Na pamätné kvalifikačné víťazstvo (1:0), od ktorého uplynulo už pätnásť rokov, sme si zaspomínali s útočníkom Stanislavom Šestákom (41).
Čo myslíte, hralo by sa aj dnes v takýchto podmienkach?
Povedal by som, že nie. To bol totálny extrém, pritom si spomínam na tréning deň predtým, nacvičovali sme štandardky a nič nenasvedčovalo tomu, že počasie sa na nás takto vyblázni.
Keď som ráno pred stretnutím otvoril oči, neveril som. Ale fajn, že sa napokon hralo, lebo vieme, ako to dopadlo. Už som aj zabudol, či v tom snehu bolo vidieť loptu. Nebola náhodou červená?
Biela…
Áno, už si spomínam, ľudia mi vraveli, že ju v telke vôbec nevideli. Ani to, ako to ten Poliak trafil, keď si dal vlastný gól. Nebolo to príjemné, pamätám si, ako mi snežilo do očí, keď som bežal. A k tomu ešte aj fúkalo.
Musela vám byť neskutočná zima…
Veru bola. Brutálna. Ruky mi šli odmrznúť. Iste, keď je človek v neustálom pohybe, dostane sa postupne do varu, ale potom príde prestávka, zohrejete sa a opäť musíte do tej hnusnej zimy. Následne spravíte šmýkačku a ste durch mokrý. Ale chvalabohu za ten deň.
Foto: PETER HUDEC / EPA / Profimedia
Bolo len niekoľko dní po ťažkej prehre so Slovinskom, navyše, s niekoľkými vykartovanými oporami… Existoval vôbec nejaký dôvod na optimizmus?
Keď mám pravdu povedať, ani veľmi nie. Veď sme boli nachystaní na oslavy v Bratislave a zrazu sme stáli pred ťažkým zápasom v Poľsku, v úplne pozmenenej zostave.
Taký Zdeno Štrba musel hrať stopéra, lebo Ďurica so Škrtelom mali trest. Po mentálnej stránke to bolo fakt ťažké. Zostali mi však krásne zážitky, boli to neopakovateľné chvíle.
Seweryn Gancarczyk „dobre zrobil“, že?
(smiech) Náš najlepší hráč. Ale to bola taká kvalifikácia, že v nej stále musel niekto niečo dobre „zrobic“. V Chorzowe to potiahol on. Vlastným gólom zariadil pre nás historický úspech.
Na jeho meno slovenskí fanúšikovia nikdy nezabudnú…
Zostane s každým z nás do konca života. Keď sa povie Gancarczyk, všetci budú vedieť, o čom sa hovorí. Akoby to bol osud, niekde tam muselo byť napísané, že tento zápas musí dopadnúť dobre a zariadiť to má tento Poliak. Nech aspoň malou náplasťou preňho je, že odvtedy ho pozná každý Slovák.
Stretli ste ho ešte niekedy potom?
Nie, viac sme nehrali proti sebe. Ale v Poľsku mám mnoho známych, ktorí sa futbalu venujú, zavše sa na tom dobre zasmejú.
Pre Poliakov to nebolo veľmi úspešné obdobie, začalo sa tam však rodiť niečo nové – do reprezentácie pomaly naskakoval Robert Lewandowski. Tak, ako v Chorzowe, kde mal po vystriedaní šancu. Našťastie jediným strelcom bol v ten deň Gancarczyk.
Foto: Martin Sekanina / CNC / Profimedia
Nevraveli ste si, že je škoda, že takýto gól neprišiel až tesne pred koncom?
Iste, to by bol ideálnejší scenár, no hovorili sme si, že hoci nie sme favoriti, uhrať treba niečo na začiatku, lebo ihrisko bolo čoraz neregulérnejšie. Bolo to predovšetkým o nohách, ten zápas si bolo treba predovšetkým odmakať a vytrpieť.
V 62. minúte ste mali slušnú šancu. Spomínate si ešte?
Centrovaná lopta dostala na šmykľavom teréne nepríjemný sklz a nezakončil som to najlepšie. Mohlo byť 2:0 pre nás. Dobre si pamätám, ako po tej šanci ku mne podišiel brankár Jerzy Dudek a vraví mi po poľsky: „Kurwa, to miales strelic bramky“. (smiech)
Ach, taký som bol z toho nešťastný. Mal som po operácii ruky a chcel som potvrdiť pozíciu najlepšieho slovenského strelca v kvalifikácii. Nakoniec sa rozprávalo o Gancarczykovi a nie o Šestákovi.
Posledné minúty ste sledovali už iba z lavičky a Poliaci mohli niekoľkokrát vyrovnať. To musela byť veľká ťažoba…
Doslova strašná. Klepali sme sa od zimy a čakali, kedy do toho konečne rozhodca fúkne. A ešte keď si spomeniem na zákrok Kornela Salátu v 95.minúte, dodnes neviem, či Poliaci nemali kopať pokutový kop. Možno to sudca v tej chumelici nevidel. Veľmi sme boli šťastní.
„Duše odsúdencov sa vzbúrili, tí, ktorým nikto neveril, to dosiahli,“ kričal do mikrofónu Marcek Merčiak… Povedzte, v čom bola tá vzbura, čo sa oproti predošlým rokom zmenilo?
Boli sme fantastická partia. Vážne. S chalanmi sme dokonca chodili aj na rodinné dovolenky, či so Škrtelovcami alebo Saparovcami. V klube som hrával aj s Robom Vittekom.
Všetci sme boli hladní po úspechu, veď Slovensko dovtedy neštartovalo na žiadnom veľkom podujatí. Každý spravil maximum pre úspech, no pomohla aj zhoda náhod. Trebárs, keď sme otočili domáci duel v Bratislave proti Poliakom (2:1) doslova za pár sekúnd.
Potom sme zasa dokázali zvíťaziť v Česku, hoci predtým sme dostali vo Wembley nakladačku a nikto nám doma neveril. Bola to vlastne prvá kvalifikácie, kedy sme zdolávali aj favoritov.
Pozerali sme si video na youtube z návratu z Chorzowa a napadla nám taká vec, že zatiaľ čo s výnimkou Petra Pekaríka každý z vás už ukončil hráčsku kariéru, vtedajší premiér Robert Fico, ktorý sa vám na palube lietadla prihováral, je stále premiér…
(smiech) Dobre si spomínam, futbalová kariéra je v porovnaní s politikou vec rýchlo pominuteľná. Ale viete, čo je pekné? Že z toho lietadla sme vystúpili ako ľudia a nie ako Fíni. Snažili sme sa.
Premiér s vami žartoval, že sa môžete porozprávať aj o znížení dane z vtedajších 19 percent. Od nového roka bude 23…
Nuž, takto to je, konsolidácia sa nám nevyhne. Žiaľ, musíme sa dať dokopy, aby nasledujúce roky boli pre nás lepšie.
Keď si dovolíme tvrdiť, že zápas v Poľsku bol jeden zo zlomových duelov v moderných dejinách slovenského futbalu, budete sa s nami hádať?
Vôbec nie. Otvoril nám dvere na veľký šampionát a do slovenského futbalu pritiekli aj zaujímavé peniaze. Bol to odrazový mostík, potom sme sa zúčastnili na ďalších troch majstrovstvách Európy. Kto by to bol predtým povedal?
Bolo to výborné obdobie, Chorzow pre nás znamenal tri body, no keby sme Poliakov nezdolali doma, či nevyhrali na Letnej, málo by nám to bolo platné.
Zmenil vám tento zápas nejakým spôsobom život?
Neviem koľko hráčov môže tvrdiť, že bolo na MS i ME. Na oboch som odohral nejakú minutáž. Keď som končil s veľkým futbalom, povedal som si, že s tým môžem byť naozaj maximálne spokojný a hrdý.
Čo dnes považujete za najväčšiu slovenskú futbalovú výzvu?
Bol by som veľmi rád, keby sme opäť postúpili na majstrovstvá sveta. Iste, Euro je tiež veľká vec, dosiahli sme tam pekné úspechy, no predsa len cesta naň je ľahšia. Doprial by som týmto chlapcom jeden svetový šampionát.
Váš niekdajší parťák z útoku, Erik Jendrišek, dostal rovnakú otázku a hovoril o postupnom zániku vidieckych klubov. Preňho je toto problém a výzva do budúcnosti.
Rozumiem, mal som na mysli reprezentačnú výzvu. Ale keď už spomínate dedinský futbal, jedna čerstvá príhoda – cez víkend som hral zápas za našu Demjatu a pred úvodným hvizdom mi povedali, že chlapec príde až na druhý polčas, no začalo fúkať a tak nedošiel vôbec. Šlo ma z toho poraziť.
Foto: - / Profimedia
Ja, veterán, ktorý je sedem týždňov po operácii zlomenej kľúčnej kosti, tam behám po trávniku a potom vám niekto pre škaredé počasie nenastúpi na zápas. No chápete to? Máme však pred sebou ešte vážnejšie výzvy.
Futbalové?
Nielen také, hoci nejaký proces sa už začal v školách na hodinách telesnej výchovy. Treba s tým niečo robiť. Keď mi dcéra opisuje, že jej spolužiačky sa týždeň čo týždeň ani neprezliekajú do úboru, lebo majú svoje dni, tak si vravím, že to je neuveriteľné.
Nikto nechce cvičiť, všetci chcú len telefón. Odrazme sa, nehovorme len o futbale, lebo sú športy, ktoré nám vymierajú. Nedávno sa ma niekto pýtal na názor na e-športy ako súčasť olympijských hier.
Čo ste odpovedali?
Že je to choré. Beriem, je to reklama a ďalší spôsob, ako dostať peniaze do športu, ale e-športy? Veď to ani nie je šport. Ten je o pohybe a zdravom životnom štýle. Povedzte mi, čo z toho máte za počítačom?
Cez víkend ste prehrali doma s Brezovicou 0:6… Dokáže vás takáto prehra ešte rozčúliť?
Kdeže. Som rád, že som si mohol zabehať, vyvetrať hlavu a nezranil som sa pri tom. Chodím tam, aby som povzbudil chlapcov, aby som im sem-tam povedal, kam majú ísť, no sme poslední a nevyzerá to s nami dobre.
Čítajte viac Pred rokmi žiaril v LM, v petržalskom byte pritom pestoval priesady pre rodičov z východu. Čobej o Weissovi: Krásna povaha, ale jedno si zapamätajte
Po pondelňajšej výhre Slovenska v Azerbajdžane (3:1) sa tréner Francesco Calzona hneval. Oprávnene?
Azerbajdžan bol vždy doma nepríjemný súper, aj v pondelok ukázal kvalitu a až do vylúčenia bol lepším tímom. Aj šance mal vyloženejšie. Ale o mesiac pôjdeme do Švédska a tam sa už nikto nebude pýtať, kto ako hral v Baku, ale koľko máme bodov a čo nám bude stačiť, aby sme boli prví.
Na chalanoch som videl, že sú unavení a majú toho dosť. Nerobil by som však z toho vedu. Nebol to najlepší výkon, ale aj také zápasy bývajú.
Bude to vo Švédsku povedzme niečo ako Chorzow 2009?
Hádam tam našich privíta lepšie počasie. Vyzerá to tak, že tam musia ísť vyhrať a tak sa tá paralela núka. Uvidíme, ako na tom bude Stano Lobotka, že či sa dá za štyri týždne dokopy, on je náš základný kameň, to by bola veľká strata.
Máme veľkú kvalitu, ale aj poučenie z Bratislavy, kde nás Švédi jeden polčas totálne valcovali. To bolo neskutočné, tých 35 minút bolo šialených, to tu nehralo ani Portugalsko ani nikto iný. Odstavili nám nielen Lobotku ale kompletne celé mužstvo.
Neuveriteľné. Otvorilo nám to však oči a nazdávam sa, že pred cestou na sever sa už na to budeme vedieť pripraviť.
Čítajte viac „Stratený muž" Babnič v úprimnej spovedi: To, čo som si zarobil, zhltli automaty. Nič iné by som nechcel, len naspäť svoju rodinu
Peter Pekarík je už iba štyri zápasy od prekonania rekordu Mareka Hamšíka v počte reprezentačných štartov. Zaslúži si takýto historický zápis?
Ak hľadím na jeho celoživotný poctivý a maximálne profesionálny výkon, tak si to naozaj zaslúži. Ale zasa Hamšo je Hamšo. Mali sme Dubovského, potom Moravčíka, ale novodobá éra bola predovšetkým o Škrtelovi s Hamšíkom.
Peter nikdy nebol futbalistom roka, zaslúži si obrovský rešpekt, no Hamšík je len jeden. Sú to však len čísla a Hamšík aj bez rekordu zostane Hamšíkom.