Rodina pochádzala z Kolárova, no malý „Kolo“, ako ho prezývali spoluhráči, prišiel na svet v českom Kladne. Po 2. svetovej vojne bolo množstvo občanov maďarskej národnosti presídlených do Česka.
Göghovci, kde bol Kolman piatym zo šiestich súrodencov, sa mohli vrátiť do Kolárova až po niekoľkých rokoch. Drobnému futbalistovi tak nič nebránilo naštartovať svoju kariéru v miestnom družstve žiakov.
„V šestnástich mal len 146 centimetrov a jeho nohy boli tak malé, že bolo ťažké nájsť pre neho futbalové kopačky,“ spomína György Batta, dlhoročný priateľ a novinár, na Göghove začiatky vo futbale.
V sedemnástich rokoch sa vyučil za zámočníka a vojnu si odslúžil Dukle Holešov ako výsadkár. Už ako 15-ročný sa z neho stala sirota, no to ho neodradilo od jeho životných cieľov.
Jeho futbalová kariéra ho potom zaviedla cez Poprad do Slovana Bratislava, kde prežil svoje najlepšie športové roky. So Slovanom vyhral československý majstrovský titul v rokoch 1974 a 1975 a v roku 1974 oslávil aj víťazstvo v československom pohári.
Nezaostával ani na medzinárodnej scéne. V drese československej reprezentácie odohral na pamätných ME 1976 semifinále proti Holandsku aj nezabudnuteľné finále Československo – Západné Nemecko.
„Z futbalového hľadiska bol v podstate pomerne jednoduchý hráč, ale o to viac bol bojovník a neuveriteľne vytrvalý. Vyhral veľa osobných súbojov, bol bojovník na pohľadanie.
Osobne som s ním veľmi rád spolupracoval,“ spomína Antonín Panenka, ktorý rozhodol finálový rozstrel zo značky pokutového kopu ikonickým „padáčikom“.
Jeho výkony na šampionáte v Juhoslávii upútali pozornosť odborníkov a novinárov z francúzskeho denníka L'Équipe, ktorí napísali: „Videli sme jedného z najlepších obrancov na svete – nenápadného, ale 100 % spoľahlivého.“
Francúzi to vystihli presne – Gögha charakterizovali hodiny a hodiny driny a pokory. Keď sa v Slovane rozhodli, že ho „prerobia“ zo stopéra na ľavého obrancu, „Kolo“ iba pokrčil ramenami.
Drel a drel, kým sa zo stopéra nestal krajný bek so smrtonosnou ľavačkou. „Predtým nevedel kopnúť do lopty ľavou nohou,“ prezradil bývalý spoluhráč a stredopoliar belasých Ján Medviď.
Zlato z Belehradu nebolo jeho jediným reprezentačným úspechom. O štyri roky neskôr bol opäť jedným z pilierov národného tímu a keď sa zápas o bronzovú medailu proti Taliansku dostal do rozstrelu, šiesta séria pripadla Göghovi. Ten uspel a československý tím mohol oslavovať ďalšiu medailu.
„Bol to skôr plachý človek, veľa toho nenahovoril. Hral svoju poctivú hru, nikam sa neponáhľal, takže určite bol rád, keby nemusel ísť na penaltu,“ spomína bývalý kolega z československej reprezentácie Ladislav Vízek.
Spoluhráči a blízki kamaráti sa zhodovali, že Gögh žil takmer asketicky. Dostať do neho pohár vína alebo inej pijatiky bolo umenie. Nepil, nefajčil.
„Keď bolo po tréningu a ostatní šli na pivo, on zamieril domov a rozmýšľal, ako napriek svojmu malému vzrastu vyhrávať hlavičkové súboje,“ dodal Batta.
Po hráčskej kariére sa uchytil aj ako šéf na lavičke. V rokoch 1982–1984 bol hrajúcim trénerom Dunajskej Stredy, po návrate do Slovana robil asistenta.
Jeho služby využili aj v susednom Rakúsku. Popri tom stihol získať diplom futbalového trénera na Vysokej škole športovej výchovy v Bratislave.
Dožil sa iba 47 rokov, jeho život ukončila tragédia. 11. novembra 1995 sa Gögh vracal domov z Rakúska, kde v tom čase robil trénera.
Pri Gattendorfe vyletel z cesty a narazil do stromu. Doteraz nie je jasné, či bol príčinou šmyk, mikrospánok, porucha na vozidle alebo niečo iné.
„Cítila som, že je unavený, mohla to byť príčina tragédie. Čo sa však presne stalo, nikdy nebudeme poznať. Bol v aute sám a pochovali sme ho bez pitvy.
Cestu poznal aj naslepo, veď ňou jazdil deväť rokov. Mohol ho chytiť mikrospánok, taký bol najčastejší záver. Na druhý deň boli na mieste nehody chlapci z Devína a vraveli, že videli dlhú brzdnú dráhu.
Možno mu niečo prebehlo cez cestu. A možno ho postihla aj nejaká nevoľnosť, v posledných týždňoch sa občas posťažoval na bolesti. Aj jeho otec zomrel mladý – na infarkt," povedala v roku 2008 pre Športweb jeho manželka Valéria.
Gögha si uctili v Kolárove tým najfutbalovejším spôsobom. Miestny štadión nesie jeho meno.