„Enzo som po dedovi, to je naša tradícia. Krstné meno dedíme obgeneráciu, nikdy nie po otcovi, to je zakázané. S Ferrari to nič nemá, ani formula 1 ma nezaujíma,“ usmieva sa sympatický tlmočník, ktorý žije neďaleko Bratislavy už viac ako dve dekády.
Na slovenské víťazstvo na MS 2010 nad Talianskom (3:2) si ešte spomínate?
Veľmi dobre. (úsmev) Prvý polčas som sedel ešte v aute, boli sme na ceste k svokre. V rádiu som zrazu započul, že Slováci vedú 2:0. Celkom ma to prekvapilo. Spočiatku som fandil Talianom, boli sme úradujúci majstri sveta a veril som, že môžeme ísť ďaleko, keď som však videl druhý polčas – už na televíznej obrazovke – prešiel som na opačnú stranu. Slováci ma jednoducho nadchli a nepáčilo sa mi ani to, aký bol tréner Marcelo Lippi arogantný. Povedal som si, nech vyhrajú Slováci, nech sa píše história. Pre mňa to je ozaj pekná spomienka.
Keď Talian hovorí po anglicky, nezaprie sa. Rozpoznajú Slováci pri debate s vami váš pôvod?
Ako kedy. Väčšinou nejaký prízvuk zaregistrujú, no nie vždy vedia, odkiaľ som. Počujú iba cudzinca. Je to situačné, stalo sa mi už, že ma neodkryli ani po dlhšej diskusii.
Čo je pre Taliana zo slovenčiny najťažšie?
Na začiatku je to veľké množstvo spoluhlások a neskôr zasa gramatika. Taliani nemajú pády, čiže s tým je trošku trápenie. Vždy ma však zaujímali jazyky, učil som sa pomerne rýchlo. Po slovensky som sa dohovoril do jedného roka.
Ktoré slovo originál Talian po slovensky nikdy poriadne nevysloví?
Väčšinou sú to dlhšie výrazy. Ale napríklad slovo „ťažkosť“ bolo pre mňa kedysi naozaj ťažko vysloviteľné.
Kedy vás Slovenský futbalový zväz prvýkrát kontaktoval?
V lete. Keď sa pripravovali prvé rokovania. Priznám sa, najprv som nevedel o čo ide, myslel som si, že idú riešiť nejakú letnú akciu a príde niekto z Talianska. Až na mieste som sa utvrdil v tom, že ide o konkrétneho trénera. Prekvapilo ma to i potešilo zároveň.
Boli ste aj pri samotných rokovaniach?
Áno, videl som aj to, ako sa Ján Kováčik a Francesco Calzona zoznámili. Ale viete, ako to medzi nami tlmočníkmi chodí: „Všetko viem, ale nič nepoviem.“ Je to naša tlmočnícka zásada, je to akoby spovedné tajomstvo.
Slovenská predstava o Talianovi je asi takáto: energický, hlučný, tmavší, dobre oblečený, navoňaný, ležérny, užíva si dobrú kávu, no zároveň večne mešká. Je taký aj Calzona?
(smiech) Som Talian, no zároveň výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Som ryšavý, nefajčím, všade som v predstihu. Calzona naozaj vyzerá ako Talian, dokonca aj striedmo fajčí, ale je to profík, určite nemešká. Veľa z toho, čo ste povedali, sú stereotypy, robíme si z nich srandu, určite však neplatia na sto percent.
Nepýtal sa vás, ako si získať slovenskú futbalovú dušu?
Niečo medzi nami prebehlo. Bol prirodzene zvedavý, chcel sa niečo vopred dozvedieť. Skôr ho však zaujímali tunajšie zvyky, možno aj veci okolo gastronómie, atď.
Po zápase s Azerbajdžanom sa zdalo, že mal dobrú náladu. Hádžu Taliani neúspechy rýchlo za hlavu alebo sú len dobrí herci?
Je to dosť subjektívna záležitosť, nemá to veľa spoločné s tým, či ste Talian alebo nie. Iste ho táto prehra škrela, zároveň sa však nepozeral iba na výsledok. Zrejme videl aj iné, pozitívnejšie javy. Asi preto bol taký uvoľnený.
Referovali ste mu kritické ohlasy slovenských médií na dva uplynulé zápasy?
Občas mu s tým pomáham, ale dnes vám google preloží všetko. Na to, aby pochopil, či ho kritizujú alebo chvália, to úplne stačí. Ale Calzona sa v tom určite nerýpe, možno ho to, čo médiá píšu, sčasti zaujíma, no neprežíva to. Sám niekoľkokrát zopakoval, že sa nenecháva ovplyvňovať a ide si vlastnou cestou.
Mimochodom, ako znášajú Taliani kritiku?
Futbal je u nás doslova ako náboženstvo. Pitveme sa v ňom od rána do večera. Futbalovo-mediálne prostredie je stokrát kritickejšie ako na Slovensku. Sme zvyknutí. Súvisí to aj s históriou. Viete si predstaviť, čo sa u nás dialo, keď sme sa neprebojovali na svetový šampionát do Ruska? To bolo ako na desaťdňovom kare. Neúčasť v Katare tiež bolela, ale už o niečo menej.
Ako ste sa dostali na Slovensko?
Cez Francúzsko, kde som rok študoval v Štrasburgu. Tam som spoznal krásnu blondínku zo Slovenska. Dnes je to moja manželka.
Človek by povedal, že takýto pár raz určite skončí v Taliansku…
To sme si mysleli aj my dvaja. Zvažovali sme, že zostaneme na Západe. Bola však iná doba, rozdiel medzi Slovenskom a Západom bol oveľa markantnejší. Postupne sa to zmenilo. Azda som bol prezieravý, keď som chcel prísť na Slovensko. Našiel som si tu nejaké zákazky, čiže ja som bol iniciátorom.
Ruku na srdce, ak by ste sa teraz, po toľkých rokoch, mali vrátiť späť na Apeninský polostrov, na čo by ste si najťažšie zvykali?
Bývam tu už viac ako dvadsať rokov, neviem si to ani predstaviť. No aj Taliansko sa za ten čas výrazne zmenilo, poznačila ho globalizácia – v dobrom aj v zlom. Niečo sme získali, o niečo prišli. Jedno je však isté, bolo by viacero vecí, ktoré by mi zo Slovenska chýbali.
Máte v Serii A obľúbený klub?
Poviem dve slová: Juventus Turín!
Prečo práve Juventus?
Je to azda najtalianskejší tím – celonárodný klub, ktorý má fanúšikov od severu až po juh Talianska. V oblasti, kde som sa narodil, nie je žiadny iný veľkoklub, preto väčšina ľudí u nás fandí Bianconeri.
Ako rodák z Abruzza to máte do Ríma oveľa bližšie ako do Turína…
To je pravda, aj rímske AS je u nás celkom populárne. Ale naša rodina bola vždy Juve, je to ako s tými krstnými menami, dedí sa to. Dedo aj otec milovali Turín. Sú však isté výnimky, jeden môj strýko – naša čierna ovca rodiny – fandí Neapolu. (smiech)
Ak povieme, že Franco Baresi (legenda AC Miláno) bol najlepším talianskym hráčom všetkých čias, budete nám oponovať?
Franco bol raz na Slovensku a prizvali ma ako tlmočníka, strávili sme spolu jeden večer. Priznal som sa, že som mu veľmi fandil, no iba keď hral v reprezentácii. V AC vôbec. Bol to však veľký hráč, vzhliadal k nemu každý Talian. Aj nepremenenú penaltu vo finále MS 1994 proti Brazílii som mu odpustil – veď nebol sám, kto zlyhal. Keď som bol malý, obdivoval som Michela Platiniho a Stefana Tacconiho, brankára Juventusu, ktorý bol v národnom tíme dvojkou za Walterom Zengom.
Sledujete aj slovenský ligový futbal?
Neraz aj priamo na štadióne. S deťmi som chodieval na Pasienky, teraz na Tehelné pole, veľmi sa nám tam páči. So Slovanom to je striedavo oblačno, raz lepšie, inokedy horšie, určite je to však lepší tím ako pred piatimi rokmi.
Nie je to niečo podobné, ako keby slovenský hokejový fanúšik chodil na taliansky hokej?
Možno áno. (úsmev) No ak Slovák býva na severe v Bolzane, nemá na výber a ide sa pozrieť na tamojší hokej. Aj tam sú určite solídni hráči. Som na tom podobne. Mám päť detí, dve z nich aktívne hrávajú futbal, láka ich to na štadión.
Päť? Takéto početné rodiny sa dnes nenosia už ani v Taliansku…
Pravda, povráva sa o veľkých talianskych rodinách, ale je to skôr história. Dnes máme najväčší demografický problém v Európe. Zvykol to zachraňovať juh krajiny, ale ani to už veľmi neplatí.
Mimochodom, viete, čo spája Slovákov a Talianov?
Vravte…
Ich deti žijú najdlhšie s rodičmi v rámci celej Európskej únie.
Čiže je jedno, na koho z nás sa deti podajú, zostanú s nami dlho. Ak to bude takto, potom sa budem tešiť. No nie vždy to platí, ja i manželka sme odišli z rodičovského domu pomerne skoro.
Ak by došlo v najbližšej kvalifikácii k duelu Slovensko – Taliansko, presvedčili by ste deti, aby fandili azúrovým?
O tom rozhodne viac faktorov. Chlapcov som vzal do Trnavy na zápas ME do 19 rokov medzi Slovenskom a Talianskom. Jeden fandil Slovákom, druhý Talianom. A ja som bol v rozpakoch. U nás sa vždy môže všetko zmeniť počas zápasu, stačí pár vydarených akcií a prejdeme na opačnú stranu.
Taliani posledné desiatky rokov vyhrávajú, keď sa to od nich nečaká – majstri sveta 2006, európski šampióni 2020. Prekvapí so slovenskou reprezentáciou aj Calzona?
No, bodaj by… Veľmi by som sa tešil. Momentálne to nevyzerá dobre. Na nejaké veľké víťazstvá. Ale ktovie, možno sa to podarí a Calzona príjemne šokuje. Škoda, že v reprezentácii skončil Marek Hamšík, je to skvelý hráč, pomohol by ešte. Svojho času patril medzi najlepších v Serii A. Dlho sa šepkalo o tom, že z Neapola prestúpi do Juventusu. Veľmi som si to prial, aj keď tieto špekulácie sú taliansky národný šport a príliš im neverím.
Taliani sa ako úradujúci majstri Európy nedostali na svetový šampionát do Kataru. Zapne v takejto chvíli priemerný Talian televízor, aby si pozrel dobrý futbal?
Kedysi by som o tom pochyboval, no nestalo sa to prvýkrát. Navyše, verejnosť je stále trošku nabudená víťazstvom na Eure 2020, reprezentácia hrala dobre aj v Lige národov a postúpila do Final Four. Predpokladám, že ľudia nebudú majstrovstvá sveta v Katare úplne ignorovať.