Kováčik sa považuje za silného. Nikdy som neuhol, tvrdí

Michal Zeman | 21.02.2014 10:00
Ján Kováčik Foto:
Šéf SFZ Ján Kováčik.
Ján Kováčik (51) sa po necelých štyroch rokoch na čele slovenského futbalu uchádza na dnešnej volebnej konferencii druhý raz o kreslo prezidenta SFZ.

Vyjadrili ste sa, že chcete najmä dokončiť prácu, ktorú ste začali. Akú konkrétne?
Je to niekoľko oblastí. Prvá legislatívna, na zväze sme spolutvorcami nielen futbalovej ale aj športovej legislatívy. Od 1. januára platí nový zákon o organizovaní športových podujatí a teraz sa intenzívne chystá zákon o športe. Aj my vstupujeme do jeho príprav. Je veľmi dôležité, aby jeho súčasťou bolo financovanie športu. Inak by bol nový zákon zbytočný. Nemáme to len v našich rukách, ale radi by sme vniesli do financovania športu jasné pravidlá.

Cieľom je, aby šport a futbal mali od štátu viac peňazí?
Ide najmä o pravidlá. Musíme vedieť, podľa akých kritérií budeme dostávať peniaze zo štátneho rozpočtu, aby sme si mohli urobiť plán aj na štyri roky dopredu. To sa nám zatiaľ úplne nepodarilo, sme na polceste. Nemyslím si, že súčasná prax je spravodlivá.

Spravodlivosť znamená, že futbal by mal dostať viac?
Futbal by mal logicky dostávať najviac financií, pretože je bezkonkurenčne najväčšie športové hnutie. Pravidlá však potrebujeme pre všetkých, nielen pre seba. Aby všetci vedeli, na čom sú.

Otázkou je, či sa dokáže šport dohodnúť. Každý by chcel viac…
V prvom rade by mal byť balík peňazí väčší. Pätnásť rokov je v podstate rovnaký. Na tom sa zhodneme. Potom si musíme povedať, či pravidlá potrebujeme. Zatiaľ sa mi zdá, že všetci ich nechcú.

Niektorí namietajú, že rozhodujúce sú úspechy…
To nespochybňujem, jedno z kritérií musí byť úspech. Navrhujeme, aby rozdeľovanie bolo postavené na troch pilieroch – členská základňa, popularita, úspech. Samozrejme, vo futbale chceme, aby sme dosiahli aj lepšie výsledky. Máme úspechy v mládežníckych kategóriách, čiastočne aj s výberom do 21 rokov, ale neplatí to o áčku.

Štyri roky sú pomerne dlhý čas. S čím ste boli spokojný?
Máme modernú organizačnú štruktúru zväzu, zlepšila sa komunikácia, vybudovali sme kvalitný informačný systém. Tvrdím, že hnutie je jednotnejšie. Unikátnou vecou bolo prijatie nových stanov, zosúladili sme ich s normami UEFA a FIFA. Detailne informujeme hnutie o činnosti zväzu, transparentnosť je podstatne vyššia. Investovali sme do mládežníckych výberov a vlani sme úspešne zorganizovali ME sedemnásťročných. Ale asi za najväčší úspech považujem, že sme presvedčili politikov o projekte rekonštrukcie a budovania štadiónov.

Čo rozhodlo, že váš návrh prešiel?
Aj v zložitej ekonomickej situácii sme pripravili reálny projekt a vláda a najmä premiér si ho osvojili a našli sme u neho podporu. Bavíme sa o 45 miliónov eur, ktoré poskytne štát, ale ďalších 35 miliónov dajú mestá a majitelia štadiónov. Štát vyčlenil 27 miliónov na výstavbu národného štadióna a súkromný investor sa zaviazal, že investuje do jeho výstavby ďalších 40 miliónov. Sme na úrovni 147 miliónov eur a tie musí byť vo futbalovej infraštruktúre vidieť. Štadióny budú vyzerať úplne inak.

Zdá sa, akoby slovenský futbal fungoval a prosperoval. Celková atmosféra v ňom a klesajúce sympatie verejnosti to však nepotvrdzujú. Čím si vysvetľujete tento rozpor?
Hovoril som najmä o činnosti zväzu, nie o futbale ako celku. Futbal je súčasťou spoločnosti. V nej je nálada zlá, prečo by mala byť vo futbale ideálna či lepšia? Futbal sa hrá všade na Slovensku a všetky kauzy, napríklad nelegálne ovplyvňovanie výsledkov či hodený granát na Slovane ho ovplyvňujú, sú to naše vlastné góly. Verejnosť nás nemôže po nich vnímať pozitívne. Ani projekt výstavby štadiónov mnohí neprijali, nepáči sa im, že sme dostali 45 miliónov. Napriek tomu, že sme prišli so slušným projektom na desať rokov, vláda nám dáva zo štátneho rozpočtu 4,5 milióna ročne, čo je promile. Nezobrali sme učiteľom, ani nikomu inému. Za tieto peniaze dáme dokopy 21 štadiónov. Malých, útulných, ale s podstatne lepším komfortom. Verím, že so športovými úspechmi a zlepšenými podmienkami na štadiónoch sa zmení aj atmosféra a budú sa nadalej zlepšovať aj vzťahy.

Aké sú v tomto období?
Som presvedčený, že podstane lepšie ako keď som začínal vo funkcii. Mrzí ma však, že sa mi nepodarilo zlepšiť vzťah amatérskeho a profesionálneho futbalu. Futbal je len jeden, nemôže byť rozdelený na dve časti. Musíme byť jednotní a tak nás musí vnímať aj verejnosť.

Čo sa vám ešte nepodarilo zvládnuť?
Nedokončili sme všetky projekty, ako som si predstavoval. Myslel som si, že budeme rýchlejší. Napríklad v zosúladení noriem, nemáme stále nový prestupový poriadok, stane sa tak až v tomto roku. Aj príprava disciplinárneho poriadku nám trvala dlhšie. Veril som tiež, že v tom období už bude stáť nový národný štadión, alebo bude aspoň rozostavaný.

Zväz nakoniec úplne vypadol z tohto projektu. Neprekáža vám to?
Nie, lebo model, ktorý sme prijali, nám vyhovuje. Zväz bude mať na novom štadióne svoje sídlo, sieň slávy, budeme ho využívať na zápasy reprezentácie.

Keď ste v septembri 2010 nastupovali na post prezidenta zväzu, Slovensko bolo v rebríčku FIFA na 16. mieste ako 11. európska krajina. Teraz je 54. Pripisujete si to ako neúspech?
Samozrejme.

V čom je váš podiel zodpovednosti?
Po mojom zvolení som vravel, že urobím maximum, aby SFZ bol modernou a dôveryhodnou inštitúciou, ale nemôžem garantovať športové úspechy. Usiloval som sa urobiť pre áčko maximum, aby reprezentanti mali výborné podmienky a necítili nedostatok, ktorý vládol. Ako prezident SFZ beriem zodpovednosť aj za výsledky. Mohol som navrhnúť niektoré opatrenia skôr, mrzí ma, že som v istom období nepresvedčil výkonný výbor o inom kandidátovi na trénera reprezentácie. Mal som byť dôraznejší, keď som navrhoval na tento post Jána Kozáka. Vo finále vždy rozhoduje výsledok. Vždy nás budú hodnotiť podľa toho, čo sme urobili, nie podľa toho, čo sme chceli urobiť.

Zväz ste preberali v zlej finančnej situácii, jeho hospodárenie bolo v strate. Aká je aktuálna situácia?
Minulý rok sme skončili s pozitívnym výsledkom, ale problém je v tom, že stále musíme umorovať stratu z predchádzajúceho obdobia. Nemôžeme dávať prostriedky do rozvoja, ale likvidovať stratu. Pozitívne je, že v marci zaplatíme poslednú splátku spoločnosti UFA Sports (dlžná suma bola 5,5 milióna eur – pozn. red.), vysporiadali sme mimosúdny vzťah so spoločnosťou Šport Progress a Mars travel. Nemáme nijaké zmluvy, ktoré by boli pre SFZ nevýhodné. Splácame ešte bezúročnú pôžičku, ktorú sme si vo výške tri milióny eur zobrali od UEFA v roku 2011. Tento rok bude pre nás ešte ťažký, ale verím, že potom príde obdobie rozvoja.

Dlhuje SFZ aj reprezentantom?
Permanentne im dlhujeme štartovné za dva-tri zápasy, ale resty splácame. Ani našim obchodným partnerom neplatíme vždy načas, ale dlhy vyrovnávame s časovým sklzom.

Vo voľbách nemáte protikandidáta. Čím si to vysvetľujete?
To nie je otázka pre mňa. Robil som najlepšie, ako som vedel. Veľa som cestoval po Slovensku, stretával sa s ľuďmi, oboznamoval sa s ich problémami, ale nič som im nesľuboval, lebo som vedel, že im nemôžem nič dať. Nakoniec to vždy ocenili.

Považujete sa za úspešného a silného prezidenta, ako ste to chceli po vašom prvom zvolení?
Myslím, že som taký bol. Nikdy som neuhol a nerezignoval, aj keď najmä prvé dva roky boli veľmi ťažké a konfrontačné. Nikdy som si ani nepovedal, že túto funkciu som nemal brať.

Keby ste sa mali oznámkovať podľa školskej stupnice… Dali by ste si jednotku?
Jednotku určite nie. Nebudem sa známkovať, to nech urobia iní, delegáti na konferencii. Som realista a viem, že všetko, čo si človek naplánuje, sa mu málokedy podarí. Najmä ak musíte vždy hľadať pre všetky rozhodnutia väčšinu. Môžete byť stokrát presvedčený, že váš názor je správny. To je vec, ktorú ma naučil futbal. Dvadsať rokov som robil v súkromnom biznise a platilo, čo som povedal. Našťastie, som si vo futbale k absolútnej väčšine ľudí našiel cestu. Mrzí ma, že nie ku všetkým.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ