Všetci máme v živej pamäti besnenie Torcidy (ultras Hajduku Split). Či už v Žiline Bosna a Hercegovina vyhrá alebo prehrá, scenár bude určite opäť rovnaký – päste, obušky, kamene a krv.
Centrum Žiliny je v utorok od rána plné. Fanúšikovia sú odetí do modrožltých bosnianskych zástav, iní majú dresy Džeka, Pjaniča, či svojho rodáka Ibrahimoviča. Nemalá skupina so zlovestným názvom BHFanaticos má oblečené tmavomodré mikiny s kapucňami. To sú určité tí, problémoví. Hoci sa zatiaľ správajú slušne, som presvedčený, že počas zápasu budú vyvádzať.
Je 40 minút pred úvodným hvizdom a na štadióne pomaly niet voľného miesta. Mužstvá sa rozcvičujú, diváci tlieskajú, skandujú a bavia sa. Presne tak, ako dnešná generácia päťdesiatnikov vykresľuje atmosféru 60-tych a 70-tych rokov na štadiónoch Slovana, či Trnavy. Ale nedajme sa oklamať, toto sú horkokrvní “barbari“. Dúfam, že kukláči s ochrannými štítmi sú v pohotovosti.
Obe mužstvá sú už na ploche a znejú hymny. Najprv tá bosenská. Fanúšikovia z Balkánu, ktorí zaplnili hádam aj štyri pätiny hľadiska, spievajú o dušu. Dúfam, že slovenskú hymnu neprehluší ich piskot.
Neuveriteľné. Osemtisíc Bosniakov sprevádza jej tóny mohutným potleskom. Nasleduje minúta ticha za tragicky zosnulého Mareka Špilára, pod Dubňom je hrobové ticho ako v kostole a predsudky prameniace z nevedomosti a strachu z odlišnosti už stoja iba na hlinených nohách.
V 42. minúte strieľa Marek Hamšík vedúci gól Slovenska. Nikto nepíska, nehádže delobuchy, ani nevytrháva sedačky. Naopak, kotol ženie svojich Zuto-Plavych vpred a tí v druhom polčase otočia zápas. Dokonalé futbalové divadlo.
Útočník Adam Nemec sa po zápase sťažoval na drvivú prevahu priaznivcov z Bosny a Hercegoviny na tribúnach.Okrem iného sa spýtal, “pre koho to vlastne hráme“? Nuž pre futbalových fanúšikov! A tí z Bosny sa ukázali ako najlepší a najvyspelejší, akí tu za posledných dvadsať rokov boli. Bodaj by prišli opäť. A pokojne aj vo väčšom počte.