Charizmatická, príjemná a skromná Roberta "Beta” Rivelino je brazílska speváčka zo São Paula, žijúca v Malajziii a teraz už časom aj v Austrálii, ktorú od jej otca odlišuje jediné písmeno v krstnom mene.
Jej otcom je slávny futbalista Roberto Rivelino (79), majster sveta z roku 1970. Hral po boku už nebohého futbalového kráľa Pelého, prevzal jeho dres s číslom 10 a stal sa kapitánom výberu pod brazílskym názvom v portugalčine Seleção.
Beta má okrem športu a hudby rada aj výtvarné umenie a prácu s ľuďmi a nedávno sa objavila v Melbourne na jednej z výstav. Nedalo nám nepožiadať ju o rozhovor, sadli sme si na kávu na druhej strane južnej pologule a všetko ostatné o nej a zo života jej fenomenálneho otca sme sa dozvedeli z rozprávania.
Ako ste sa dostali do Austrálie?
Tretí raz som sa vydala, môj súčasný manžel žije v Melbourne už 10 rokov, má deti z predchádzajúceho vzťahu, a tak sem dosť často cestujem, aby som strávila čas s ním, s rodinou a priateľmi.
Od roku 2021 žijete v Kuala Lumpure. Prečo Malajzia a ako ste sa tam dostali v čase pandémie?
V roku 2018 som si vzala dlhé pracovné voľno, keďže môj syn Pedro, ktorý má dnes 21, sa rozhodol vycestovať za otcom do Čile, odkiaľ je môj druhý manžel, a mne sa naskytla možnosť cestovať, spoznávať a skúšať nové veci. Vybrala som si Juhovýchodnú Áziu, ktorú som dobre nepoznala. Veľa času som predtým strávila okrem Južnej Ameriky aj v Európe, na Blízkom východe a v Japonsku, ale chcela som vidieť nové kraje.
So súčasným manželom Janom sme sa dali dohromady roku 2018 v Laose, potom pricestoval na pár týždňov do Brazílie, ostal tri mesiace, a keď sa v októbri 2020 objavila možnosť letieť z Brazílie do Malajzie, využila som to. Jan ma požiadal o ruku, prijala som, cestovať však veľa nemohol a nebolo jednoduché žiť oddelene. Austrália vydala prísnejšie obmedzenia. Ostala som v Malajzii.
Čítajte viac Tréner Weiss soptil na slovenské kluby: Zarobili sme každému 700-tisíc, teraz boli všetci proti nám
Vy ste však strávili tri roky aj v Saudskej Arábii vo veku sedem až desať rokov. Čo si z toho pamätáte?
Po skončení domácej a reprezentačnej kariéry otec podpísal trojročnú zmluvu s klubom Al Hilal a stal sa prvým brazílskym futbalistom v Saudskej Arábii. Všetci si tam obľúbili jeho kľučky, skvelé prihrávky a kopy, aj fúzy, bol miláčikom fanúšikov. Vyhral tam saudskú Premier League aj Kráľovský pohár. Otvoril cestu ostatným Brazílčanom i svetu. Stal sa priateľom kráľa Chálida bin Abdulazíza. Sťahovanie z Ria však nebolo ľahké, bola to pre mňa veľká zmena. V Saudskej Arábii nemali ženy veľa slobody pohybu. Bolo to ešte prísnejšie ako teraz. Aj mama mala dosť ťažké chvíle.
Žili sme v stráženom objekte, von sme smeli len s ochrankou. Nevedela som dobre po anglicky, musela som sa učiť v tamojšej americkej škole, nemala som kamarátky. Stala sa mi príhoda, keď sme zo Saudskej Arábie prileteli do Brazílie na prázdniny, na letisku nás obklopili novinári a aj mňa sa opýtali, či sa mi v Saudskej Arábii páči. Mala som osem a odvetila som, že to tam nenávidím. Otec sa musel formálne ospravedlniť kráľovi Chálidovi, bol to veľký mediálny a medzinárodný problém, ale vyriešil sa aj preto, že kráľ mal otca rád, a ja som dostala zákaz hovoriť s médiami. Nechápala som dôsledky týchto slov. Al Hilal bol majetkom kráľa, ktorý nás pozval a krásne privítal v krajine, a ja ako dieťa sa takto vyjadrujem. No na Blízky východ mám aj krásne spomienky, veľa som sa naučila a porozumela, že sú aj iní ľudia, iné zvyky, odlišné kultúry a otvorilo mi to oči. Raz sme museli prespať dve noci na letisku v Džidde pre ohlásenú bombu, zažila som toho dosť a všetko to prispelo k môjmu záujmu o cestovanie.
Deti slávnych športovcov zvyčajne kráčajú v rodičovských stopách. Vy ste sa však nedali na šport. Prečo?
Neuveríte, nemám absolútne žiadny športový talent. Rodina trvala prísne na jednej veci. A to platilo pre každého, či bol v niečom hviezda, alebo nie – na vzdelaní. Museli sme s bratmi veľa študovať, poriadne sa učiť a dokončiť vzdelanie s diplomom. Známky horšie ako jednotky sa neprijímali, dostali by sme zákaz vychádzok, škola mala prednosť. Od otca som zdedila rozhodnosť, pracovitosť, spravodlivosť, húževnatosť, od mamy zasa pochopenie, štedrosť, dobročinnosť a pevné priateľské vzťahy. Napriek veľkej sláve otca bol môj život skromný, bežný a musela som sa obracať a prebojovať tak, aby som nežila z jeho mena a slávy. Sám pochádzal z veľmi chudobnej talianskej rodiny prisťahovalcov z Macchiagodeny, z provincie Isernia južne od Ríma v susedstve Národného parku Abruzzo v Apeninských horách. Peniaze sa nezarábali ľahko.
Rodičia sa postarali pre mňa a pre bratov o prvé veľmi priemerné auto, museli sme si platiť poistku, benzín a všetko. Nikto z nás si nepotrpel na luxus a od otca sme nikdy nič neočakávali. Ani oni od nás, dokonca im neprekážalo, že nebudeme veľkí futbalisti ako on. Čoby najstaršiu ma vychovali ako silnú, nezávislú osobnosť. Vyštudovala som cestovný ruch vo Švajčiarsku a pri turizme som ostala veľa rokov. Päťkrát som zmenila kariéru. Nie pre peniaze a nie pre honbu za veľkými pozíciami, ale vždy, keď sa naskytla príležitosť a niekto vo mne videl osobnostné vlastnosti, nie technické schopnosti, a ponúkol mi miesto, tak som ho vzala. Dostala som sa od turizmu k reklamnej činnosti, k leteckým spoločnostiam, ku konzultačnej práci, ba aj k riadeniu kancelárie v právnickej firme, hoci som o práve veľa nevedela. Bola to skôr práca s ľuďmi a spájanie ľudí.
Takže ste veľa pochytili aj od starkých, od Rivelinových rodičov. Čo všetko si pamätáte?
Všetko. Svedomito nás vychovávali, priniesli do Brazílie talianske katolícke hodnoty, dbali o rodinného ducha a čestnosť. Každý deň sme mali spoločné jedlo, všetci pri stole, najmä na obedoch. Boli pri mne takmer až do mojej tridsiatky. Jedna zo starých mám ešte žije, má 94. Tichá, starostlivá, milujúca. Môj otec má na ruke stále vytetovanú tvár svojho otca.
Podobal sa na Einsteina s rozstrapatenými striebornými vlasmi a bol stále vtipný, sršal skvelou náladou. Brával nás na výlety, hrával sa s nami, a nezabudnem, ako všade jedol pomaranče, aj pri obede so špagetami. Otec po ňom zdedil štipľavý humor a vždy rád rozpráva historky.
Foto: ARCHÍV ROBERTY RIVELINO
Ako ste sa dostali k hudbe?
Celý život som si pospevovala. V izbe, v sprche, sledovala som v televízii veľa muzikálov z Broadway, pamätala som si ich, ale nikdy som sa k spevu nedostala. Viete, keď nosíte meno po slávnom otcovi s rozdielom jedného písmena, veľa sa od vás očakáva. Na jednej strane je to príjemné, ale platíte za to daň. Nesťažujem sa, naopak, som veľmi hrdá na svojho otca, sledovala som jeho kariéru, poznám všetky fakty a príbehy, ale zažila som chvíle, keď bolo ťažké byť Rivelinovou dcérou. Jednak vás ľudia veľa pozorovali a nijako inak nevideli, len ako dieťa hviezdy. Môj spev mlčal, vnútri som cítila ešte nedostatky, že na to nemám, aby som sa vyrovnala takej sláve. Nuž a profesia speváčky niesla aj istú stigmu. Hovorilo sa tomu – sex, drogy, alkohol a rokenrol. To nie je môj štýl a neplatí to o všetkých. Hudba a spev začali mať väčší význam pre mňa až od roku 2004, keď som si potrebovala vydýchnuť od práce. Vtedy som riadila veľkú náborovú agentúru. Musela som cestovať, bývalý manžel bol chorý, a tak som jednoducho pracovne vyhorela. Vzala som si voľno a prihlásila sa do štátneho speváckeho zboru. Spievali sme MPB – našu populárnu hudbu – oficiálne Música Popular Brasileira, ktorá vznikla ako Bossa Nova pôvodne zo samby. Spievala som v zbore štyri roky. Roku 2008 som musela skončiť, lebo som dostala nové, časovo náročné zamestnanie. Pred odsťahovaním do Malajzie roku 2020 som v Brazílii pracovala pre humanitnú organizáciu v boji proti zneužívaniu maloletých. Oficiálne som túto organizáciu pre ľudské práva opustila roku 2022.
V Kuala Lumpure som prvý rok pracovať nesmela, takže som mala dosť času premýšľať a prišla mi na rozum hudba. Vrátila som sa k nej a opäť som vstúpila do spevokolu, tentoraz v Malajzii. Začala som chodiť na súkromné hodiny spevu a môj učiteľ ma niekedy brával do kaviarní, kde spieval, a ponúkol mi, aby som aj ja zanôtila jednu-dve pesničky. Napokon 17. júna 2024 som absolvovala prvý sólový koncert v reštaurácii Bartolo v Kuala Lumpure. Bola plná, na konci všetci vstali, chválili, skrátka veľká zábava, ale sama som nebola spokojná so spevom. Povedala som si, že dobrá zábava si zaslúži aj dobrú speváčku a mám sa čo učiť. Odvtedy vystupujem každý mesiac, každé predstavenie je iné. Veľa musím pracovať a cvičiť. Nenarodila som sa ako Lady Gaga či Madonna, nemám talent ako futbalista Rivelino, všetko si musím nacvičiť. Nikdy nie je neskoro začať niečo nové a toto je cieľ, aby sa moja hudobná cesta stala inšpiráciou pre iných, že treba skúšať nové veci a také, čo vás bavia. Môj tatko oslávi na Nový rok 2026 krásne 80. narodeniny a chystám preňho prekvapenie svojou vlastnou piesňou preňho.
Viete, že sa nevyhnete otázkam o futbale?
Na toto som si u novinárov už zvykla. Môj muž Jan je futbalový fanatik a doma s otcom sa takmer 24 hodín ani o ničom inom nebavíme. Sem s tým.
Váš otec hral najskôr "peladas“, pouličný futbal, aj futsal, potom ho preslávila raketová kopačka, keď z ničoho nič vypálil v sekunde ľavačkou aj z ťažkej pozície a lopta trhala sieť. Po takomto góle z priameho kopu proti Československu na MS 1970 v Mexiku ho prezývali "Patada Atomica“ – atómový kop. Najviac ho charakterizovali unikátne fúziská. Ako ste vnímali tieto fúzy?
Milujem ich, od narodenia som ho nikdy nevidela bez fúzov, až raz, po dvadsiatke, som ho mala vyzdvihnúť na letisku v Sao Paule, keď sa vracal z komentovania nejakého zápasu v Belo Horizonte a skoro som ho nespoznala. Bol to šok. Kde sú fúzy? To bolo prvé, čo ma zaujímalo, a úplne som sa ho zabudla opýtať, aká bola cesta. Musel si ich oholiť, lebo najprv ich chcel trochu skrátiť, ale zbabral to, vyzeralo to nakrivo, a tak to oholil celé… Nuž a jeho priame kopy boli jedinečné.
On prvý vymyslel fintu, že sa brazílsky spoluhráč postaví do súperovho múru, čupne si a otec trafí cez tú dieru bránku. Vedel to na milimeter. Platini povedal, že to boli kopy cez myšacie diery. Moje priateľky vždy žartovali, že môj otec má skvelé nohy.
Svetoznámy je jeho driblérsky kúsok flip-flap alebo elastico fantastico, keď poriadne zmätie obrancu. Od neho sa to potom učili iní.
Vymyslel to brazílsky ligový hráč japonského pôvodu Sergio Echigo, ale môj otec to ešte zdokonalil. A od Rivelina sa to učili Ronaldinho, Maradona, Ronaldo, Romário a ďalší. Otec bol najväčším vzorom pre Maradonu, aj sa stretli, a má od neho legendárnu desiatku. Diegov dres visí v otcovom múzeu vedľa jeho zo všetkých majstrovstiev sveta. Osobne ho priniesol k nám domov a napísal „El Mestre, od priateľa, Diego Maradona“.
Čítajte viac Naštvaný kapitán Haraslín po blamáži: Čo sme predviedli, nebolo hodné Sparty
Váš otec desiatku prevzal v národnom mužstve po Pelém, a kým Pelého volali jednoducho Kráľ – El Rey, Rivelino dostal v novinách a medzi fanúšikmi prezývku O Reizinho do Parque, Malý kráľ Parku.
Áno, to bolo v čase, keď bol hviezdou Corinthians São Paulo a ich štadión sa volal Parque São Jorge. Žiaľ, nikdy nevyhrali domáce majstrovstvá, a keď prehrali finále 1974 s Palmeiras, všetci hádzali vinu na otca. Veľmi ťažko to po toľkých rokoch znášal. Aj preto sme sa načas odsťahovali do Ria a prestúpil do Fluminense.
Ako znášal vzťahy s trénermi, ktorí mu veľmi neverili, vari okrem Maria Zagalla?
Zagallo bol skvelý kouč a môjho otca si vážil, poznal jeho kvality a prínos pre mužstvo. Dve desiatky nemohli hrať a Pelé bol len jeden, a tak Zagallo preňho vymyslel inú úlohu. Jeho výber na šampionáte 1970 bol najsilnejší brazílsky všetkých čias.
Škoda, že ho Joao Saldanha nevzal do reprezentácie skôr, a ani Vicente Feola na MS 1966 do Anglicka. Claudio Coutinho ho spravil kapitánom na rok 1978 v Argentíne, no otec sa zranil, vo viacerých zápasoch nenastúpil, ale vrátil sa na zápas o bronz a inšpiroval tím k medaile.
Čomu sa váš otec venuje dnes?
Stále je aktívny, okrem svojho múzea má aj vlastnú futbalovú školu v São Paule s názvom Rivelino Sports Centre. Komentuje niektoré udalosti v televízii a záleží mu na raste mladých talentov. Dosť sa hnevá na rodičov, ktorí tlačia deti, pokrikujú a nenechajú ich jednoducho hrať s loptou.
Foto: ARCHÍV ROBERTY RIVELINO
Presne toto bolo aj Pelého krédo. Mal rád fintičky, driblérske kúsky, techniku. Vášho otca si vždy vážil. Ako si spomínate na časy s Pelém?
Pelé sa vždy za otca prihováral, uznával ho a presadzoval. Pre môjho otca nikdy nejestvoval väčší a lepší hráč než Pelé. Pracovať s ním bola česť a veľká škola. Pelé bol aj na tréningu vždy prvý a odchádzal posledný. Otec hovorí, že nikdy nevidel Pelého niečo kritizovať, na niečo sa sťažovať alebo na hráčov žalovať.
Jedol, čo mu dali, robil, čo mu kázali, prijal všetky podmienky, poťažkal si len vtedy, keď po ňom išli, keď ho kopali a chceli na ihrisku zraniť. Môj otec si vždy vážil nielen schopnosti, ale aj vlastnosti a správanie. Nielen čo sa urobilo, ale aj ako sa urobilo. Váži si správnu povahu, disciplínu, rešpekt. V tomto bol Pelé výnimočný a ukážkový príklad.
Vraj ho Rivelino vystrašil aj nejakým fígľom a oboch operoval rovnaký doktor.
Veru. Pelé sa strašne bál hadov. Na MS v Mexiku vyparatili vedno s Gérsonom žartík tak, že kúpili v hračkárstve dreveného hada, čo sa pohybovall a strčili ho pod Pelého vankúš v hoteli. Pelé brával so sebou akustickú gitaru, krásne na nej hrával, všetci sa uňho v izbe zišli, spievali sambu, kahonu, pandero, keď nastal krik a vresk, lebo Pelé zbadal hada. Pred štyrmi rokmi mal môj otec operáciu chrbtice a v nemocnici sme zistili, že rovnaký lekár doktor Artur operoval rovnakú platničku aj Pelému. Počas rehabilitácie nahral otec video a poslal ho Pelému so slovami – aha, ešte aj rovnaký doktor ma operoval ako teba, dúfam, že ti je lepšie a znovu sa stretneme.
Pelé mu nato tiež poslal video, ako sedí za stolom, vzal barlu a hovoril – potrebujem sa zbaviť tejto palice a potom si zastrieľame nejaké góly. Žiaľ, hoci si ešte pred Pelého smrťou v decembri 2022 krátko zavolali, toto bola posledná veľká komunikácia medzi nimi, lebo Pelé sa pre zdravotné problémy stiahol do súkromia a s nikým veľmi nerozprával. Ani otec neposkytoval rozhovory, lebo držal smútok. Pelého smrť ho veľmi zobrala, plakal, povedal o ňom na jeho počesť iba pár viet pre televíznu stanicu Cultura, pre ktorú pracuje. Dodal, že o Pelém povedal dosť za jeho života.
Váš otec dal vraj najrýchlejší gól v dejinách, vlastnil benzínovú čerpaciu stanicu, napísal knihu Sai da Rua, Roberto! – Choď preč z ulice, ale všetko sa nedá v krátkosti pospomínať.
Pumpu sme vlani predali, nemal tam na nič čas, lebo každý sa chcel s ním fotiť, takže tam veľmi nechodil. O obchod sa staral jeho brat a ich tatko, môj dedo. Mali sme tam voľakedy aj videopožičovňu Blockbuster. Knihu napísal zo života, na počesť svojej mamy, ktorá ho stále večer vyháňala z ulice a kričala, aby prišiel na večeru. Na ulici sa rodila jeho láska k futbalu a podobne ako jeho rovesníci žiaril, keď Brazília získala dva tituly 1958 a 1962, vtedy mal 12 a 16 rokov.
Ten najrýchlejší gól strelil roku 1974 za Corinthians proti Rio Preto priamo z výkopu, keď si všimol, že súperov brankár sa ešte stále modlil. Trafil to presne a prešli len tri sekundy. Patada Atomica. Už je to 44 rokov, čo nehrá futbal, dnes majú deti iné idoly, ale stále sa mi stáva, že naňho nezabúdajú. Trebárs ako ten mladý colník na letisku vo Švajčiarsku alebo hoteloví zamestnanci v Mexiku, ale počula som, že bol vzorom pre deti aj na Slovensku. Keď si ľudia prečítajú v mojom pase Rivelino, hneď si spomenú na tohto šikovného fúzatého futbalistu z Brazílie, čo dával góly a posielal dlhé gólové prihrávky. Som naňho veľmi pyšná.
