Dieťa Slovana zastavilo osem operácií kolena. Neveril, že sa vráti
Keď organizátori dekorovali jej prvého víťaza, všetci v sále podľahli emotívnej chvíli. Spomienky boli ešte príliš čerstvé a bolestné. Od tragickej smrti Petra Dubovského uplynulo len 180 dní.
Sníval o tom, že si zahrá s Dubovským
Na veľkom plátne bežali najkrajšie momenty z kariéry talentovaného futbalistu. Ukončil ju predčasne nešťastný pád na dovolenke v Thajsku, len zopár týždňov po tom, čo oslávil 28. narodeniny.
V hľadisku sedeli traja kandidáti na ocenenie, ktoré sa rýchlo stalo vo svojej kategórii mimoriadne prestížne: Tomáš Oravec, Pavol Sedlák a Ľubomír Meszároš. Prvú Cenu Petra Dubovského, ktorá bola určená hráčovi do 21 rokov, získal tretí z nich. S výrazným náskokom. Nazbieral 25 bodov, druhý Oravec 9 a tretí Sedlák 6.
Po rokoch potvrdzuje, že to bola pre neho jedna z najvýznamnejších chvíľ. Podobne ako Dubovský, aj on rozvíjal talent na Tehelnom poli. Peter bol od neho o sedem rokov starší a doteraz ľutuje, že sa nikdy nestretli na ihrisku. Keď sa Meszároš hlásil v kádri prvého mužstva, jeho idol už hrával v Reale Madrid.
Virtuóz Peter Dubovský."Všetci, ktorí sme vyrastali v Slovane, sme pokladali Peťa Dubovského za najväčšiu hviezdu. Chceli sme byť ako on, nebol som výnimkou. Obdivoval som ho a strašne ma trápilo, čo sa v lete 2000 prihodilo. Mojím snom bolo, aby som si s ním raz zahral v jednom mužstve.
S hráčmi jeho generácie sa mi to splnilo, ale, žiaľ, s ním už nie," približuje Meszároš, ktorý sa v marci tohto roku zaradil medzi štyridsiatnikov. Z držiteľov Ceny Petra Dubovského je najstarší.
Dieťa Slovana a Tehelného poľa
O jeho výbornom roku 2000 svedčí aj fakt, že ako víťaz Ceny Petra Dubovského skončil v hlavnej ankete na šiestom mieste. Zo slovenskej ligy bol na tom lepšie len Németh. Ten vyhral 8. ročník ankety a stal sa posledným futbalistom z domácej súťaže, ktorému sa v nej podarilo triumfovať. Po ňom obsadili najvyššie miesta už len legionári.
„Je to veľká česť prevziať túto cenu. Veľmi si to vážim,“ vyjadril sa stručne na slávnosti 20. decembra 2000, tesne po tom, ako sa stal majiteľom originálneho dresu Realu Oviedo s číslom 10 a s menom Dubovský.
Deň pred vyhlásením dorazil expresnou poštou zo Španielska a venoval ho prezident klubu Eugenio Prieto. Takúto poctu zažil len prvý víťaz Dubovského ceny.
V Oviede odvtedy tento dres už nemohol viac nosiť iný hráč. Meszárošovi ho odovzdával Petrov otec Viliam Dubovský. „Je to pre mňa cenná pamiatka, dodnes mám dres vyvesený v mojej niekdajšej detskej izbe.“
S Petrom ho spájalo viacero vecí. Nielenže si doma obliekali belasý slovanistický dres a v tomto klube vstupovali na veľkú futbalovú scénu, nielenže boli obaja bratislavskí rodáci, ale vyrastali v Ružinove a dokonca na rovnakej ulici. Ľubo bol dieťaťom Slovana a Tehelného poľa.
„Na štadión som chodil pešo. Vyrastal som v Slovane od prípravky, prešiel postupne všetkými žiackymi a dorasteneckými kategóriami,“ dopĺňa.
Na začiatku oslavoval titul
Obaja boli ofenzívne ladenými hráčmi, hoci Meszároš zastával post klasického útočníka. V roku 2000 mal dvadsaťjeden rokov, presne toľko ako jeho vzor Dubovský, keď sa stal v roku 1993 prvým víťazom ankety futbalistu roka v ére slovenskej samostatnosti.
V kádri prvého bratislavského mužstva sa objavil už viac ako rok predtým, keď ho viedol Stanislav Griga a spolu so skúsenejšími spoluhráčmi oslavoval v lete 1999 svoj prvý majstrovský titul.
Najmä v roku 2000 sa však stal platným hráčom základnej zostavy a na jeseň si vybojoval výbornými výkonmi v lige aj prvé štarty v reprezentácii. V nej nastúpil v konečnom účtovaní v ôsmich zápasov a dal v nich jeden gól.
V ročníku 2000/01 strelil v najvyššej súťaži 18 gólov. V mnohých rokoch by to stačilo na zisk koruny kráľa strelcov, ale tentoraz mal smolu, lebo v lige úradoval kanonier Interu Szilárd Németh a ten ich dal ešte o päť viac.
Kariéru mal parádne rozbehnutú. „Ak si dobre spomínam, už na jeseň som si pripísal štrnásť gólov. Na jar sa ohlásili prvé zdravotné komplikácie a neodohral som všetky stretnutia,“ približuje útočník, ktorý napokon prekonal v lige súperových brankárov dovedna 51-krát.
Slovan ho do Frankfurtu nepustil
Na Tehelnom poli opäť začalo svitať na lepšie časy. V Bratislave však v tom čase kraľoval sused z Pasienkov a Inter vybojoval dva tituly po sebe. Meszároš mal namierené do zahraničia, dostal prvé lukratívne ponuky.
Vybral si ho v tom čase špičkový nemecký tréner Felix Magath, bol sa na neho pozrieť v októbri 2000 v kvalifikačnom stretnutí so Švédskom v Bratislave, v ktorom Meszároš nastúpil prvý raz v základnej zostave národného tímu a odohral takmer celý zápas.
"Tréner Magath ma pozval na skúšku. Absolvoval som vo Frankfurte niekoľko tréningov. Všetko bolo na dobrej ceste. Nemci chceli, aby som prišiel na jar najskôr na hosťovanie, ale Slovan s tým nesúhlasil. Trval hneď na prestupe.
Zostal som doma, čo bola škoda. Mal som výbornú formu a pôsobenie v Nemecku by mi pomohlo v ďalšom futbalovom napredovaní," domnieva sa.
Menej sa vie, že bol na skúške aj v AEK Atény. Napokon si zahral dva roky v Turecku, najskôr bol v hre Ankaragücü, ale Slovan sa s ním nedohodol, zakotvil v Elazigspore a po roku prestúpil do Adanasporu. Ten mal však vážne finančné problémy a napokon skrachoval.
S odstupom času priznáva, že čakal viac. „Odišiel som do gréckeho Panioniosu, ale tam som toho už veľa nenahral. Ozvali sa zdravotné problémy,“ spomína.
Náročný návrat na ihrisko
Jeho kariéra sa lámala. Nešťastné ľavé koleno. Operovali mu ho osemkrát. "Mal som s ním viacero problémov, trápil ma roztrhnutý krížny väz, robili mi plastiku, potom replastiku, operácie išli jedna za druhou a problém bol v tom, že prerušenie kariéry bolo veľmi dlhé.
Zažil som rok, keď som nepobehol. Návrat bol veľmi ťažký," vracia sa k najhoršiemu obdobiu vo svojom športovom živote.
Tento výpadok ho postihol v najlepšom futbalovom veku, keď mohol zúročiť svoje dovtedajšie úsilie. Prvé problémy sa ozvali, keď mal 24 rokov. Potom sa z trávnikov vytratil na dve sezóny. V tom čase sa aj skončila jeho reprezentačná éra, nikdy viac si národný dres neobliekol.
„Vrátil som sa na ihrisko, ale už to nikdy nebolo ono. Moje možnosti boli limitované boľavým kolenom. Nikdy viac to už nebolo na sto percent, nemohol som absolvovať takú tréningovú a zápasovú záťaž ako voľakedy. Bol som rád, že som si vôbec ešte zahral,“ vysvetľuje.
Návrat do Slovana sa opakovaným zranením a ďalšou operáciou oddialil. Tréner Jozef Jankech bol však trpezlivý a dal mu ešte šancu.
„Výrazne mi pomohol k návratu do futbalu. Bolo to v čase, keď lekári a aj ja sám som už strácal vieru, že je to ešte možné. Podporil ma a pričinil sa, že som ešte dva roky hrával v Slovane a tešil sa aj z druhého titulu.“
Zaujímavá i poučná kariéra
Keď sa obzerá dozadu a uvažuje, čo mohol urobiť inak, trochu si vyčíta, že sa na začiatku viac neusiloval o prestup do zahraničia.
„Bol som mladý, príliš som sa touto otázkou nezaoberal, nechával som to na iných. Nikam som sa netlačil. Chcel som si zahrať v bundeslige, ale bral som to tak, že to, čo sa má stať, sa stane. Mal som sa viac angažovať a usilovať sa sám ovplyvniť situáciu,“ tvrdí Meszároš, ktorý sa s veľkou kariérou rozlúčil ako 32-ročný v Prešove, keď úspešne pomáhal zachraňovať Tatran v lige.
Napriek tomu, že jeho kariéra bola výrazne oklieštená a na rozdiel od väčšiny víťazov Ceny Petra Dubovského to nedotiahol tam, kam si predstavoval, považuje ju za zaujímavú a poučnú.
"Bola to výborná skúsenosť a tešil som sa aj z veľa pekných vecí. Zažil som úspešné obdobie v prvých rokoch pod trénerom Grigom, keď sa okolo Slovana utvorila eufória a veľké očakávania.
Výborná bola éra v reprezentačnej dvadsaťjednotke s trénerom Radolským, keď sme sa predstavili vo finálovom turnaji ME a vybojovali si účasť na OH v Sydney, hoci v olympijskom turnaji som si už nezahral.
Aj účinkovanie v tureckom futbale bolo veľkou školou, pocítil som, akým veľkým fenoménom tam je futbal a až neskôr sa o tom presviedčal aj svet. Za všetky tieto zážitky som vďačný," zdôrazňuje.
Z futbalu do civilného života
S futbalom sa po tridsiatke úplne nerozlúčil a podobne ako mnohí iní sa ním zabával až do tejto jesene ešte v regionálnej súťaži v rakúskom Golse. Popritom si hľadal nové miesto v živote a presvedčil sa, že to pre futbalistu, ktorý skončil profesionálnu kariéru, nie je vôbec jednoduché.
Gól Ľubomíra Meszároša v regionálnej súťaži v Rakúsku.Zaradil sa do civilného života. Vyštudoval vysokú školu ekonomickú. Venoval sa niekoľko rokov vo viacerých firmách administratívnej práci. „Existovala aj možnosť pokúsiť sa zostať vo futbale v nejakej oblasti. Chcel som si však dať pauzu a vyskúšať aj niečo iné,“ priznáva.
Popri futbale veľa rokov študoval a nechcel, aby to bolo zbytočné a premárnené obdobie. "Chodil som do práce ako každý iný, s osemhodinovým pracovným časom. Táto zmena nie je jednoduchá, človek sa ocitne v novom prostredí, je to mentálne náročné.
Musí sa vyrovnať s tým, že futbal ho už neživí a ani živiť nebude, že táto etapa sa definitívne skončila. Aj po dlhšom čase si stále hľadám cestu, ktorá by mi sedela. V minulých rokoch som v lete organizoval aj futbalové kempy pre mladých futbalistov. Nevylučujem ani to, že sa do futbalu ešte vrátim," uzatvára Ľubomír Meszároš.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ