„A keď môžem poklebetiť o futbale, je mi ešte lepšie,“ začína rozhovor rodák zo Sniny, kde sa po kariére aj usadil.
Pre chlapca, ktorý chodil v 90. rokoch na ligový futbal, ste hviezdou. Cítite sa tak?
Či som hral v Banskej Bystrici, v Dunajskej Strede, v Košiciach alebo v Humennom, všade som zo seba vydal maximum. Makal som, koľko sa dalo. Chcel som pomôcť mužstvu, spoluhráčom, kamarátom, potešiť ľudí a hádam sa mi to aj podarilo. Aby všetci mali radosť.
Ale žeby som sa preto cítil ako hviezda? Dajte pokoj (smiech), až taký veľký bombardér som zasa nebol, všetko sme robili v skromnejších podmienkach ako dnes. Na nič sme sa nehrali.
Keď zaznie meno Pavol Diňa – fanúšik si povie, že gól nie je problém… Naozaj nie je?
Ako kedy. Niekedy to bol veľký problém. Aj ja som zažil krízu, nie jednu, nešťastný som bol, hoci šance boli. Tri, štyri zápasy som nedal gól a už sa ľudia pýtali, „Diňa, čo je?“ Pochopiteľne, že aj ja som bol nervózny, veď čo horšie sa môže útočníkovi stať, ako keď zahodí príležitosť?
Našťastie, lepšie chvíle v mojej kariére prevažovali. Mal som svoj rituál – v deň zápasu ma na raňajky čakali spišské párky. Štyri kúsky. Zvyšok tímu si dával hemendex, ja som mal však to svoje. Raz ma pozvali na rozhovor do televízie, čakalo ma tam pätnásť párkov. Aj tam to už o mne vedeli.
Čítajte viac Najbolestnejší moment v histórii maďarského športu spôsobil najskromnejší z partie. Jeho srdce vydržalo krátko
Rád spomínate?
Veľmi. Na žiacke časy, na ligové. Netuším, čo by som vlastne robil, nebyť futbalu.
Skúste porozmýšľať…
Keby nebol futbal, v prvom rade by to pre mňa bol veľký problém, ale robiť by som niečo musel, všakže? Som vyučený montér oceľových konštrukcií, mali sme tu závod Vihorlat, azda by ma tam niekde zamestnali.
Keď hovoríme o spomienkach, povedzte, čo vám zakaždým vykúzli úsmev na tvári?
Mám ich veľa. Ale najradšej zo všetkého, keď sa stretnem s kamarátmi, bývalými spoluhráčmi či súpermi a môžeme si pokecať. Viete, aké je to milé? Keď som chodieval na stretnutia starých pánov, Lacko Molnár zavše spomínal, ako sa moje strely nedali chytať.
Mali ste aj neobľúbeného brankára, ktorý to na vás vedel?
Vo federálnej lige ich bolo viacero. V Ostrave či na Sparte som to nikdy nemal ľahké.
Na elitného strelca si museli dávať aj obrancovia veľký pozor… Vaše členky by asi vedeli hovoriť, však?
Nebudem klamať, „užil“ som si. Keď sme prišli na Bohemku či do Plzne, hneď som vedel, že zápas bude bolieť. Aj dva-tri dni som sa niekedy dával dokopy. Teraz však zaklopem na drevo, veľké zranenia sa mi počas kariéry vyhýbali. Asi som mal aj šťastie.
Foto: TASR
Miroslav Labun nám pred rokmi povedal, že najhoršie bolo hrať proti Františkovi Strakovi, lebo „to bol uletenec, ktorému naozaj bolo všetko jedno“…
Asi tak. Napokon, vidieť to aj teraz, keď trénuje. Naozaj mu je všetko jedno, menej vyhodnocoval hlavou a vždy šiel do všetkého viac srdcom.
S Chovancom v obrane boli skvelí, no Franto sa naozaj nepozeral, či je pred ním spoluhráč či súper, vletel tam ako buldog. Všetko za Spartu, pomaly krv v očiach. Nespomínam si, že by som dal niekedy cez neho gól.
Váš otec bol brankár, dvaja starší bratia tiež… Vy ste rýchlo pochopili, že vaše miesto bude vpredu?
Nepochopil, lebo keď nebol brankár, šiel som tam. Všade som chcel byť. Aj pár súťažných stretnutí som odchytal. Ale viete, ako to majú malí chlapci, všetci by najradšej dávali góly. Navyše, ja som nebol nijaká výšava, otec i bratia mali po 190 centimetrov, ja som drobec, mám len 178. Na brankára málo, hoci boli aj takí.
Kde si vás prvýkrát všimli?
V dorasteneckej lige som bol ako hráč Sniny najlepším strelcom, získal som aj Pohár Jozefa Adamca. Odtiaľ si ma vybrali do Humenného, kde boli hráči do 20 rokov. Odohral som dve sezóny v 2. SNL a tam zaujal aj banskobystrickú Duklu.
Labun nám tiež vravel, že tréningy pod Jozefom Adamcom v Dukle boli neskutočne náročné…
To môžem na sto percent podpísať. Či pršalo, či sa topil sneh, na čiernej škváre to boli často galeje. Bolo mu jedno, či ste chlapec z Bratislavy, od Trnavy či z východu, či máte talent alebo ho je menej, dreli všetci. Keď som narukoval, prvý rok mi zakázal hrávať súťažné zápasy. Vravel mi, že moja chvíľa príde. A tak som len makal.
Nikdy ste sa nestavali trénerom na odpor?
Ale kdeže. Za žiadnych okolností. Nikde! Pod žiadnym trénerom. Ešte to, aby si na mňa pán Adamec zasadol, no čo horšie by sa mi mohlo stať? Bol prísny, ale to musí byť každý tréner, ktorý chce aspoň niečo dosiahnuť. Nikdy som mu neodvrával, mali sme pekný vzťah, po kariére sa ma zavše opýtal, ako sa mám, čo mám nové.
A ja som sa mu vždy poďakoval, lebo nebyť jeho, ťažko by som toto všetko dosiahol. Vydržal som jeho nároky a on mi dal nakoniec šancu. Keby som bol nejaké „kvítko“, čo sa vzoprie, lebo nehráva, ktovie, čo by bolo.
Zo 129 gólov ste dali 81 ešte vo federálnej lige. To je neskutočná bilancia…
To si človek uvedomí až neskôr. Bola to silná súťaž, nadupané celky a to nehovorím len o tých pražských. Navyše, ja som hrával za Banskú Bystricu, mužstvo zo spodnej časti tabuľky. Prosím, nech to neznie pyšne, ale som fakt hrdý.
Bol to obrovský futbalový prepad, keď sa krajina rozdelila?
Po futbalovej stránke určite. Množstvo zápasov už nemalo dostatok kvality. Pri všetkej úcte, Baník Prievidza ani Chemlon Humenné nenahradili Slaviu, Spartu ani Duklu Praha. Súťaž stratila šmrnc. Už sem zrazu nechodili Straka a spol., veľkí československí repzrezentanti.
S nostalgiou spomínam, bola to parádna liga, hrať na Letnej zasa sviatok. Vždy sme si vraveli, „len nedostať veľa gólov“. Ale raz sme tam s Dunajskou Stredou remizovali. Doma sme ich zasa mali na lopate, ja som dal dva góly, Miki Radványi jeden, viedli sme 3:0 a nakoniec bolo aj tak 3:3. Čo vám poviem, no Sparta. (úsmev)
Čítajte viac Haló, tu Slovensko... Chlapec z Nigérie si vyzliekol reprezentačný dres a šiel do sveta. Zamiloval sa tu, má tri krásne deti a bojuje o postup do 1. ligy
Ak by sme si dnes predstavili spoločnú československú súťaž, ktoré mužstvo okrem Slovana by v nej obstálo?
Belasí by tam boli určite. S výnimkou krátkeho obdobia boli stále hore – aj v rámci niekdajšej súťaže. Myslím si však, že Žilina, Trnava i DAC by hrali niekde v druhej polovici spoločnej ligy. Majú svoju kvalitu aj dostatočné zázemie.
Dunajská Streda dnes na to má prostriedky, len na trávniku to ešte nedokáže predať. Dočká sa niekedy ligového titulu?
Strávil som tam štyri roky, fandím im. Je tam kvalita, je tam prakticky všetko, len Slovan je akosi „ustrelený“. Tréner Weiss tam má taký káder, že si môže robiť čo chce. Vidíte, Dunajskostredčania, ale i Trnava, mohli mať aj päťbodový náskok, ale Slovan manko vždy zmazal.
Chvíľu bola na čele Žilina, no všetko dočasu, lebo nemá zatiaľ také vyspelé mužstvo. A či sa DAC raz dočká? Netrúfnem si tipovať, no držím palce.
Povedzte, ako vás – chlapca spod Vihorlatu – prijali na prevažne maďarskojazyčnom Žitnom ostrove?
Viaže sa k tomu zaujímavý príbeh. Ja som vlastne ani nevedel, že tam prestupujem. S Banskou Bystricou sme boli na sústredení v Slušoviciach, odtrénovali sme si, sedeli na večeri, keď mi zrazu vravia, že „choď sa vyspať, ráno si po teba prídu z Dunajskej Stredy“. Boli mi to divné, vôbec som tomu nerozumel, pýtal sa, čo sa to vlastne stalo. Ráno tam už bol nastúpený šofér z Dunajskej Stredy. Za pár hodín sme boli na mieste.
Človek mieni, život mení…
Ja som bol už na štadióne DAC, pričom moja pani manželka ešte o ničom netušila. Volal som jej: „Som v Dunajskej, chytro pobaľ veci, zanedlho prídem“. Ani mi veriť nechcela, pýtala sa, čo tam robím, „nuž, reku, prestúpil som sem“. Dobre ma prijali, po týždni mi dali aj byt na štadióne. Nedávno som tam bol, už som to tam nespoznal.
Čítajte viac Vo vrecku nosil kúsok zostrelenej americkej stíhačky. Pána Balkánu zabili tam, kde sa cítil najbezpečnejšie
Chlapec z východu v maďarskom prostredí. Nebol to šok?
Bolo tam viacero chlapcov, s ktorými som sa vedel porozprávať po slovensky. Aj s Čechmi. Horšie to bolo, keď som šiel do mesta, tam som sa jazykovo strácal. Ale zvykol som si, hoci po maďarsky som sa naučil doslova len pár slovíčok.
Po roku som tam bol už ako doma, keď bola sezóna, každé ráno nás čakali melóny a zelenina od fanúšikov. U mäsiara som tiež do radu nemusel. „Pán Diňa, počkajte, niečo pre vás mám“. Lepšiu klobásku, ako tam, vám nikde nespravia. Celé mužstvo neustále niekam volali.
Boli to najkrajšie roky kariéry?
Určite. Dal som tam veľa gólov, stal sa najlepším strelcom sezóny. Bol to azda vrchol mojej kariéry. Aj mužstvo sme mali skvelé. Po finančnej stránke to bolo pre mňa tiež najzaujímavejšie obdobie. Naozaj som bol spokojný.
Ťažko veriť, že by ste nemali ponuky aj zo zahraničia…
Jednu jedinú. Z druhej španielskej ligy. Tuším to bol Logronés. Bolo to počas letnej prestávky, šiel som však s rodinou na dovolenku a nad ponukou mávol rukou. Viac sa už nikto neozval.
Bola iná doba, ťažko sa prestupovalo, pred revolúciou ste museli mať odohraté roky, po nej sa to síce uvoľnilo, ale futbalový biznis sa ešte netočil ako dnes, keď si zahraničné kluby rozoberajú pomaly dorastencov.
Neľutujete, že ste to neskúsili?
Jasné. Keby som šiel, možno sa tam ujmem. Ale to je už len teoretizovanie, nič s tým neurobím. Taký je život. Keď sa mi končila v DAC zmluva, veľmi chceli, aby som ešte zostal, no ozvali sa Košice, manželku to ťahalo späť na východ, tak sme sa pobrali. Ktovie, keby som zostal, život by sa možno vyvíjal inak – mnohí chlapci ešte roky hrávali v Rakúsku, ja som však bol na opačnom konci republiky.
Dokedy ste aktívne hrávali?
Končil som v okresnej súťaži, v dedinke Kolonica neďaleko rodnej Sniny. Mal som asi 55 rokov. Bola to zábava, keď som mal voľno, šiel som si s chlapcami na ihrisko zabehať, po zápase si dal pivko, paráda.
Už to ale nebolo na celých 90 minút, dal som dva góly a po hodinke šiel dole. Chlapci si chceli so mnou zahrať futbal a tak som to ťahal, kým to šlo. Mali sme z toho radosť.
Skúšali ste aj trénerskú dráhu?
Mám trénerskú licenciu, v Humennom som bol asistent, neskôr som viedol tamojšie béčko, potom Stakčín aj Sninu, Dnes sa venujem deťom, na starosti mám sninskú U11 a dievčatá do 15 rokov. Nesúhlasím, keď niekto povie, že nepatria na ihrisko, práve naopak, sú veľmi šikovné.
Dá sa vôbec naučiť strieľať góly tak, ako vy?
Niečo sa dá, niečo musia mať chlapci v sebe. Je to aj o tom, čo spravíte navyše. Koľko zostanete na tréningu. Koľkokrát ešte vystrelíte na bránku. Inak sa to nenaučíte. Škoda, že dnes sa nám chlapci po tréningu hneď rozutekajú, berú do rúk mobily, zapínajú počítače. S jedenásťročnými sa to ešte dá, tí sú poslušní, potom, keď vyrastú, je to horšie.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Rýchlo zbadáte, kto má čuch na góly?
Určite. Vidím to hneď. S futbalom tu začínal aj reprezentant Ondrej Duda, sledoval som ho, hneď som vedel, že to bude pán futbalista. Od ostatných bol lepší aj o päťdesiat percent.
Koľko hodín denne trávite na ihrisku v Snine?
Som tu od siedmej rána do tretej poobede. Keď mám s chlapcami tréning, tak aj do piatej. Staráme sa o budovu, perieme výstroj, pripravujeme ihrisko, kosíme, čistíme, lajnujeme. Pripravujeme šatne hráčom, rozhodcom, je toho dosť.
Aké to musí byť, keď útočník treťoligovej Sniny vie, že pred zápasom ste mu dres vyprali vy?
Sú to zlatí chlapci, nedám na nich dopustiť. Slušní sú, pozdravia sa pekne, domáci, aj tí zahraniční. Nemôžem povedať, že by nemali rešpekt, vidia, čo sa tu robí, vedia, aký som bol hráč. Mám ich rád a dávam pred nimi klobúk dole.
Spomenú si občas na vás vaše bývalé kluby?
Pred týždňom ma pozvali do Michaloviec, do Dunajskej Stredy ma volajú pravidelne, keď som mal šesťdesiatku, mal som tam slávnostný výkop. Zavolajú mi, opýtajú sa, či mám čas, zabezpečia hotel, pohostia. Naozaj nemám pocit, že by sa na mňa zabudlo, že by som potreboval viac pozornosti. To teda vôbec nie.
Keby ste mohli život vrátiť o päťdesiat rokov späť, boli by ste opäť futbalistom?
O čomkoľvek by som mohol pochybovať vo svojom živote, ale o tomto určite nie. Vravím vám, to je stopercentná istota. Hrával som všeličo možné, stolný tenis, robil zápasenie, hádzanú, basketbal, ale k srdcu mi prischol jedine futbal.
Bavilo by vás to aj dnes, keď sa táto hra maximálne profesionalizuje a dbá sa na každý detail?
Je to celkom iné, ale azda by som si aj zvykol. Bazíruje sa na všetkom. My sme to mali voľnejšie, povedal by som, že aj veselšie. Za mojich čias nebol v mužstve jediný zahraničný hráč a pozrite, čo sa deje dnes. Nechápem, kde majú tie naše talenty rásť a zlepšovať sa.
Cudzinci sú dnes už aj v nižších súťažiach…
O tom by sa mi kedysi ani len nesnívalo. Dokonca už aj v piatej lige sú. Afričania, Juhoameričania, chlapci z Ázie. Svet sa tak veľmi zmenil. Neuveriteľné.
Tigran Barseghjan vraj deň pred zápasom zájde do McDonaldu. Dnes sa to však považuje za problém…
(smiech) Snažím sa si to teraz predstaviť. Že by sme my ako partia nešli do McDonaldu, lebo na druhý deň nás čaká ligový zápas? Panebože, toto mi hlava neberie, že by takto na tom kedysi niekto bazíroval. Veď každý sme za seba zodpovedný, nie? Trošku to už hraničí s buzeráciou, ale to je dnešný futbal. Do istej miery tomu aj rozumiem.
Vám by párky pred zápasom zakázať nemohli…
Ale len ráno. To muselo byť. Dobré, spišské… K tomu fajnová horčica s chrenom a ešte dačo. Na obed to už bolo – samozrejme – striedmejšie. Žiadny guláš či segedín. Ani v Dunajskej. (úsmev)
Počas kariéry ste mali zavalitejšiu postavu… Aj vám niekedy niekto povedal, „Paľo, schudni!“?
Juj, to sa mi veruže stalo. Mal som s tým veľké problémy. Hlavne, keď som šiel domov na východ na dovolenku a vracal sa späť. Keď som videl váhu, panenky sa mi prevracali. Nevedel som, čo mám robiť.
Čítajte viac Človeče, veď ty si totálne na mol. A o pár minút sa začal zápas, ktorý vošiel do dejín
Aj pán tréner Dušan Radolský mi opakoval, „schudni, schudni, schudni“. A ja som to jedného dňa fakt dokázal, lenže prišli zápasy a ja som zrazu nevládal. Nemal som silu. Tak mi povedali, aby som sa na chudnutie vykašľal a vrátil sa na svoju pôvodnú hmotnosť. A dobre bolo…
Koľko ste vážili?
Držal som si asi 85 kilogramov. Bolo to dosť, bol som taký „macatejší“, ale mne to vyhovovalo. Ale vravím, po Vianociach to bývalo najhoršie, navštívil som rodičov, svokrovcov a za každé kilo navyše bola nejaká pokuta. A nebolo to tak, že by som len sedel, vybehol som aj na tie naše sninské rybníky a naspäť, ale ja som bol gurmán. Dobré jedlo mám rád, to bez debaty.
Tradičný pokrik z tribún, „Diňa, Diňa, tlstá sviňa“, vás nikdy nerozhodil?
Ale kdeže. Nijako sa ma to nedotklo. Skôr naopak, vravel som si, keď vy mne takto, tak ja vám zasa tak – a chcel som dať gól. Naštartovalo ma to. Najčastejšie sa mi takto posmievali na Tehelnom poli. Dal som gól Šaňovi Vencelovi a potom aj Lacovi Molnárovi. A ľudia stíchli.
Nemáte pocit, že u nás na Slovensku strelci ako vy akoby vymreli?
Samozrejme, že tu sú. Možno je to aj preto, že obrany sú menej priepustné, dávajú si väčší pozor. Nebuďme pesimisti, máme nádejných futbalistov, Nino Marcelli je veľmi šikovný. Buďme trpezliví, strelci sa určite nájdu.
Čo by za vás dal Vladimír Weiss st. v Slovane…
Hrávali sme spolu. A či by som si pod ním chcel zahrať? Neviem. (smiech) Ale nemyslím, že by to bol problém, fungovalo by to. Vždy bol temperamentný, hoci teraz je to trošku iné, má väčšiu zodpovednosť. Po emócie nikdy nechodil ďaleko, ale tie potrebuje každý hráč. Burcoval aj kabínu, ale nebolo to niečo extra, že by šla šatňa spadnúť.
Čítajte viac Slávny Karol Jokl dusil v sebe emócie. Skonal po osudnej prehre
Obujete si ešte občas kopačky?
Už len sem tam. Keď trénujem dievčatá, aby som im mohol prihrávať. Inak nie, nestrieľam už z 30 metrov do šibenice, hádam už toho bolo dosť. Napriek tomu nevysedávam, v Snine sa hrá v hale mestská liga, chlapcom chodím aspoň rozhodovať.
Vy fakt nemôžete žiť bez futbalu…
A čo by som robil? Pokiaľ môžem, zostanem na ihrisku aspoň takto. Trošku ma začína pobolievať bedrový kĺb, bol som nedávno na kontrole, doktor povedal, že to nie je také strašné a mám ešte počkať.
A nepovedal aj, že kilá dole by pomohli?
(smiech) Nie, nie, v ordinácii som to zatiaľ ešte nepočul.
Ježiško vám už teda kopačky neprinesie…
Futbalových darčekov bolo dosť, my starší už potrebujeme niečo iné. Kopačky nech nosí mladým. Radšej by som sebe aj všetkým ostatným poprial niečo do Nového roka.
Akiste zdravie…
Bez neho to nejde. To je základ všetkého.
