Môžu zopakovať ich úspešnú kariéru? Pomáhajú im ich mená alebo vyvolávajú neprimerané očakávania a zvyšujú na mladé talenty priveľký tlak? Ako vidia ich futbalovú budúcnosť úspešní otcovia?
Marek Ujlaky prežil väčšinu kariéry v drese trnavského Spartaka a stal sa legendou historicky jedného z najúspešnejších slovenských klubov. Nedávno oslávil päťdesiatku.
Syn Marek má dvadsať a už sa pomaly udomácňuje v zostave Spartaka. Premiéru si v lige odkrútil ako sedemnásťročný, ale na ďalšie šance čakal pomerne dlho.
Až v tejto sezóne – po odchode iného mladíka Sebastiana Kóšu – si vybudoval pevnejšiu pozíciu v základnej zostave.
Meno Ujlaky má v Trnave zvuk, jeho otec je kamarát s trénerom Michalom Gašparíkom a hoci je súčasný kouč o niekoľko rokov mladší, stretli sa spolu aj v jednom mužstve.
Napriek tomu za syna nikdy neorodoval, nežiadal trénera, aby syna zaradil do zostavy.
„Samozrejme, ako otec by som bol rád, keby hrával čo najviac, vždy ma potešilo, keď som ho videl na ihrisku. Ale miesto v tíme si musí vybojovať sám,“ tvrdí Ujlaky starší.
Uvedomuje si aj inú vec. Presadiť sa v Trnave nie je jednoduché.
„Viem, kde Marek hrá. Trnava je futbalové mesto, sám som tu hrával roky, poznám to veľmi dobre. Je mi jasné, že od mužstva sa čakajú vždy víťazstvá, dobré výsledky. Tréner dával viac priestoru skúsenejším hráčom. On nesie aj zodpovednosť. Nechodil som za ním ani som mu nevyvolával, do remesla sa mu nemiešam.“
Kým otec hrával v strede poľa a v útoku, často strieľal góly, syn im zabraňuje, našiel si miesto v obrane.
„To ma vôbec netrápi. Pre mňa bolo od začiatku dôležité, že syn športoval.“
Ujlaky nastúpil 39-krát v slovenskom drese. Aj jeho syn si už zahral v mládežníckych reprezentačných výberoch.
„Či raz dostane príležitosť aj v áčku ako ja, si netrúfam odhadnúť. To ukáže až čas. Musí ešte na sebe pracovať a zbierať skúsenosti,“ domnieva sa otec.
Tittel vyháňal syna z bránky
Dušan Tittel patrí medzi najvýraznejšie osobnosti v ére samostatnosti. Dostal šancu už v československom výbere, pripísal si v ňom 11 štartov, ale najviac úspechov zbieral po rozdelení federácie.
Tri razy sa stal futbalistom roka. Jeho syn Timotej bude mať náročnú úlohu, aby sa priblížil k jeho výkonnosti i úspechom.
„O niečom takom sa ešte vôbec nebavíme. Ani ja som v jeho veku nesníval o tom, že raz budem hrať prvú ligu, že nastúpim za Slovan, že sa stanem reprezentantom. Išiel som postupnými krokmi. U detí je dôležité, aby ich to, čo robia, najmä bavilo. V práci s nimi je dôležitá trpezlivosť.“

U Tittelovcov sú záujmy presne rozdelené. Mama Ivana bola volejbalistka, 16-ročná Karolína sa venuje volejbalu. Timotej má štrnásť a hrá za Slovan Bratislava, v ktorom jeho otec, pochádzajúci z Oravy, prežil najlepšie futbalové roky.
„Viedli sme deti k športovaniu a asi si veľmi vyberať ani nemohli,“ smeje sa Dušan Tittel. „Naše víkendy sú športové. Usilujeme sa všetko zvládnuť, hoci to nie je jednoduché. Tešíme sa, že deťom robí šport radosť. Keďže manželka sa venovala volejbalu a v jej stopách sa vybrala aj Karolína, chodíme v lete ako rodinné družstvo aj na turnaje v plážovom volejbale, zapája sa do nich aj Timo.“
Jeho príbeh sa v mnohom ponáša na to, čo zažil jeho otec. "Tlačil sa od začiatku medzi tri žrde. Aj ja som chcel byť spočiatku brankár. Otec, ktorý hrával futbal a bol aj tréner a usmerňoval ma v prvých krokoch na ihrisku, ma z bránky vyháňal.
Musím sa priznať, že aj ja som Tima od toho odhováral. Chvíľu sa hľadal, hral aj v obrane, strede poľa i v útoku. Momentálne sa usadil na poste, na ktorom som pôsobil aj ja – je stopér. A robí nám radosť. Z roka na rok sa zlepšuje. Ale to zatiaľ nič neznamená. Čaká ho ešte dlhá cesta."

Otec jeho prvé kroky vo futbale pozorne sleduje, ak mu to dovolí čas, navštevuje zápasy a aj tréningy. Sám bol nielen vynikajúci futbalista, ale sedel na lavičke aj ako tréner.
Zostáva však len pozorovateľ, ktorý do deja nezasahuje, nedáva synovi hlasné pokyny a nekričí ani na trénera, čo ma robiť.
„Stojím zväčša bokom. Každý má svoje predstavy i skúsenosti, ale rešpektujem trénera.“
S jeho menom to má ťažšie
Pripomína, že tréneri zohrávajú dôležitú úlohu v rozvoji talentovaných futbalistov.
"Presvedčil som sa o tom na vlastnej koži. Mal som šťastie na kvalitných trénerov. Od prvého Stanislava Smolka v Dolnom Kubíne až po najznámejších, ktorí ma viedli v lige či reprezentácii, doma i v zahraničí.
V Slovane sa v poslednom období striedajú mládežnícki tréneri každý rok. Privítal by som väčšiu stabilitu, aby lepšie spoznali chlapcov.
Občas synovi poradím, upozorním ho na nejaké chyby. A občas si spolu aj zakopeme, hoci na to veľa možností nemáme. Problém je nielen čas, ale často nie je ani kde."
Timo berie futbal poctivo. Chodí dvakrát do týždňa aj na individuálne tréningy, neprekáža mu ani fakt, že sa začínajú o siedmej ráno. Talentovaní chlapci niekedy odchádzajú do zahraničných akadémií, kde nachádzajú lepšie podmienky. Ako vnímajú takú možnosť Tittelovci?
„Ak vycestujú s dieťaťom aj rodičia, nemusí to byť problém,“ reaguje Dušan.

"Ale neviem si predstaviť, že by sme syna poslali v tomto veku samého do cudziny, býval by niekde sám v internáte. Samozrejme, prežil by to, ale nie som si istý, či je to optimálne riešenie. Myslím, že ešte nie je na to pripravený.
Uvidíme, čo bude neskôr, keď už bude starší a dostal by nejakú podobnú ponuku. Ja som prišiel do Bratislavy, keď som mal sedemnásť, a nebolo to jednoduché. Zažil som potom aj život vonku, pôsobil som vo Francúzsku i na Cypre a viem, čo to všetko obnáša."
To, že Timo nesie jeho meno, nepovažuje za výhodu. Myslí si, že to má skôr ťažšie.
"Na synov bývalých úspešných futbalistov sa skoro každý pozerá trochu inak a kladú na nich aj väčšie nároky. Ale aj oni sa len učia, majú ešte nedostatky a nedá sa od nich očakávať, že budú hrať ako ich otcovia.
Nedávno som sa o tomto bavil aj s Marekom Ujlakym. Zhodli sme sa na tom, že hrať s jeho menom v Trnave nie je ľahké. Pre Tima je futbal stále najmä zábava. Ak to raz dotiahne do profesionálneho futbalu, poteší ma to, ale ak nie, budem to rešpektovať."