DIÁR Z MS: Zázrak futbalu

Nijaká televízia, nijaké záznamy. A internet…? Škoda reči. Rozhodca netuší, čo je video, nemá v ušiach slúchadlá a z hlavy mu netrčí nijaká anténka.

Ešte v päťdesiatych rokoch, keď prišli do Bratislavy prvé brazílske mužstvá, fanúšikovia pozerali, s prepáčením, s otvorenými ústami na ich kúzelnícke triky s loptou. A museli mať bujnú fantáziu, pretože skvelý čilský šampionát 1962 a senzačnú jazdu Československa „sledovali“ s prižmúrenými očami počúvajúc rozhlasovú reportáž.

Keď potom prišlo prvý a posledný raz na Tehelné pole brazílske národné mužstvo v júni 1968, išli sa všetci pozabíjať, aby zohnali vstupenky. Tribúny praskali, tlačilo sa na nich 60-tisíc ľudí. Páni, to bola exotika!

Dnes sa na nich sypú stovky prenosov zo všetkých líg sveta. Zapnete gombík a môžete vidieť každý tím, každého hráča aj stokrát. Messiho a Ronalda, najlepších na planéte, pozná každe malé dieťa. Fanúšika už máločo zaskočí.

A mužstvá? Na MS? Stovky expertov majú detailne zmapovaných každého futbalistu i celé tímy. Zápasy, v ktorých ide o veľa, o veľkú slávu a ešte väčšie peniaze, sú zväčša taktickými bojmi. Takí superhráči, akými sú Francúzi, odpília rovnako dobrých Belgičanov. Strelia gól a už im nedajú šancu. Namlsaný divák neskáče od radosti, že vidí semifinále MS.

Futbal stratil v mnohom výnimočnosť a čaro zo svojej doby kamennej. Je priam zázrak, že ešte stále sa zrodí nejaké prekvapenie, niekto niečím šokuje. Aj preto zostal hrou, ktorá (zavše) fascinuje.