svoje zdravé telo? Je známe, že hrávate golf, pre laikov však veľa fyzickej námahy nevyžaduje…
To je omyl, nech si len niekto ide zahrať jednu osemnástku, keď prejde v lete tých jedenásť kilometrov, čo je zhruba jedno golfové kolo, bude mať dosť. Golf je síce jednostranný šport, zaťažujete iba jednu stranu, ale na koncentráciu je to jeden z najťažších športov na svete. Jedno kolo trvá približne štyri, štyri a pol hodiny a je nemožné po celý ten čas sa plne sústrediť. Musíte sa sústrediť len na ranu a potom vypnúť. Prídete k druhej jamke, znova sa musíte vo veľmi krátkom čase skoncentrovať – hlava pracuje a musíte sa naučiť vypnúť. Keď zahráte zlú ranu, treba ju nechať za sebou a sústrediť sa na to, čo je pred vami. Musíte to hodiť za hlavu ako každý neúspech, ktorý v živote príde – netreba sa v tom topiť, ale posunúť sa akoby „o jamku ďalej“, už to neriešiť. V tom je golf veľmi ozdravný šport. Mám štyridsaťštyri rokov a poznám aj osemdesiatročných golfistov, takže sa teším, že mi tento šport ešte vydrží. Je to aj spoločenská udalosť, kedysi sa to nenosilo, ale možno už naša generácia si pôjde na dôchodku zahrať golf, hoci na tri jamky, stretne sa s ľuďmi, neostane sociálne izolovaná. Golf je šport, ktorý udrží človeka aktívneho mysľou.
Takže vám golf pomáha aj pri práci, že si viete oddýchnuť, keď ste vyťažený?
Určite, ale ja som taká povaha, že sa snažím stále ísť. Raz určite zastanem, ako každý, ale dovtedy chcem kráčať. Umelec má permanentne zaťaženú hlavu, herci sa musia naučiť texty, zahrať a zajtra znova ďalšie. A keď si chcem oddýchnuť, chodia mi v hlave linky z opery – tie, čo už viem – keby aspoň tie, čo ešte neviem – a nemôžem sa ich zbaviť. Vtedy je dobre ísť si zahrať s kamarátmi, nech je v tom súťaž, súboj „na život a na smrť“, vtedy ste inde a hlava si oddýchne.
Onedlho sa začne nová divadelná sezóna – kde vás uvidíme v divadle?
Určite to bude La traviata v Slovenskom národnom divadle, pokiaľ viem, znova sa opráši Rozprávka o šťastnom konci a budú sa premiérovať aj ďalšie opery, poviem, keď to bude isté.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ