Po štyroch rokoch na poste trénera skončil. Nie z vlastného rozhodnutia. Výkonný výbor Slovenského futbalového zväzu sa rozhodol, že s koučom už nepredĺži zmluvu.
Považujete sa za úspešného trénera?
Považujem sa za pracovitého trénera. Postup medzi štrnásť najlepších tímov v Európe beriem ako veľký úspech, ktorý sme dosiahli spoločnými silami. Hráči, realizačný tím, zväz. Musím uznať, že servis sme mali na vysokej úrovni. Dostali sme všetko, čo sme potrebovali. Výborné podmienky sa nedajú porovnať so žiadnym klubom.
Čím si vysvetľujete, že výkonný výbor úplne jednoznačne – dva hlasy za vás a desať proti – nesúhlasil s vaším zotrvaním vo funkcii?
Keď sme vyhrali v Holandsku a skončili na čele skupiny, neobjavili sa v novinách také veľké titulky, ako po hlasovaní výkonného výboru: Galád prehral 2:10. Ja to takto nevnímam. Vybojoval som na ihrisku dôležitejšie víťazstvá ako bola prehra v hlasovaní. Tá pre mňa nič neznamená.
Z vašej stručnej reakcie sa minulý týždeň však dalo vycítiť sklamanie…
Poviem to takto: rozhodli ľudia, s výnimkou asi troch, ktorí ma nevideli nikdy trénovať a pracovať s tímom. Nemôžem to teda brať ako vážne zhodnotenie mojej štvorročnej práce. Tým dvom, ktorí ma podporili, som sa osobne poďakoval…
Máte dosť oponentov a považujú vás za kontroverzného trénera. Súvisí váš koniec v reprezentácii aj s tým?
Úspech nemôžete dosiahnuť bez konfliktov. Zažil som štyroch trénerov áčka, so všetkými som vychádzal, najlepšie s Weissom. Zažil som troch viceprezidentov pre reprezentáciu, až na posledného, so všetkými som vychádzal, najlepšie s Vencelom. Dokázal som sa dohodnúť s každým trénerom áčka, keď si vzal od nás nejakého hráča. Istú hierarchiu rešpektujem. Ale nie som typ, ktorý vždy sklopí uši. Už nie je komunizmus, aby sme všetci hovorili to isté a mali na všetko rovnaký názor.
Už po prvom dvojročnom pôsobení ste uvažovali, či budete pokračovať v práci. Teraz ste chceli zostať?
Očakával som, že dostanem ponuku. Asi by som si ju zaslúžil za prácu, ktorú som odviedol. Vzal by som si čas na rozmyslenie. Už však nemá zmysel hovoriť, čo by bolo, keby… Vedenie sa rozhodlo inak, má na to plné právo, ale myslím si, že môj koniec na zväze mal alebo mohol vyzerať inak. Ale to nie je môj problém. Mrzí ma tiež, že rozhodnutie mi neoznámil prezident zväzu, ktorý ma angažoval a s ktorým som mal celý čas korektné vzťahy.
Dobré vzťahy ste mali aj s hráčmi. Na čom ste ich budovali?
Na neustálom kontakte a na absolútnej odddanosti k spoločnému cieľu. Emócie patria do futbalu. Trénujem bezmála tridsať rokov, od detí a najnižších súťaží a ešte som nemal s hráčmi také vzťahy ako teraz. Najmä v druhej etape môjho pôsobenia som zažil krásne chvíle.
Vo vašej ére urobilo mužstvo výkonnostný i výsledkový pokrok. Čo mu chýbalo k postupu?
Hrali sme v baráži s Talianskom a rozhodol jeden polčas zo štyroch. V troch sme uhrali s favoritom nerozhodný výsledok, v jednom bol efektívnejší. V odvete nás odpálil rozhodca, došlo k hrubému porušeniu zásad fair play. Odpískal pokutový kop, ale potom ho odvolal. Vylúčil nám dvoch hráčov. Po Taliansku som mal len mailovú komunikáciu s majiteľom žilinského klubu Jozefom Antošíkom. Hoci nie je členom vedenia zväzu, rozobrali sme situáciu zo všetkých strán. S nikým iným som sa o tom takto nebavil. To podľa mňa nebolo v poriadku.
Slovensko sa len raz dostalo na finálový turnaj ME – ako organizátor. Čím si vysvetľujete, že sa ani v tejto vekovej kategórii výraznejšie nepresadzuje?
Lebo je to vždy veľmi náročné, ešte ťažšie ako v seniorskej kategórii. Na šampionát dvadsaťjednotiek si vybojuje miestenku len sedem tímov, ale na starom kontinente je pätnásť špičkových mužstiev. My sme boli medzi nimi dva razy po sebe.
Neraz ste zdôraznili, že vašou úlohou je aj vychovávať hráčov pre áčko. Ktorí vaši bývalí zverenci majú šancu presadiť sa vo veľkom futbale?
Podľa mňa sme už nehrali mládežnícky, ale seniorský futbal. Mak, Gyömbér, Duda, Hrošovský, to sú vážni hráči, ktorí sa objavili aj v prvej reprezentácii. Z mojej éry dostali pozvánku do áčka tiež Kiss, Zreľák, Štefánik, Niňaj a Štetina.
Je to dosť?
Podľa mňa je to obrovské číslo. Ak sa z nejakého ročníka uplatnia dvaja v áčku, je to dobrý výsledok, odpad býva z rôznych dôvodov vždy veľký.
Čo vy? Už ste sa rozhodli, čo budete robiť?
Ešte nie. Mám dve ponuky, futbalovú i nefutbalovú. Zatiaľ som neprijal ani jednu. Potrebujem mať čistú hlavu a motiváciu. Nebránil by som sa ani tomu, keby moje ďalšie kroky viedli do zahraničia, ale táto cesta nie je jednoduchá.
Minulý mesiac sa objavila aj informácia, že vás ťahali do Slovana, ktorý hľadal nástupcu za trénera Straku…
To nebola pravda. Objavilo sa to v médiách nešťastne, práve v čase barážovej odvety v Taliansku. Ale mám ambície raz viesť špičkový klubový tím. A Slovan ním je.
Vrátili by ste sa v budúcnosti aj na post, ktorý ste práve opustili?
To vylučujem. Bola to jedna etapa života, je za mnou. Chcem skúsiť niečo nové.
Čomu sa teraz venujete?
Plánujem vyraziť na Kubu, lebo mám niekoľko známych, ktorí tam boli a tvrdia, že tam sa dobre hľadá inšpirácia. Zatiaľ som sa však vybral na Oravu a chytám šťuky. Darí sa mi.
Naznačili ste, že sa vrátite možno na vysokú školu do Zvolena, kde ste učili trinásť rokov. Stále to platí?
Je to jedna z alternatív. Vzdelanie oslobodzuje. Môj život má aj iné farby, nielen zelenú. Dlho som uvažoval, či sa dať na profesionálnu trénerskú dráhu, ktorej som sa teraz venoval štrnásť rokov. Pre mňa to bolo vážne rozhodnutie. Žil som dovtedy v inom prostredí. Brat je lekár, vlastní nemocnicu, denne operuje a vie, že ak bude mať okolo seba schopný tím a investuje do práce veľa úsilia a času, výsledok sa dostaví. To sa vo futbale nedá vždy povedať. Teraz sa už pozerám za obzor a tam ma čaká niečo pekné.