Medzinárodná futbalová federácia (FIFA) oslávila 120. narodeniny. Založili ju 21. mája 1904 zástupcovia siedmich krajín (Belgicko, Francúzsko, Dánsko, Holandsko, Španielsko, Švédsko, Švajčiarsko) na schôdzke na ulici Saint Honoré 229 v Paríži.
Trvalo vyše 24 rokov, kým po nekonečných debatách a rôznych návrhoch padlo rozhodnutie organizovať prvé majstrovstvá sveta.
Dlhoočakávaný turnaj oddialila nielen prvá svetová vojna, ale aj skutočnosť, že sa členovia FIFA dlho nevedeli dohodnúť, ako by mal finálový turnaj vyzerať.
V roku 1921 zvolili na čelo FIFA Julesa Rimeta. Francúz začal robiť konkrétne kroky, aby sa futbalový šampionát stal realitou.
V septembri 1928 padlo rozhodnutie, že prvé majstrovstvá sveta sa uskutočnia v júli 1930. Záujem o ich organizovanie bol veľký. Hlásilo sa až šesť krajín: Španielsko, Taliansko, Holandsko, Švédsko, Maďarsko a Uruguaj.
Účet platil Uruguaj
Jediná juhoamerická krajina medzi uchádzačmi sa rýchlo stala favoritom a kongres v Barcelone jej šampionát priklepol.
O tom, že práve Uruguajčanom sa ušla pocta organizovať Campeonato del Mundo, rozhodol najmä ich iniciatívny minister športu Enriquo Buero, skvelý rečník, ktorý viedol na kongrese uruguajskú delegáciu.
Nasľuboval delegátom hory-doly a tiež oficiálne oznámil, že organizátori uhradia všetkým účastníkom cestu i pobytové náklady.
Tento bonus zabral asi najviac, pretože mnohí sa obávali najmä toho, že nebudú mať dostatok financií na taký náročný projekt. A iní kandidáti podobnú vymoženosť nemohli garantovať.
Buero argumentoval aj tým, že Uruguaj oslavuje 100. výročie nezávislosti a expresne postaví supermoderný štadión pre 80-tisíc divákov.
Dôležitú úlohu zohral tiež fakt, že Uruguaj dva razy po sebe, v roku 1924 i 1928, vyhral olympijský futbalový turnaj, ktorý v tom období suploval aj neexistujúce majstrovstvá sveta.
Svojho malého suseda podporil aj argentínsky zástupca Adrian Varela. Európske krajiny sa pod týmto tlakom postupne vzdávali kandidatúry, až Uruguaj, kde v tom období nežili ani dva milióny obyvateľov, zostal jediný a ujal sa príprav prvých majstrovstiev sveta.
Nadšený bol aj Rimet a hneď začal riešiť, akú trofej získa nový majster sveta. Oslovil francúzskeho sochára Abela Lefleura, ktorý navrhol sošku gréckej bohyne víťazstva Nike so zdvihnutými rukami. Bola vysoká 55 centimetrov a vážila štyri kilogramy.
Čítajte viac Nechutné scény na olympiáde. Zápas Francúzska s Argentínou poznačili výtržnosti na ihrisku po záverečnom hvizde
Jej cenu stanovili na 50-tisíc frankov a súťažilo sa o ňu deväťkrát. Už vtedy padlo aj rozhodnutie, že tím, ktorý ju vybojuje tri razy, ju získa do trvalého vlastníctva. To sa stalo v roku 1970 v Mexiku, kde sa tešila z tretieho titulu Brazília.
Uruguaj oslavoval diplomatický triumf skoro ako výhru na olympijských hrách 1928 v Amsterdame, kde vo finále futbalového turnaja pokoril veľkú Argentínu. Netušil, že všetko najťažšie má ešte iba pred sebou.
Kráľ Karol viedol Rumunov
Krajiny začali riešiť konkrétne problémy s účasťou na šampionáte. FIFA s organizátormi stanovila jeho termín od 15. júla do 15. augusta. Aby sa v čase letných prázdnin mohlo v turnaji predstaviť čo najviac krajín.
Mnohých však odrádzala dlhá cesta. Vyraziť do Uruguaja na parníku? Hrôza! Finančné problémy odpadli, lebo Uruguajčania cestu účastníkom zaplatili. Do hry však vstúpili kluby, ktoré sa sťažovali, že svojich najlepších hráčov stratia na dva mesiace.
Nastala paradoxná situácia. Na prvý šampionát, na ktorý sa v súčasnosti usiluje dostať vyše 200 krajín planéty, sa dva mesiace pred jeho začiatkom neprihlásilo ani jediné európske mužstvo.
Zhrozený šéf FIFA rozbehol zúfalú akciu. Cestoval po kontinente a presviedčal zástupcov silných krajín, aby sa vydali na cestu do Južnej Ameriky.
Rimet zavítal aj do Prahy a nebol úspešný. Československo v tom čase patrilo k európskej špičke, na čom mali zásluhu najmä slávne pražské S. V nich hrávali najlepší hráči.
Sparta i Slavia vyhlásili, že sa ich nemienia na dva mesiace vzdať, pretože by to negatívne ovplyvnilo ich klubové rozpočty.
Ponúkli sa menšie kluby, najmä z Prahy, ale československá futbalová asociácia túto iniciatívu odmietla. Bolo by to na úkor kvality, znel argument. Nechcela hazardovať so svojím menom.
Rimet napokon presvedčil krajanov Francúzov i Belgičanov. Pochopenie našiel aj u rumunského kráľa Karola II., ktorý sa rozhodol, že sám povedie výpravu.
Čítajte viac Debut snov pre Karhana. Trnavu priviedol k vytúženému postupu dvojgólový hrdina Ďuriš
Na popud svojej milenky Magdy Lopescovej sa obrátil na britské spoločnosti, ktoré zamestnávali rumunských hráčov, aby im dali v čase turnaja dovolenky.
Boli to, samozrejme, čistí amatéri, ktorí pracovali v rôznych profesiách.
V poslednej chvíli sa ako štvrtá zo starého kontinentu pridala Juhoslávia. V tom čase síce ešte nepatrila k špičke, ale práve jej reprezentanti napokon postúpili do semifinále ako jediný zástupca Európy.